http://www.fedorgal.cz/blog/ Fedor Gál Blog en-us Nucleus CMS v3.23 Fedor Gál Weblog http://backend.userland.com/rss http://www.fedorgal.cz/blog//nucleus/nucleus2.gif http://www.fedorgal.cz/blog/ http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1325
Blik prvý: Prečo vojna? Tak sa volá výber esejí, ktorý sa mi práve dostal do rúk (vydal N-Press, 2026). Jadrom knihy je korešpondenčný rozhovor dvoch ťažkých váh – Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda z roku 1932 (!). Einstein sa Freuda pýta (parafráza): Sú vojny nevyhnutné? A keď nie, ako im zabrániť? Freudova odpoveď (opäť veľmi zhruba): Sú súčasťou ľudskej prirodzenosti, kde zápasí pud života s pudom smrti. Zabrániť im môže iba rovnováha mocí. Slabší sa v mene takejto rovnováhy musia spájať do hodnotovo podobných celkov. Ukrajina, napríklad, proti ruskej agresii nestojí, a nesmie stáť sama. A kto sme v tomto zápase MY? No , EÚ a NATO predsa. Vzdať sa v tomto prípade časti slobody a suverenity v prospech celku je žiadúce. Mimochodom, v čase tesne po novembri 1989 som zažil prvé verejné vystúpenia militantných slovenských nacionalistov práve v súvislosti s touto témou. Verejnosť proti násiliu vtedy hovorila o Československu „zdola“, čo znamenalo, že národné republiky odovzdajú časť svojich kompetencií v prospech federatívneho štátu. Vyhrali nacionalisti. A nie sú dnes euroskeptici predvoj podobných koncov pokiaľ ide o EU a NATO? Nesmú vyhrať!

Blik druhý: Čo napovedá konflikt na Blízkom východe? Vidím ho ako konflikt predsudočnej morálky a morálky zodpovednosti. Brániť slobodu, dôstojnosť a holé životy pred agresorom, aj so zbraňou v ruke, je etické a morálne. A áno, vojna je vždy o brutálnom násilí, najmä o násilí na tých najnevinnejších. Jednoducho sviňa.

Ako občan Českej republiky slovenskej národnosti, sekulárny žid a liberálny demokrat však nemám morálnu dilemu: Súčasný Irán a súčasné Rusko sú teroristické štáty, Hamás Hizballáh a podobní ich ozbrojené a krvavé ruky. Čo si však počať so zápasom pudu života a pudu smrti ako globálnych paradigiem? Nepriatelia Izraela totiž adorujú zničenie Izraela - jeho smrť. Je to zápas bez konca. Podobne ako konfrontácia oboch pudov na individuálnej úrovni – vo mne, v tebe...
Potreba prežitia velí potrebu kultivácie jedného a potláčania druhého. Furt a s neistým výsledkom. Treba tento fakt prijať a zariadiť sa. V mene prežitia. Jediným spôsobom, ako na to, je kultúra nenásilia a tá nie je ani náhodou slovenská a žiadna iná. Áno, vývoj kultúry je jediná účinná protivojnová terapia.

Blik tretí: Intelektualizácia problémov súčasnosti? Nič nové pod slnkom? Príklad z domácich luhov a hájov: Vávclav Cílek vo svojich komentároch (čítal som ich tento týždeň v skromnej samizdatovej knížočke Pražská gnoze, ktorú vydala chránená dielňa Lemniskáta) k sérii prednášok pre účastníkov prvej veľkej medzinárodnej konferencie po zmene politického režimu v Československu (leto 1992). Téma: Veda, spiritualita a globálna kríza. Záujem o konferenciu bol ohromujúci. Zúčastnili sa jej svetové elity a ..., po skončení konferencie sa, obrazne povedané, nepohol ani lístok na strome. Mimobežnosť sveta intelektuálnych elít a tak zvane bežných občanov v nasledujúcich rokov vydala lokálne aj globálne plody. Presnejšie možno nie mimobežnosť, ale časové oneskorenie medzi diagnózou a terapiou spoločenských problémov. Alebo jedno aj druhé súbežne.
Na toto som myslel v inkriminovanom týždni, keď sa v mojom obľúbenom médiu stal Globsec témou číslo 1.

Čo s tým? Byť aktérom je cesta! Každý ako vie, môže a chce. Z tohto hľadiska sa Václav Cílek mýli. Premýšľanie kultivuje, kultúrni jednotlivci prispievajú ku kultúrnosti spoločnosti a taká z princípu vzýva pokoj zbraní. Odtiaľ potiaľ, samozrejme. Smrť tyranom spieva Helena Zaoralová v rovnomennej skladbe Mirka Vodrážku.

