Zdá sa, že doba postcovidová bude poznačená niekoľkými megatrendami aj na našom, stále ešte „záhumienkovom“, teritóriu. Napríklad nutnosťou konečne prijať globalizáciu a spolužitie mnohých kultúr – ako fakt všedného života. Pravdu povediac, tam, kde žijem (pražský Žižkov) je to už dnešná realita.
Po mnohých svetových metropolách síce oneskorená, ale realita.
Súbežne bude pribúdať masa ľudí odkázaných na život v osamelosti a malých komunitách. Aj toto je však súčasťou moderny v našom civilizačnom okruhu už pomerne dlho. Snáď budeme svedkami poklesu „jalovej“ spotreby. Snáď! Čoraz viac ľudí, predovšetkým tých lepšie situovaných, chápe, že to je slepá ulička. Rozprávajte to však tým, ktorí žijú na hranici – objektívnej alebo subjektívne pociťovanej - biedy a odkázanosti. Konzum je ich nenaplnený sen. Sociológovia hovoria v tejto súvislosti o prekariáte – ľuďoch v prekérnej situácii. Budú zdrojom antisystémových nepokojov a podhubím, najmä majetkovej, kriminality? Budú!
Strádanie bude ďalej u veľkej časti ľudí vyvolávať pocit absencie zmyslu života. Mnohí nájdu riešenie vo vzývaní nádeje v pestrej škále spiritualít. Ani toto nie je žiadna novinka, doba postcovidová však bude patrične „prihnojená“ pre tento trend. Inštitucionalizované náboženstvá a politické ideológie ho budú využívať aj zneužívať. Vždy to tak robili. Potreba súdržnosti bude naďalej prichádzať „prefabrikovaná“ a „zhora“ v podobe apelov. Sloboda jednotlivca dostane zabrať pod takouto kuratelou a všadeprítomným okom „veľkého brata“ (informačných a komunikačných technológií – ICT). Treba dúfať, že liberálna demokracia, ako jedna z vymožeností euroatlantického civilizačného okruhu, prežije.
Tieto trendy – s výnimkou ICT – sú pozorovateľné dlhodobo, niektoré od počiatku písaných dejín ľudstva. V krízových situáciách veľkého dosahu sa však ostrejšie zviditeľňujú, prenikajú pod kožu. Napokon, v čase kulminujúcej pandémie covidu sme boli rovnako pozorovateľmi aj účastníkmi kolektívneho šírenia úzkosti a hystérie.
Americká poetka a nobelistka Louise Glücková v básni Ustupující vítr (zbierka Divoký kosatec. Opus 2007) píše:
Když jsem vás tvořil, miloval jsem vás.
Teď je mi vás líto.
Dal jsem vám vše, co potřebujete:
postel země, přikrývku modrého vzduchu –
Čím víc se od vás vzdaluji,
tím jasněji vás vidím.
Vaše duše už by teď měly být nesmírné,
ne jaké jsou,
malé povídavé věci –
Je možné, že nádej tkvie v umení a kultúre v širokom zmysle toho slova. Nemyslím umenie ako zábavu, alebo umenie ako exkluzívne prejavy kreativity hŕstky mimoriadne talentovaných ľudí. Myslím kultúru (a v nej umenie) žiť s pocitom, že každá chvíľka je aktom tvorivosti, ktorý kultivuje, zlepšuje svet. Plus vedomie, že „ja som spoluautorom“. Umenie zušľachťovať seba, vzťahy, prírodu. A myslím aj na umenie politiky, biznisu, bežnej produkcie a spotreby, všednodenného správania.
Stručne a jasne: megatrendom doby postcovidovej bude (mal by byť) kult kultúry a kultúrnosti v širokom význame tohto slova – s presahom od elít k ľuďom pestrých identít a príslušností. Spôsob, akým sme sa vykašľali (v čase pandémie covidu) práve na túto dimenziu našich životov, nech je mementom.
Dva problémy sú pritom kľúčové: čo s nerovnosťami a nespravodlivosťou? Čo s negatívnymi emóciami a so zlom v nás? Teoretická odpoveď: no čo už – prijať ich a rozdávať si to s nimi, patria k životu. A nielen k životu „tu a teraz“, ale sú jeho súčasťou od počiatku dejín.
