Vyšlo v Nové přítomnosti č. 2/1997
Společenské katastrofy veľkého rozsahu tlejú pod povrchom každodenného života celé desaťročia, kým ich nositelia vycítia, že nastala ta pravá chvíľa. S odstupom času majú ľudia sklon pripisovat ich výskyt národom postihnutým akýmsi nevysvetliteľným amokom (napríklad Nemcom počas druhej svetovej vojny), jednotlivým deviantom (napríklad Hitlerovi, Stalinovi alebo dnes Karadžičovy a Miloševičovi) či scestným ideologiám (akou je napríklad marxizmus-leninizmus). Takto je dnes interpretované masové vraždenie, znásilňovanie a mrzačenie ľudí za fašizmu, národného socializmu, komunizmu či etnických čistiek. Tvrdím, že prítažlivosť besnenia tohoto typu nepozná národnosť, rasu, náboženstvo, politickú ideológiu. Je nad nimi a postihuje v každej populácii istú jej časť. Otázka znie: akú? Nazdávam sa, že jednoduchým modelom pro pochopenie veci sú sektárske zoskupenia, akými sú napríklad skini. Vyčleňujú sa zovňajškom, ideológiou, rituálmi a symbolmi prúslušnosti, ostentativnym ignorovaním zákona a noriem slušného správania. Za inak normálnych okolností predstavujú marginálnu zložku spološnosti. V čase eskalácie ekonomického, politického, národnostného ... makrospoločenského napätia však marginálni nie sú - niekoľko desiatok ozbrojených a odhodlaných grázlov dokáže zahnať do dier masu, tzv. slušných ľudí. Napokon, aj za inak normálnych okolností sa vedia prejaviť veľmi razantne. Veď za obdobie 1990 až 1996 - ako uvádza správa českého Helsinského výboru za rok 1996 - bolo u nás z rasovo motivovaných činov obžalovaných 200 osôb. Štatistika Hnutia občianskej solidarity a tolerancie však za to isté obdobie uvádza 750 rasovo a ideologicky motivovaných útokov. Českí skini majú - podľa citovanej správy - na svedomí sedmnásť mŕtvých (jedného Turka, deviatich Romov, dvoch anarchistov a dalšie osoby). Štatistika Hnutia občianskej solidarity a tolerancie, uverejňovaná v dvojtýždenníku MOST, alebo Výberu z informačného servis Dokumentárečného strediska pre ľudská práva, je podstatne drsnejšia - nesústreďuje sa totiž na čísla, ale na príbehy. Sú to často príbehy ľudí, ktorí aj dnes žijú s hviezdou na prsiach len preto, že sa narodili napríklad ako Romovia. Popri ultrapravicových sektárských zoskupeniach jestvujú zoskupenia, ktoré sa i ideologii neznášanlivosti voči iným hlásia s razítkom legality a legitimity. Takým je napríklad Sládkova republikanská strana. Ich sympatizanti sa už počítajú na percentá z celku populácie a predstavujú reálnu silu odhodlanú urobiť s cigánmi, migrantmi z východu... "poriadok". Stačí sa pozorne započúvať do slov ich predstiavitelov, či začítať sa do ich tlačovín, aby bolo jasné, čo za poriadok majú na mysli. Židia a Romovia - vrátane môjho otca, matky a najbližších príbuzných - už raz zažili týchto ľudí pri moci. Tí im organizovali deportácie, obsluhovali koncentračné tábory, arizovali majetok. Boli to vtedy niektorí Slováci na Slovensku. A niektorí Česi v Čechách například vydávali príkazy na zriadenia a činnosť cigánského tábora v Letech pri Písku. Robil som od 1996 prieskum medzi tými, čo prežili Holocaust, a unisono tu zaznelo, že nekompromisný nástup antisemitizmu v Čechách predbehol nacistíckú okupáciu. Predbehol je predovšetkým iniciatívou tých, ktorí Židom uzavreli dvere telocviční, klubovní, "normálného" spoločenského života. Na Slovensku je takýto postoj priam historickou konštantou. Rozprávanie ľudí, ktorí boli po návrate z koncentrákov konfrontování s nenávisťou arizátorov