Predpokladám však, že „obyčajným“ človekom nepohne ani náhodou. Jasné, Mirek je underground ako vyšitý. Boli však undergroundom aj správy Rímskeho klubu zo 70-tych 80-tych rokov, ktoré alarmovali svetovú verejnosť pre ochranu a tvorbu životného prostredia? A boli takými opakované domáce pokusy o tvorbu vízií našej spoločnosti koncom 80-tych rokoch a neskôr?

Zdá sa, že ľudstvo sa začína mobilizovať nadkritickou intenzitou vždy až v časoch keď „voda stúpa a času je málo“, aby som parafrázoval názov posledného filmárskeho diela Deža Ursínyho, ktorému pomáhal Ivo Brachtl. Mimochodom, hovoria generácii Z a ďalším ešte čosi tieto mená? A vadí to? Nevadí? Vadí!

Vyšlo v www.tyzden.sk (3.6.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1325 Wed, 3 Jun 2026 21:54:27 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1324
Po prvé: Slovo vízia patrí medzi tie, ktoré „duch našej doby“ vykostil až na dreň. Podobne ako slová demokracia, ľud, národ, liberalizmus a mnohé ďalšie.

Po druhé: Bez vizionárov niet vízií.

Po tretie: Bez implementácie sú vízie iba snívanie alebo inšpirácia. Jedno aj druhé je fajn. Aktuálne problémy však na takéto kašlú.

Po štvrté: Implementácia predpokladá, že vízia má dlhodobý horizont, presahujúci jedno či dve volebné obdobia.

Po piate: Aj keď má vízia časový presah, treba ju neustále aktualizovať. Riešenia jedného problému generujú nové, neočakávané problémy. Nehovoriac o tom, že prostredie, v ktorom vízia vznikla, sa kontinuálne mení.

Po šieste: Aby platilo Ad. 5., musia vizionári na seba nabaľovať inštitucionálne pozadie. Myslím čosi ako nezávislé (!) akademické pracovisko s touto konkrétnou pracovnou náplňou ako moderátorov.

Po siedme: Ďalšou, ale úplne základnou podmienkou implementácie vízií je, že vznikajú v spoločenskom dialógu, čiže aj za aktívnej účasti vecných znalcov na jednotlivé témy, politikov, médií a zainteresovanej verejnosti.

Po ôsme, deviate a tak ďalej vynechám a upozorním na osobnú skúsenosť. Venoval som sa víziám československej, slovenskej a českej spoločnosti desaťročia. S odstupom času konštatujem: Na jednej strane je výborné, keď vizionári, ak sa nejakí nájdu, prevezmú aj kus zodpovednosti za ich praktickú implementáciu, čiže vstúpia do aktívnej politiky. Zažil som však neuveriteľné príbehy. Príbehy Miloša Zemana a Václava Klausa sú pre domáce publikum možno najznámejšie. Sú to horory prerodu vizionárov na, z môjho hľadiska, škodnú.

Zažil som však aj pozitívnejšie príbehy. Z „domácich“ napríklad československé, české a slovenské pokusy s víziami v druhej polovici 80. rokoch. Bolo to však zlomové obdobie a vízie poslúžili skôr ako heuristika než ako bedeker na zmenu. Nehovoriac o tom, že (geo)politické zmeny samotné z nich spravili nevratnú minulosť. To by samo o sebe nemuselo vadiť, keby inšpirácia zanechala stopu v ďalšej generácii tvorcov vízií, prognostikov a podobne. Nezanechala!
Keď po osemdesiatke príležitostne premýšľam: „Čo s tým, Fedor?“, napadá mi: No čo už? Márnosť nad márnosť.

Fakt? Čosi vo mne kričí: Nesmieš rezignovať! Píš, diskutuj, demonštruj... buď na nohách, pokiaľ dýchaš! No fajn. A čo vek, choroby, privátne karamboly? Ser na to! No dobre, ale kde sú tí vizionári? Podaktorí na ukrajinskom fronte, iní v humanitárnych misiách, ďalší v think-tankoch kdesi v Massachusetts či kde.

Verím a dúfam, že platí múdrosť majstrov taoizmu: Tí najlepší sa nemusia nikam pchať, sú vpredu. Akurát je tu riziko, ktoré súvisí tiež s duchom našej doby. Autorita je vec verejná. Byť vpredu znamená byť permanentne v akcii a na očiach verejnosti. Naozaj je toto pódium vyhradené populistom a hlupákom? Nesmie byť! Daň je však drsná. Hejže Michal, Rasťo, Peter, Fero, Iveta, Zuzana, Ľudovít, Ivan, Juraj, Marína...

www.tyzden.sk (25.5.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1324 Mon, 25 May 2026 12:20:03 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1323
Pozitívny presah! Ten zväčša spájam so slobodou a morálkou. Tu už ťažko niečo nové vymyslíš. Oplatí sa však citovať múdrych, pretože ide o výroky testované dejinami. Minimálne dejinami myslenia.