Optimista by možno povedal, že doba postpandemická vyčistí arénu a otvorí priestor pre nový začiatok. Teda: 1) ak sa nevrátime opäť tam, kde sme boli pred pandémiou, čiže k fetišu konzumu a ekonomickému rastu pre ekonomický rast, 2) ak do úderu novej globálnej krízy bude dosť ľudí, primerane spôsobilých riešiť komplikované a komplexné problémy presahujúce horizont prítomnej chvíle. Myslím predovšetkým ľudí s možnosťou, schopnosťou a vôľou byť pri tom, participovať na riešení spoločenských problémov – tam, kde žijem, a kam dosiahnem.
Riziko spočíva v tom, že šanca stojí a padá na viere v mobilizačný efekt aktívneho sociálneho učenia podporovaného pamäťou.
Opakujem však: nádej sa volá umenie a kultúra vôbec. Umenie a kultúra ako životný štýl. Šťastní sú a budú tí, ktorým sa to podarí zvnútra, cestou životom. A ešte šťastnejší tí, ktorí žijú aj v slobodných pomeroch a nenasávali hodnoty, normy, potreby a životné ciele ako príkazy a indoktrináciu. V takom prípade je jedno, ako si svoju spiritualitu pomenujeme a či sa zrodila na pôde vedy, umenia, náboženstva... alebo v hurhaji či v tichej intimite. „Veľké oči“ však môžu zvádzať k ilúzii, že netreba byť ostražitý. Treba! Veď svetlo a tma sú naše duše. Každá jedna a tiež všetky dohromady.
Na záver
Verejná mienka je „bohatá nevesta“, treba však dúfať, že nie hlúpa. Politik, novinár alebo verejný intelektuál, ktorý ju chce získať, má k dispozícii dve základné stratégie. Prvú poznáme vďaka bulvarizácii médií a „drsnosti“ verejného diskurzu. Tá druhá je náročná: upútať pozitívnymi emóciami, vecnými témami, dôveryhodnosťou, charizmou a argumentačnou zručnosťou. Takých je ako šafránu. Zväčša sa prejavia v časoch kríz, ktoré volajú po schopnosti osobného nasadenia, pokore a ochote obetovať kariéru a profity. Sú to obdobia, keď odborníci vystupujú z veží zo slonoviny a angažujú sa aj mimo svojich pracovísk a džobov na formovaní verejnej mienky. A nielen oni. Hovorí sa tomu aktívne občianstvo. Hlavne však: z verejného priestoru sa neuteká preto, že je v ňom aj veľa hnoja. Naopak, ten hnoj je iba dôsledok pasivity, lenivosti, argumentačnej chudoby, komunikačnej neschopnosti a povýšenosti tých, ktorí akože „vedia“.
Písané pre Denník N
Súbežne bude pribúdať masa ľudí odkázaných na život v osamelosti a malých komunitách. Aj toto je však súčasťou moderny v našom civilizačnom okruhu už pomerne dlho. Snáď budeme svedkami poklesu „jalovej“ spotreby. Snáď! Čoraz viac ľudí, predovšetkým tých lepšie situovaných, chápe, že to je slepá ulička. Rozprávajte to však tým, ktorí žijú na hranici – objektívnej alebo subjektívne pociťovanej - biedy a odkázanosti. Konzum je ich nenaplnený sen. Sociológovia hovoria v tejto súvislosti o prekariáte – ľuďoch v prekérnej situácii. Budú zdrojom antisystémových nepokojov a podhubím, najmä majetkovej, kriminality? Budú!
Strádanie bude ďalej u veľkej časti ľudí vyvolávať pocit absencie zmyslu života. Mnohí nájdu riešenie vo vzývaní nádeje v pestrej škále spiritualít. Ani toto nie je žiadna novinka, doba postcovidová však bude patrične „prihnojená“ pre tento trend. Inštitucionalizované náboženstvá a politické ideológie ho budú využívať aj zneužívať. Vždy to tak robili. Potreba súdržnosti bude naďalej prichádzať „prefabrikovaná“ a „zhora“ v podobe apelov. Sloboda jednotlivca dostane zabrať pod takouto kuratelou a všadeprítomným okom „veľkého brata“ (informačných a komunikačných technológií – ICT). Treba dúfať, že liberálna demokracia, ako jedna z vymožeností euroatlantického civilizačného okruhu, prežije.
Tieto trendy – s výnimkou ICT – sú pozorovateľné dlhodobo, niektoré od počiatku písaných dejín ľudstva. V krízových situáciách veľkého dosahu sa však ostrejšie zviditeľňujú, prenikajú pod kožu. Napokon, v čase kulminujúcej pandémie covidu sme boli rovnako pozorovateľmi aj účastníkmi kolektívneho šírenia úzkosti a hystérie.
