"Keď sme s Jánom Štrasserom prekladali Posledné dni ľudstva Karla Krausa, hladaľi sme primeraný jazyk k tomuto obludnému záznamu zverstiev prvej svetovej vojny, ktorým prichytával slovo pri čine. Ten jazyk som našiel v dobovej slovenskej tlači a bol to nemilosrdný objav. Či to bolo počas prvej alebo druhej svetovej vojny, v päťdesiatych rokoch, v čase normalizacie, počas Mečiarova režimu, jazyk doby vždy zodpovedal svojou arogantnosťou a obscenitou brutalite činov. Hmýril sa zapredancami, podvratnými živlami, nepriateľmi národa, rasy, triedy a štátu, rakovinovými nádormi na tele spoločnosti. Len sa vždy podľa režimu dosadzovali do príslušných koloniek nové mená. Zapredancami maďarského národa sa stali Slovácí, ktorí chceli žiť v Rakúsko-Uorsko a mať svoje práva, rovnako ako sa stali zapredancami slovenského národa Slováci, ktorí chceli žiť po roku 1989 s Čechmi v Československu ako rovní s rovnými, či Maďari, ktorí chcú žiť ako Maďari na samostatnom Slovensku. Nepriateľmi štátu sa stali za druhej svetovej vojny židoboľševici, za komunizmu pomáhači imperializmu, za normalizácie pravicoví oportunisti, za Mečiara čechoslovakisti a za Dzurindu členovia rozvratnej skupinky. Za nacizmu sa stali rakovinovým nádorom na tele spoločnosti Židia, Rómovia, homosexuáli, duševne chorí a telesne postihnutí, za komunizmu triedni nepriateľia. Viera bola pre zmenu ópiom ľudstva. Za nacizmu boli podvratnými živlami demokrati, za komunizmu kresťania domáhajúci sa náboženských práv a zradcami ľudu disidenti brániaci základné ľudské a občianske práva. Nepriateľmi štátu sa stali v pätdesiatych rokoch nielen mandelinky zemiakové, žabí muži a balóny nenávisti, ale aj roľnici a živnostníci, brániaci vlastný majetok pred nájazdom znárodňovania. Rovnako sa nimi stávajú dnes majitelia pody, chrániaci si ju pred nájazdom buldozérov a štátného vyvlasťnovania. Najperfídnější bol vždy rokokový jazyk, ktorý skrýval za malebným pomenovaním fakticku krutosť a násilie. Slovo tábor sa v modernej dobe začalo používať na označenie sekulárného raja detských a firemných zariadení, v ktorých sa mali rekreovať, obnoviť svoju tvorivú silu deti a zamestnanci (bolo to vzhľadom na povahu práce naozaj malebné slovo). To platilo až dovtedy, kým nevznikli koncentračné tábory, gulagy a jáchymovy, určené na ľudské vyhladzovanie (aj to je ináč zvláštné slovo, ak si pod hladením predstavíme kynoženie, aké nemalo v dejinách páru). Práca bolo matkou pokroku, kým sa pod pracovným nasadením nezačalo skrývať bezplatné použivanie menecennej pracovnej sily v Reichu či v Šúre, pracovné nasadenie právnikov a lekárov v komunistickej výrobe, alebo inovatívna myšlienka o pracovnom nasadení nezamestnaných, ktorých vláda odhodlaná poskytnuť po povodniach, akoby nejakých vlastnila. Slovo čistota sa spájalo s nevinnosťou, s telesnými rituálmi a fyzickou hygienou (ako deti sme vravievali: čistota pol života, špina celý), kým sa v jazyku mafiánov nestalo čistenie označením pre odpratávanie zavražděných obetí či členov nepriateľských gangov. Záujmy národa, ľudu, triedy, verejnosti platili len dovtedy, kým z nich nezačala trčať celkom osobná chamťivost. Slovo má kultúrnu pamäť. Pamätá si priazeň, žičlivosť, nehu, lásku, ale aj brutalitu, násilie, zabíjanie. Keď sa začína zabúdať na historické zázemie slov a jazyk sa vracie k starým barbarstvám, neznamená to len stratu kulturnej pamäti, ale aj signál invaze nových barbarov. Dejiny sa opakujú: aj keď tentoraz neprichádzajú barbari na chlpatých koníkoch, v brneniach, motorizovane, s kosákom a kladivom v ruke či na lafetách sovietských tankov, ale v obleku, s bielymi košeľami a pásikavými kravatami. Používajú však isté slová a spojenia ako starí barbari. Hovoria o vnútorných nepriateľoch štátu, pracovne nasadzujú a za verejné záujmy skrývajú svoje vlastné. Nove barbarizovanie jazyka ohlasuje brutálnu dobu. Jazyk nových barbarov v glacé rukavičkách a celých v bielom seje dnes vietor. Zajtra zožneme búrku." Převzato z 1+1.