Kvôli stručnosti budem citovať jediného. Albert Camus v knihe Úvahy o terorizmu (Triáda 2025) v eseji (Mor) hovorí o morálke presvedčenia a o morálke zodpovednosti. Presné, nie?

Po dlhých rokoch som si zašiel do kina. Film sa volal Šepot lesa. Premietalo sa v malej sále pre 51 ľudí, v drvivej väčšine ženy. Prítomní muži počas projekcie odchádzali.

Cestou domov mi v hlave rezonovala otázka, ktorá vo filme zaznela dva razy: Sme účastníci zániku. Nie sme! Príroda je večná a prípadný zánik niektorých druhov živých bytostí, vrátane tých ľudských, prežije.

Bolo by fajn písať, čítať, vidieť a počúvať krik šepotu. Možno sa nám pri tom pošťastí nájsť aj to, čo nás presahuje. Niektorí tomu hovoria Boh, iní inak. V podstate je to však jedno.

Jedno nie je kto cíti potrebu pozitívnu spiritualitu zdieľať. A odkiaľ pokaľ. Naším údelom je konať. Inak hluk decibelov prekryje „šepot lesa“ a k slovu sa dostane zánik.

Jazyk kreativity a spirituality je počuť, vidieť a cítiť dostatočne aj keď nehuláka. Teda, presnejšie: Dostatočne tam, kde niekto počúva, vidí a cíti. Stačí? Nestačí? A nie je to jedno?

Súčasníci hovoria o zlomovej dobe. Však hej, pretože žijeme tu a teraz. Veteráni mojej generácie by si spomenuli minimálne na roky 45, 48, 68, 89, o zlomoch v privátnych životoch nehovoriac.

Od civilizačných cyklov až po tie životné. Opakovane sa pýtam: Bludný kruh, alebo špirála? Odpovedám si, že špirála smerujúca nahor. Pre moju generáciu zavŕšenie, pre ďalšie nový začiatok.

Akurát nádej, ktorú vzývame má nové horizonty. Pre ľudí, ako som sám, majú na štíte: Ukrajina vyhrá, Izrael prežije, tyrani odídu... a šepot lesa bude naživo počúvať čoraz viac ľudí, – muži a ženy fifty-fifty.

www.tyzden.sk (20.5.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1323 Wed, 20 May 2026 12:51:52 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1322 Ako starec, ktorý završuje svoj život a vracia sa k svojim židovským koreňom, tento vzťah mením. V príbehoch, legendách, mýtoch, symboloch a rituáloch začínam vidieť zmysel a cestu. Kľukatú, plnú nástrah a pochybností – ale cestu. Cestu viery, ktorá je zdrojom nádeje. Viery, ktorá nemusí byť rovno náboženská alebo politická. Cestu lemovanú dejinnými a životnými udalosťami.

Napríklad máj 2026: Desiateho mája pietny akt v Letoch u Písku, spojený s holokaustom Rómov a Sintov v Česku. Výstup na Bradlo – rituál spojený so slovenskou štátnosťou. Tryzna v Terezíne, venovaná obetiam nacistického šialenstva počas WW II.

Bradlo a Lety u Písku sa konajú v jeden deň, bolo treba si vybrať. Vybral som si Bradlo, pretože zápas o dôstojný pamätník na mieste koncentračného tábora pre Rómov a Syntov bol, po desaťročiach rôznych peripetií, dobojovaný. Zápas o zmysel a charakter slovenskej štátnosti zatiaľ nie.

Tryzna v Terezíne by mala byť stretom. Stretom aktuálnej, z môjho hľadiska zväčša odpudivej moci s preživšími a ich blízkymi či spolucítiacimi. Ísť alebo neísť? pýtal som sa seba. Rozhodol som sa, že pôjdem. Múr medzi nami a nimi, podobne ako na Bradle, však musí byť vidieť, počuť a cítiť.

Počuť, vidieť a cítiť – naozaj. Naozaj však v tom istom čase budú umierať ľudia napríklad na Blízkom východe a na Ukrajine. Tie naše symboly a rituály sú teda čo?! Príprava obetovať kvôli nim životy, keď príde čas? „Nežný“ vzdor voči moci, ktorá ten čas privoláva?

Sú okamihy, keď vzývame inú moc, ako je tá aktuálna. Okamihy, keď vzývame moc lásky a pravdy, ktorá nás presahuje a ktorá nás súčasne naviguje každodenným životom. Sem by sa mali upierať naše emócie a myšlienky na miestach, akými sú napríklad Bradlo, Lety u Písku či Terezín.