svojho majetku, naháňa podnes hrôzu. A to schávlne hovorím iba o krajinách, ktoré poznám z vlastnej skúsenosti. Je načase povedať celkom jednoznačne: rasovo a etnicky motivované vyvražďovanie ľudí by ani za druhej svetovej vojny nebolo možné, keby Ríša nenašla toľko ochotných a mentálne pripravených "spolupracovníkov", kdekoľvek vstúpili - rovnako ako v Čechách ako na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine a inde. Ich potomkovia dnes žijú medzi námi. A nielen ich potomkovia, ale aj oni samotní. Alebo sa niekto z vás pamätá na procesy s našimi vojnovými zločincami - napríklad s tými, ktorí nesú priamu zodpovednosť za tragédiu v Letoch? Obete nacionalistkého, náboženského, etnického či politického násilia, ktoré prežijú, sa stávajú svedkami. Ich svedectvá sú zhromažďované, zverejňované a odkládané do archivov ako výstraha pre budúcnosť. Utrpenia týchto obeti je však nezdeliťelné a neprenosné. Moje matka za celý svoj život nepozbierala dosť sily, aby aspoň svojim deťom vyrozprávala, ako to vlastne bolo v tom koncentráku. Podobnú skúsenosť mala spisovateľka Helena Epsteinová, ktorá systematicky vyhľadávala a zhovárala sa s " deťmi Holocaustu", a podobné slová si môžete vypočuť prakticky na každom stretnutí tých, co prežili. Zdeliteľené a prenosné sú však okolnosti, ktoré viedli k eskalácii zverstva jedných voči druhým. Tieto okolnosti je možné nielen monitorovať, ale aj formovať. Ak hovorím formovať, mám na mysli včasnú prevenciu pred ľudmi, ktorí by - až nastanú príhodné pomery - mohli vztiahnuť ruku na iných ľudí, len preto, že sú iní. Neverím, že celú ťažobu takéhoto formovania podmienok spoločenského života môže na sebe vziať štát. Všimol som si však, že vznik a vývoj neziskového sektoru - celej tej mohutnej siete nadácií, občianských iniciatív a hnutí - sprevádza zvláštny paradox: Pod zástavou neziskových inštitucií sa grupujú ľudia, ktorí tiež predstavujú istý typ deviantov. Sú to ľudia, ktorí akosi nepochopili prítažlivosť vidiny ekonomickej prosperity a zarputilo sa prehrabujú v občianskych právach detí, Romov, napadajú súdy a políciu za laxnosť, vládu a parlament bombardujú kauzami, domáhajú sa slova v médiách, na školách a mítingoch s občanmi. Spoločné pre tieto inštitúcie a ich reprezentatov je, že nepredstavujú normál občianskeho postoja. Sú to ostrovčeky, ktoré tvoria bojovníci telom a dušou - boli takí pred rokom 1989 a sú takí podnes. Vec ochrany občianskych práv a slobôd však nesmie byť viazaná na exkluzivitu pozitivných deviantov, ktorých je asi stotina v porovnaní s počtom ich proťajškov, ale na to, čomu sa zvykne hovoriť "radový občan". Čo s tým? Predstaviť si skina v akcii je velku ľahké. Napokon, už sme ho v akcii neraz aj videli. Podobne ako bojovníka za čistotu rasy, národa, viery ... "našej veci". Podstatne zriedkavejšie vidíme v akcii tzv. radového občana, ako bráni obete ich násilia. A pritom sebeobrana pred rasovo, etnicky, nábožensky či politicky motivovaným násilím vedie výhradne cez tvrdosť, nekompromisnosť a intoleranciu voči ich nositeľom. A je mi jedno, či takáta občianska sebaobrana bude mať podobu svojpomocných hnutí, nadačných aktivít či izolovaných činov jednotlivcov. Podstatné je, aby spoločenské úchylky neprerástli napríklad do etnických čistiek, ako sa to stalo priam pred našimi očami na území Bosny. Nedá mi, aby som v tejto súvislosti nepripomenul posolstvo Jana Urbana z knihy "Všem sráčům navzdory": Za podmienok, ktoré nastali tam, by sme sa aj my správali rovnako.