Americká poetka a nobelistka Louise Glücková v básni Ustupující vítr (zbierka Divoký kosatec. Opus 2007) píše:
Když jsem vás tvořil, miloval jsem vás.
Teď je mi vás líto.
Dal jsem vám vše, co potřebujete:
postel země, přikrývku modrého vzduchu –
Čím víc se od vás vzdaluji,
tím jasněji vás vidím.
Vaše duše už by teď měly být nesmírné,
ne jaké jsou,
malé povídavé věci –
Je možné, že nádej tkvie v umení a kultúre v širokom zmysle toho slova. Nemyslím umenie ako zábavu, alebo umenie ako exkluzívne prejavy kreativity hŕstky mimoriadne talentovaných ľudí. Myslím kultúru (a v nej umenie) žiť s pocitom, že každá chvíľka je aktom tvorivosti, ktorý kultivuje, zlepšuje svet. Plus vedomie, že „ja som spoluautorom“. Umenie zušľachťovať seba, vzťahy, prírodu. A myslím aj na umenie politiky, biznisu, bežnej produkcie a spotreby, všednodenného správania.
Stručne a jasne: megatrendom doby postcovidovej bude (mal by byť) kult kultúry a kultúrnosti v širokom význame tohto slova – s presahom od elít k ľuďom pestrých identít a príslušností. Spôsob, akým sme sa vykašľali (v čase pandémie covidu) práve na túto dimenziu našich životov, nech je mementom.
Dva problémy sú pritom kľúčové: čo s nerovnosťami a nespravodlivosťou? Čo s negatívnymi emóciami a so zlom v nás? Teoretická odpoveď: no čo už – prijať ich a rozdávať si to s nimi, patria k životu. A nielen k životu „tu a teraz“, ale sú jeho súčasťou od počiatku dejín.
Optimista by možno povedal, že doba postpandemická vyčistí arénu a otvorí priestor pre nový začiatok. Teda: 1) ak sa nevrátime opäť tam, kde sme boli pred pandémiou, čiže k fetišu konzumu a ekonomickému rastu pre ekonomický rast, 2) ak do úderu novej globálnej krízy bude dosť ľudí, primerane spôsobilých riešiť komplikované a komplexné problémy presahujúce horizont prítomnej chvíle. Myslím predovšetkým ľudí s možnosťou, schopnosťou a vôľou byť pri tom, participovať na riešení spoločenských problémov – tam, kde žijem, a kam dosiahnem.
Riziko spočíva v tom, že šanca stojí a padá na viere v mobilizačný efekt aktívneho sociálneho učenia podporovaného pamäťou.
Opakujem však: nádej sa volá umenie a kultúra vôbec. Umenie a kultúra ako životný štýl. Šťastní sú a budú tí, ktorým sa to podarí zvnútra, cestou životom. A ešte šťastnejší tí, ktorí žijú aj v slobodných pomeroch a nenasávali hodnoty, normy, potreby a životné ciele ako príkazy a indoktrináciu. V takom prípade je jedno, ako si svoju spiritualitu pomenujeme a či sa zrodila na pôde vedy, umenia, náboženstva... alebo v hurhaji či v tichej intimite. „Veľké oči“ však môžu zvádzať k ilúzii, že netreba byť ostražitý. Treba! Veď svetlo a tma sú naše duše. Každá jedna a tiež všetky dohromady.
Na záver
Verejná mienka je „bohatá nevesta“, treba však dúfať, že nie hlúpa. Politik, novinár alebo verejný intelektuál, ktorý ju chce získať, má k dispozícii dve základné stratégie. Prvú poznáme vďaka bulvarizácii médií a „drsnosti“ verejného diskurzu. Tá druhá je náročná: upútať pozitívnymi emóciami, vecnými témami, dôveryhodnosťou, charizmou a argumentačnou zručnosťou. Takých je ako šafránu. Zväčša sa prejavia v časoch kríz, ktoré volajú po schopnosti osobného nasadenia, pokore a ochote obetovať kariéru a profity. Sú to obdobia, keď odborníci vystupujú z veží zo slonoviny a angažujú sa aj mimo svojich pracovísk a džobov na formovaní verejnej mienky. A nielen oni. Hovorí sa tomu aktívne občianstvo. Hlavne však: z verejného priestoru sa neuteká preto, že je v ňom aj veľa hnoja. Naopak, ten hnoj je iba dôsledok pasivity, lenivosti, argumentačnej chudoby, komunikačnej neschopnosti a povýšenosti tých, ktorí akože „vedia“.
Písané pre Denník N