Richard Rohr (Nadšení pro lásku, str. 144) to povedal takto: „Myslet musíme v první řadě konkrétně, osobně, právě tady a právě teď… Láska a ochota k jejím konkrétním projevům jsou vždy důležitější než teorie lásky, rozumu a vědění.“

www.tyzden.sk (24.4.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1322 Fri, 24 Apr 2026 16:40:25 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1321 ]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1321 Sun, 19 Apr 2026 10:46:03 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1320
Zuzana to povedala svojej mame Gerte, prvej Vrbovej manželke, ktorá žila v Londýne. Tá mi pri jednej ceste do Prahy tlmočila jeho prianie. Napísal som email Ruth Sidonovej, členke Židovskej náboženskej obce v Prahe, a tá mi poradila, nech sa obrátim na ICEJ (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem). Stalo sa.

Nultý ročník pochodu (nazvali sme ho Memoriál Vrba – Wetzler) sa konal tuším v roku 2014. Tých 135 kilometrov z Birkenau do pivničnej miestnosti v Žiline, kde Vrba s Wetzlerom spísali svoj report o tom, čo sa v KC Auschwitz deje, bola pre mňa, sedemdesiatnika, riadna zaberačka, ale nikdy naň nezabudnem.

Medzi „pochoďákmi“, ako sami seba účastníci memoriálu nazývajú, boli aj Filip Ostrovski a Juraj Koudela. Spolu s nimi psychiatri Peter Pöthe, Péter Hunčík, Jozef Hašto, skvelá partia zo Žiliny a kopec ďalších vrátane zahraničných účastníkov. Filip a Juraj cestou hovorili, že chcú založiť vydavateľstvo.

Jedno (volalo sa G plus G) som neomylne doviedol ku krachu, ale navrhol som im ako konzultanta Vlada Michala, riaditeľa Artfóra. Filip s Jurajom založili vydavateľstvo Absynt zamerané predovšetkým na investigatívnu novinárčinu a reportáže z krízových oblastí. Je to iba jeden z viacerých projektov, ktoré počas pochodov vznikli a stále existujú.

Nová synagóga v Žiline bola desať rokov miestom finále memoriálu. Spravoval ju Klub Stanica-Zárečie. Tvorila ho partia ľudí, ktorá zanedbanej budove vrátila život. Boli to povznášajúce večery – diskusie, koncerty, osobné svedectvá svedkov holokaustu a tak podobne. Na jubilejnom desiatom ročníku vystupovala aj kapela Drť, do ktorej som patril.

Ročník 2026 sa však v synagóge asi neskončí. Rozišli sme sa vrátane kapely Drť pre nezlučiteľnosť našich postojov ku kríze na Blízkom východe. Zabrať však dostali aj účastníci Memoriálu v roku 2025, keď bola synagóga „vyzdobená“ propalestínskymi, pre mnohých z nás protiizraelskými symbolmi.

Neprechovávam voči partii z Klubu Stanica-Zárečie negatívne emócie ani náhodou, ale pripadal by som si v tých priestoroch ako zradca veci, ktorej verím a ktorá je podstatným kusom mojej identity. Podobne väčšina „pochoďákov“, najmä tých z Izraela a ľudí z ICEJ, ktorí roky venovali memoriálu čas, energiu a vernosť.

Z hľadiska ľudí, akým som sám, niet pochýb, že Izrael vedie zápas o existenciu. Rovnako niet pochýb, že spiritus agens konfliktu na Blízkom východe sú teroristi Hamasu a Hizballáhu s Iránom, Ruskom a Čínou za chrbtom. To predsa nie je o tom, čo za egomaniaka je Trump či čo má za ušami Netanjahu.

Veľké a malé, teda tie naše „tu a teraz“ dejiny sú poprepletané často až ad absurdum. Čo s tým? No čo už: vziať na vedomie, držať vlastný hodnotový rebríček a nedať sa ovládnuť negatívnymi emóciami. Určite to však neznamená, že vyznávam toleranciu od nevidím do nevidím.

A keďže mám Roba, Mareka, mužov a ženy z Novej synagógy a z klubu Stanica-Zárečie rád, bolo by fajn nadviazať na spoločnú minulosť dialógom „cez ploty“. Naše životy, verejné aj privátne, sú previazané podobne ako veľké a malé dejiny sveta, v ktorom žijeme. Mohol by to byť symbol spoločnej cesty podobne ako memoriál. Mohol?!

Post scriptum

Vnímam spôsob, akým je verejnosť informovaná o situácii v Izraeli aj v médiách, ktoré som doteraz považoval za hodnotovo blízke, ako zaujato protiizraelský. Osobne to považujem za smutné a súčasne mobilizačné. Podobne smutné a mobilizačné ako zápas s antisemitizmom, ktorý v našom civilizačnom priestore dnes a denne opäť dvíha hlavu.

