Mali sme ich v bývalom Československu pred novembrom 1989 jeden milión sedemsto tisíc. Mnohí mali rodiny. A to nepočítam tých, ktorých vyhlúčili zo strany počas normalizácie, takže bývalých komunistov. Takmer každý tretí občan mal s tou stranou čosi spoločné.
Alebo zhruba deväťdesiat deväť percent – voličov. Mimochodom, boli politické strany Národného frontu v tých časoch antikomunistické? No neboli, samozrejme.
Vynechajme historické súvislosti – až do konca vojny byť komunistom znamenalo riziko a žiaden profit. Od roku 1048 sa „namočil“ skoro každý tretí občan Československa. A keďže to bol takzvane kádrový predpoklad pre výkon zodpovednejšej práce, sedeli vo vedúcich pozíciách podnikov, v médiách, na vedeckých pracoviskách, kde chcete, samí komunisti. Samé hovädá? V žiadnom prípade. Stretol som mnohých, čestných a slušných.
A napokon: pred novembrom 1989 by sa, bez komunistov, nepohol ani lístok na strome. Ani tých zopár výkrikov v novinách, ani tých zopár skvelých vedcov, manažérov, novinárov, športovcov... by si ani nepíplo. Tým nehovorím, že tá ideológia nebola zhovadilá a nehovorím ani náhodou, že medzi komunistami neboli zločinci a svine. Boli! Lenže to o kolektívnej vine je už zľudovelá floskula. Však sa, vy mladší, popýtajte, napríklad, svojich starých rodičov, ako to bolo s nimi.
Ahá! Mali sme tú stranu postaviť mimo zákona a hlavných vinníkov pozatvárať. A kto ako?! Budaj, Kňažko, Gál, Zajac, Tatár, Strýko, Krajčovič…? Občianske hnutie Verejnosť proti násiliu po Novembri 1989? Mali byť zriadené ľudové súdy po prvých slobodných voľbách v roku 1990? Alebo zakázaná Komunistická strana rozhodnutím demokraticky zvoleného parlamentu, kde bol každý tretí jej pohrobkom? Alebo revolúcia nemala byť nežná a ústavná? Alebo...?
Protestujem proti post factum mudrovaniu o tom, ako sme ich mali, jednotlivo, prečítaných. Nemali. Alebo si všimnite volebné výsledky za posledné tri desaťročia, ako sme volili. Alebo si zistite, ako sú na tom dnes mnohí presvedčení antikomunisti. Alebo, čo mi pripadá obzvlášť názorné, skúste si spočítať grázlov okolo seba a položte si jednoduchú otázku: Kde sa to v nich berie, keď nikdy neboli komunisti? To, čo som povedal o komunistickej ideológii, samozrejme platí bezo zvyšku.
Svojho času som napísal glosu o tom, ako sme, my ľudia Novembra 89, zabudli napríklad na ľudí z Maďarskej nezávislej iniciatívy. Museli mi to pripomenúť priatelia medzi nimi. Dnes píšem o bývalých komunistoch a tiež mi to musel pripomenúť priateľ, ktorý mi pred Novembrom 1989 prepašoval nejaké texty do komunistickej Nedeľnej Pravdy. A keby neprišiel November tak ho aj s „komplicom“ vyhodia z redakcie. Ďakujem, Mišo.
Post Scriptum
Žiada sa mi napokon povedať, že žiadny z ľudí, ktorých som mal, a stále mám, rád (Ivan Martin Jirous, Peter Placák, Václav Havel, Jan Urban, Vojtěch Sedláček, Michael Kocáb, Jano Langoš, Marcel Strýko a mnoho ďalších) nikdy nehlásali vendettu napriek tomu, že boli za komunizmu zatváraní, perzekvovaní, šikanovaní. Vedeli, že násilie plodí násilie. Spravodlivosť nie je pomsta – je vecou pravidiel. Že sme ich dodnes nedokázali „vpísať“ do ducha našej doby je naša zodpovednosť.
Písané pre www.tyzden.sk
Vynechajme historické súvislosti – až do konca vojny byť komunistom znamenalo riziko a žiaden profit. Od roku 1048 sa „namočil“ skoro každý tretí občan Československa. A keďže to bol takzvane kádrový predpoklad pre výkon zodpovednejšej práce, sedeli vo vedúcich pozíciách podnikov, v médiách, na vedeckých pracoviskách, kde chcete, samí komunisti. Samé hovädá? V žiadnom prípade. Stretol som mnohých, čestných a slušných.
A napokon: pred novembrom 1989 by sa, bez komunistov, nepohol ani lístok na strome. Ani tých zopár výkrikov v novinách, ani tých zopár skvelých vedcov, manažérov, novinárov, športovcov... by si ani nepíplo. Tým nehovorím, že tá ideológia nebola zhovadilá a nehovorím ani náhodou, že medzi komunistami neboli zločinci a svine. Boli! Lenže to o kolektívnej vine je už zľudovelá floskula. Však sa, vy mladší, popýtajte, napríklad, svojich starých rodičov, ako to bolo s nimi.
Ahá! Mali sme tú stranu postaviť mimo zákona a hlavných vinníkov pozatvárať. A kto ako?! Budaj, Kňažko, Gál, Zajac, Tatár, Strýko, Krajčovič…? Občianske hnutie Verejnosť proti násiliu po Novembri 1989? Mali byť zriadené ľudové súdy po prvých slobodných voľbách v roku 1990? Alebo zakázaná Komunistická strana rozhodnutím demokraticky zvoleného parlamentu, kde bol každý tretí jej pohrobkom? Alebo revolúcia nemala byť nežná a ústavná? Alebo...?
Protestujem proti post factum mudrovaniu o tom, ako sme ich mali, jednotlivo, prečítaných. Nemali. Alebo si všimnite volebné výsledky za posledné tri desaťročia, ako sme volili. Alebo si zistite, ako sú na tom dnes mnohí presvedčení antikomunisti. Alebo, čo mi pripadá obzvlášť názorné, skúste si spočítať grázlov okolo seba a položte si jednoduchú otázku: Kde sa to v nich berie, keď nikdy neboli komunisti? To, čo som povedal o komunistickej ideológii, samozrejme platí bezo zvyšku.
Svojho času som napísal glosu o tom, ako sme, my ľudia Novembra 89, zabudli napríklad na ľudí z Maďarskej nezávislej iniciatívy. Museli mi to pripomenúť priatelia medzi nimi. Dnes píšem o bývalých komunistoch a tiež mi to musel pripomenúť priateľ, ktorý mi pred Novembrom 1989 prepašoval nejaké texty do komunistickej Nedeľnej Pravdy. A keby neprišiel November tak ho aj s „komplicom“ vyhodia z redakcie. Ďakujem, Mišo.
Post Scriptum
Žiada sa mi napokon povedať, že žiadny z ľudí, ktorých som mal, a stále mám, rád (Ivan Martin Jirous, Peter Placák, Václav Havel, Jan Urban, Vojtěch Sedláček, Michael Kocáb, Jano Langoš, Marcel Strýko a mnoho ďalších) nikdy nehlásali vendettu napriek tomu, že boli za komunizmu zatváraní, perzekvovaní, šikanovaní. Vedeli, že násilie plodí násilie. Spravodlivosť nie je pomsta – je vecou pravidiel. Že sme ich dodnes nedokázali „vpísať“ do ducha našej doby je naša zodpovednosť.
Písané pre www.tyzden.sk