Nedobrovoľní účastníci davovej nákazy duší a myslí sú vo vývrtke a namiesto protilátok na kovid sú vyživovaní ďalšími a ďalšími jobovkami. Keby pri tom neumierali ľudia, neupadala ekonomika, nestrácala sa dôvera v autority a inštitúcie štátu, dalo by sa povedať „ber to čert“. Umierajú však, upadá, stráca sa!

Čo s tým? V hlave mi rezonuje: 1) Vypovedať občiansku poslušnosť ľuďom, ktorí v riadení krízy zlyhali. 2) Vyvinúť tlak na moc a mocných kvôli výmene evidentne narušených osobností v top politických pozíciách (podľa činov poznáte ich). 3) Prestať o nich hovoriť a písať (bez permanentnej medializácie, lajkov a folowerov neexistujú). 4) Nanovo rozdať karty (dobrovoľne neodídu).

Nanovo rozdať karty je procedúra, o ktorej sa rozpráva do nemoty. Občianska neposlušnosť je v našich ponovembrových dejinách novinka. Má veľa konkrétnych podôb, čosi je však, z môjho hľadiska, posvätné: nenásilie, zachovanie liberálnej demokracie, nedotknuteľnosť zdravia ľudí, ich bezpečnosti a civilizačnej príslušnosti (myslím členstvo v EÚ a NATO).

Pre čitateľov, ktorí ma kamsi pošlú s odporúčaním, aby som si mudroval, kde žijem, podotýkam: robím to dnes a denne. Mám však nutkavý pocit, že na menách až tak nezáleží – tu máme Babiša, tam máte Matoviča, inde Orbána, Trumpa a podobných. Duch doby je – ako kedysi povedal jeden prekliaty spisovateľ, našou vlasťou a nie ten kúsok zeme, kde sme sa, zhodou okolností, narodili.