Ľudí z klubu Stanica-Zárečie (Nová synagoga v Žiline) či kapelu Drť a podobných nepovažujem za antisemitov, akurát sme sa s nimi ocitli – v tomto prípade – na inej strane „plota“. Bolo by fajn, keby sme jeho nepriepustnosť narušili dialógom. Bez ilúzií, že to pôjde hladko alebo vôbec. Skúsiť to však musíme alebo aspoň môžeme.

Uverejnené v Denník N (12.4.2026
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1320 Sun, 12 Apr 2026 13:01:13 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1319
Sekulárna spiritualita jednotlivcov, podobne ako náboženská, stojí na dvoch pilieroch: Na tom, ako subjektívne vnímame kvalitu svojho života a na postoji k smrti. Spiritualita je prenosná emócia. Kolektívne zdieľaná spiritualita vytvára spoločenstvá. Pokojne tomu hovorme subkultúry. Kolektívne zdieľaná spiritualita má svoje mocenské centrá. Tam, kde cirkev a štát nie sú oddelené, často dochádza k obmedzovaniu slobody občanov. Sekulárna spiritualita, keď nemá byť vytesnená na okraj spoločnosti, predpokladá nevyhnutnú mieru duchovnej slobody a voľby cesty životom.

Som sekulárny človek a neverím v posmrtný život. Gény a memy však prežijú. To neznamená, že sa umierania a smrti nebojím.

Kvalitu svojho života vnímam ako jazdu nerovným terénom – raz hore, inokedy dole, ale subjektívne ho vnímam ako naplnený zmyslom.

Zmysel života som nachádzal v láske, vo vzťahoch a v práci. Pokiaľ ide o morálku, snažil som sa byť slušný. Taká bola moja viera. Boh mi v nej nechýbal.

Viem však, že sú situácie, keď aj sekulárny človek vzýva Boha. Sú to situácie krajného zúfalstva. Niekedy sa mi zdá, že zúfalých ľudí je priveľa.

Hovorím najmä o situáciách ako: 1) Ohrozenie života, 2) Završovanie života, 3) Existenciálna kríza. Bežne stretávam najmä existenciálne trpiacich.

Existenciálne trpiaci sú najmä ľudia bez viery, jedno akej. Potulujú sa medzi svojimi privátnymi a verejnými životmi ako zombíci. Duch doby?

Verím ilúzii, že terapiou môže byť kreativita – tvorba seba, vzťahov a čohosi užitočného. Prečo sa však s takými trivialitami verejne zdôverujem?

Zdá sa, že duch našej doby stráda. Verejný priestor je preplnený ľuďmi trpiacimi absenciou zmyslu života, absenciou kreativity a spirituality – zombíkmi.

Bolo by fajn: 1) Naučiť sa žiť s inými spiritualitami, 2) Naučiť sa kreatívne komunikovať so zombíkmi, 3) Oboje pre dôstojný život a dôstojnú smrť.

Možno sa mýlim, ale sekulárna spiritualita, ktorá neľpie na jednej, jedinej pravde, ale na dialógu rôznych právd medzi sebou, môže byť užitočná.

V limitovaných hraniciach, samozrejme. Tam, kde si to rozdáva kolektívny pud života s pudom smrti na doraz, niet iného východiska než zápas o prežitie.

Aktuálne ide o prežitie. Predstava, že sa „za päť minút dvanásť“ ľudia podvolia egomaniakom pri moci, je ťaživá. Ťaživá a mobilizujúca.

www.tyzden.sk (10.4.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1319 Fri, 10 Apr 2026 15:57:08 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1317
Pýtam sa: Akú demokraciu vo svete, kde žijeme? Akú demokraciu v časoch, keď sa ľudia trasú o posty a platy? A akí sme demokrati, keď by sme ľudí s opačným názorom najradšej poslal niekam?

Demokracia, ako sa o nej píše v múdrych knihách, je číra ilúzia, sen. No a? Nasleduj svoj sen! Možno po ceste vypustíš dušu, ale dáva to zmysel. Vzdoruj a rebeluj pod jej zástavou, pokiaľ dýchaš.

Zdieľaná ilúzia je pre kráčajúcich cestou. Nestačí? No stačí, samozrejme. Nehovoriac o tom, že takáto cesta oslobodzuje. Myslím oslobodzujúci pocit, ktorý spočíva v tom, že kompas držím v rukách ja a nie „šéf“.

Áno, ten pocit je podstatou ilúzie a sna o demokracii. Ilúzie, ktorá plodí (politickú) vieru, nádej, cestu, cieľ. Je ním sloboda. Tento pud zdieľame s ostatnými živými bytosťami. Alebo je vyhradený iba ľuďom?

Pocit neúspechu v zápase o slobodu, vyvoláva často potrebu projektovať príčinu mimo seba. Napríklad do nejakého hňupa vo vláde, parlamente... Slobodné JA je iná káva. Môže existovať aj za ostnatými drôtmi.

A keďže sloboda je čosi chimérické a transcendentálne, tí šťastnejší vzývajú Najvyššieho. Hovorím o náboženskej viere. Cez radikálne viery však nechodí vlak. Alebo chodí a vzýva zlé pre bezvercov.

Liberálna demokracia je aktuálne jediný politický režim, kde rozmanité viery môžu spolunažívať v tolerantnej nezhode. Právnici tomu hovoria právo na názor. Odkiaľ pokiaľ toto právo prospieva spoločnosti?

Píšem tieto riadky v predvečer židovského sviatku Pesach. Ten súvisí s jednou z kľúčových biblických udalostí – s dramatickým odchodom ľudu Izraela z egyptského otroctva.

To nebol len taký obyčajný „odchod“. Bola to dráma spojená s darovaním Tóry tomuto ľudu. Neslobodu vystriedala sloboda a Zákon. Nie sloboda od nevidím do nevidím, ale zodpovednosť za dar slobody.

„Tu a teraz“ má táto zodpovednosť podobu vzdoru voči barbarstvu a nekultúrnosti. Akurát nám, podobne ako pri sederovej večeri počas Pesachu, nenavierajú na krku žily a neprskáme okolo seba sliny hnevu a nenávisti.

Krása a zmysel pesachových sviatkov nespočíva len v oslave slobody, ale v istote, že tento rituál sa bude opakovať až do konca dejín. V skratke: Definitívne víťazstvo je naše! Hovorím naše, čiže všetkých.

www.tyzden.sk (2.4.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1317 Fri, 3 Apr 2026 12:45:24 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1316
Bolo to obdobie keď prehovorili starozákonní proroci na území, ktorému dnes hovoríme Blízky východ, v starom Grécku Sokrates, Platón, Aristoteles, Buddha a upanišady v Indii, v Iráne Zarathuštra, v Ríme sa formoval prvý právny poriadok nášho civilizačného okruhu. Stopa po tomto období pretrvala.

Po starom Majstrovi (poznáme ho pod menom Lao Ć) zostal fascinujúci odkaz: taoizmus a ikonické dielo Tao Te Ting. Čítam ho v týchto dňoch n-tý raz a v hlave mi rezonuje niekoľko pasáží, ktoré mi pripadajú aktuálne. Uvádzam ich ako voľné parafrázy podľa prvého českého prekladu originálu od Berty Krebsovej. Knihu vydal fanúšik Tao te Tingu Zdeněk Sklenář, spolu s prekladmi tohto diela od iných autorov. Odkazy na citované pasáže tohoto prekladu sú nižšie (ide o reedíciu z roku 2016).

To, čo je nemenné a stále je tajomstvo počiatku Všetkého („Jeho jméno neznám. Označuji je jako „tao“ – str. 25)... „Tao vše plodí, ctnost vše živí. Vytvářet – a nevlastnit, působit – a nezáviset, být v čele – a neovládat. To je, co nazývám tajemnou ctností.“ Str. 51).

Kráčame po ceste, ktorá sa nám mení pod nohami. Z okamihu na okamih, blik po bliku.

Všímame si pekné a dobré. Ako by sme však vedeli, že je to také, keby nebolo aj zlé a škaredé? („...ten, kdo koná dobro, je nedobrému učitelem; ten kdo nekoná dobro, je dobrému cenným materiálem.“ Str. 27). „K dobrému jsem dobrý, k nedobrému jsem také dobrý; tak prosazuji dobro.“ Str. 49).

O dobrej vláde ľudia ani nevedia, že je. Sú spokojní.

Nepochybne existuje veľa ciest, ako hľadať a nachádzať zrniečka pravdy v nekonečne tajomna. Možno dokonca existuje slovo (a jazyk), ktoré vystihuje aspoň čiastočne jeho podstatu. Myslím jazyk umenia a slovo, ktoré je metaforou na Boha. Pre moju generáciu možno „All you need is love.“

A keď sa už odvolávam na Johna Lennona, poznáte jeho pieseň I believe? YouTube odprezentuje v niekoľkých verziách. To podstatné sa však odohrá inak a inde. Niekedy stačí fakt málo. Príbeh:

Napísal mi známy, ktorý už roky žije v akejsi izolácii a samote: „Teraz som zistil, že sa nemôžem dostať k napísaniu článku na blog, ani ku konceptom, ani k oprave nejakej chyby v predošlých textoch. Neviem prečo. Denník N mám predplatený za 57,- € na rok - do marca 2027. Neviem, čo mám robiť. Bojím sa, že mi zakázali písať - neviem však prečo, kto. Som smutný a zúfalý. Odpísal som: „Zavolaj im.“ Po chvíli: „… je to v poriadku - nezakázali ma. Napísal som mejl administrátorom blogov, poslali mi link na nové zadanie hesla a prihlásenie sa. Zafungovalo to a o cca 15:00 som zverejnil nový text, ktorý som mal pripravený v koncepte. Je o degradácii neštátnej kultúry. Zaradili ho medzi päticu najlepších článkov v týždni, vybratých z Blogu N. Už si ho prečítalo 260 ľudí. Vieš, ako ma to teší? Má to zmysel, písať, tvoriť. “

Nuž, milý kamarát, pomyslel som si, hľadajme tao aj, alebo predovšetkým, v sebe. Pretože „Kdo zná jiné, je chytrý, kdo zná sebe, je moudrý.“ Str. 33. Teda, nemusí to byť práve Tao, veď aj Starý majster povedal „Jeho jméno neznám...“ Dôležité je hľadať. Satori prichádza nevolané a niekedy stačí prkotina. A keby aj neprišlo, nič sa nedeje.

V spomenutom blogu sa hovorí aj o kapele Bez ladu a skladu, ktorá mala minulý rok štyridsiate výročie od svojho vzniku. Jej frontman je spiritus agens festivalu Pohoda – veľkého zázraku v malej a bezvýznamnej krajinke. Čo však je veľké/malé vo svete Tao? A čo významné/bezvýznamné vo svetle tajomných cností? „Nahlížej v malém velké, v nepočetném mnohé“ Str. 63. A tao múdreho? „… jedná a nikdy nesoupeří.“ Str. 81.

V ktoromsi preklade Tao Te Tingu som čítal (parafrázujem z voleja): Tí najlepší sa nemusia nikam pchať, sú vpredu, (aj) bez toho, aby sme o tom museli vedieť.

www.tyzden.sk (2.4.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1316 Thu, 2 Apr 2026 14:50:24 +0200 http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1315
Naposledy mi napríklad napísal: „No, předně, neper se s vírou, kterou nemáš. Hledáš v textu Tóry nějaká jasná pravidla, ale to ona nemá. Hledáš smysl, ale to ona také nemá. Tóra vychází z předpokladu, že jsi součást „vyvoleného národa‘ a smysl tvé existence je ve službě Jemu. Oběti se dávají z radosti. Píše se, že „lid Izraele s radostí přijal jho povinností“ - věř nebo nevěř. Pokud to člověk nedělá s radostí, nemá to dělat vůbec.

Dnes už nemordujeme zvířata, dnes přinášíme, oběť úst‘, tedy se modlíme. Jak jsem kdesi četl hezkou odpověď v rozhovoru se židem: já nevím, jestli věřím, ale když tu máme ty povinnosti (micvot), tak je plním. To je to výjimečné postavení před Bohem, ta hromada povinností. Nespravedlnosti byly, jsou a budou. Jejich i ty naše. Dopouštěli jsme se genocidy a také jsme jí trpěli. Když budeš číst šema, amidu a další části každodenních modliteb, všechno tam najdeš. Kol nidrej a vůbec modlitby na Jom kipur jsou plné toho, co jsme kdy udělali špatně a na co bychom neměli zapomenout. Máš to se sebou těžké, také jsem si tím procházel. Mohu ti na závěr krátké odpovědi citovat část modlitby: „Bože navrať nás k sobě a my se navrátíme“. Výhodou i nevýhodou je, že judaismus je i rodové náboženství. Pro židy jsi židem, i kdybys nechtěl. Dnes už být židem mezi většinovou společností nemusíš být, tak se můžeš ze světa židů vytratit. Ale byla by to škoda, ještě nás čeká hodně zajímavého studia.“

Takže ešte raz a naposledy: Nikdy sa už nestanem veriacim Židom, ktorý nasával kánon viery v rodine, pri predpísaných modlitbách, pri živote v náboženskej komunite, pri rituáloch v synagóge… pri plnení micvot. Budem „iba“ židom. Židom poznačeným holokaustom, ústrkmi od antisemitov, predsudkami…

A nikdy tiež nepochopím v plnom rozsahu údel ľudu Izraela. Do prčíc, veď nás odvrhli nasledovníci rabiho Ježíša ako škodnú a vydržalo im to dodnes!

Tóru však neprestanem čítať, spolu s inými múdrymi knihami. Neprestanem ani žiť zápasom. Nie zápasom o pravdu pravdúcu konkrétnej náboženskej viery, ale o zmysel života, ktorý spočíva v láske, vo vzťahoch a, ospravedlňujem sa za veľkohubosť, v šírení dobra. Jasne, že sú za tým hodnoty a morálne nastavenie, ktoré sme podedili po predkoch.

Príbeh: Kedysi veľmi dávno som vydal vo svojom, dnes už neexistujúcom, vydavateľstve GplusG preklad americkej trans autorky o jej živote, plnom ústrkov. Preložila ju Tereza Spencerová. Pomáhal som jej s coming autom tým, že som jej vydal aj vlastnú autobiografiu, ktorá sa volala „Jsem traďák“. Rozišli sme sa kvôli radikálne odlišným politickým vieram – ona militantná ľavičiarka a ja anarchoidný konzervatívec, ako ma definoval Peter Zajac. .

Nedávno sa mi na ulici prihovorila žena v zrelom veku: „Byla jsem Terezina manželka, ještě když byla mužem“ povedala. Dozvedel som sa, že po rokoch od rozvodu začali opäť komunikovať a priateliť sa. Ich syn Standa medzičasom vyrástol, oženil sa a ona má dve vnúčatá. „Tereza zemřela náhle. Našli jsme ji se synem v její garzonce na posteli. Měla na tváři úsměv. Zemřela srovnaná a smířená“, povedala.

Rád by som Tereze, keby to bolo možné, povedal toto: Milá Tereza, prežil som ťa o mnoho rokov. Neboli jednoduché. Naše dávne nedorozumenia mi dnes pripadajú malicherné. Dnes by sme sa hádali o inom. Napríklad o príčinách vojny na Blízkom východe, o povahe liberálnej demokracie a tak podobne. Ale čo už, Bola si, aká si bola. Síce trochu drbnutá, ale veď aj ja som.

A čo to má spoločné s čítaním Tóry? Je jedno, kde človek hľadá v živote pevný bod a pozitívnu morálnu navigáciu. Hlavne, že nejde o vieru živenú predpojatosťou, alebo nebodaj nenávisťou k inakosti. My, ľudia sekulárni síce asi kráčame po „ceste domov“ podstatne namáhavejšie, ako veriaci, ale aj to je OK.

Pokiaľ ide o mňa, dúfam, že odídem podobne ako Tereza – vyrovnaný, zmierený a s úsmevom na tvári. Pokojne budem kvôli tomu, keď príde čas, aj vzývať Hospodina.

Písal som tento text ku dňu, keď sa číta Paraša CAV (tohoto roku dvadsiateho prvého marca).

Píše sa v nej, opäť detailne, o obetných rituáloch. Týka sa hlavne kňazov ako „strážcov miesta stretávania Hospodina a jeho ľudu“. Vedľa českého prekladu Tóry od Karola Sidona, knihy komentárov k týždennému čítaniu Tóry od Jonthana Sacksa mi leží na stole aj kniha dvoch sekulárnych židov Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda s názvom Prečo vojna? A ozaj: Prečo? Zápas o prežitie? O dominanciu? O vieru?... Zápas svetla s tmou? Dobra so zlom? A ako to, že ten malý národ izraelský, väčšinou nenávidený až na dreň, znovu obstál? Je naozaj vyvolený? Urputne súdržný? Z vôle Hospodina? Alebo synergia čohosi mimo rácio? Čosi fakt neuchopiteľné, nepochopiteľné, transcendentálne. Napríklad synergia prorockého vzdoru podopretá pevnosťou cirkevnej „inštitúcie“, ktorá presahuje dejinný chaos stálosťou viery vo vzťah Boha a jeho ľudu? Pravidiel, vrátane pravidiel obete, ako hovorí Michal v úvodnej pasáži k tomuto textu?

Post scriptum

Ľud Izraela by bez spojencov odlišných náboženských a politických vier v súčasnom konflikte s teroristickými štátmi a organizáciami nemal šancu. Trúfam si tvrdiť, že demarkačná línia je daná predovšetkým právom na obranu pred agresorom. Biblia pribalená k plnej poľnej sama o sebe nestačí. A už vôbec nestačí rétorická gymnastika o národnej suverenite, či politike na všetky svetové strany. Pre Slovensko, napríklad, je iba prológom k rezignácii na slobodu, ako ju v našom civilizačnom priestore chápeme. V prípade Izraela rovno začiatkom nového armagedonu.

Takže: Áno, národné a štátne záujmy sú dôležité ako existenčné a existenciálne piliere spoločenského života. Súčasne však musí platiť kadečo presahujúce. Napríklad, teraz citujem priateľa a múdreho človeka Ladislava Kováča, právo na dôstojný život a dôstojnú smrť.

www.tyzden.sk (27.3.2026)
]]> OBECNÁ TÉMATA http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1315 Fri, 27 Mar 2026 09:28:51 +0100