Mimoriadne situácie strhávajú masky. Myslím napríklad situácie živelných katastrof, vojen, revolúcií, pandémií infekčných chorôb a podobné. Naše skutočné „ja“ sa odhaľuje až na dreň. Zbabelec by najradšej zaliezol do myšacej diery, hrdina nastaví vlastné telo a tak ďalej.
Jasne, svoje hrá aj pozícia a rola toho ktorého konkrétneho človeka. Doktor Mengele tiež skladal Hippokratovu prísahu a Radovan Karadžič písal básne a navyše bol, tuším, aj psychiater.
Prežívame momentálne krízu pandémie covid-19. V prvej línii sú zdravotníci a politici. Dobrí aj zlí, charakterní a bezcharakterní, statoční aj zbabelí. Prečo by nemali byť takí aj takí? Pozície a role ich však predurčujú k tomu, aby lekári liečili, politici rozhodovali a slúžili. Pánboh nás ochraňuj pred zlým doktorom. A tobôž nás ochraňuj pred zlým politikom. Taký nás môže posielať do špitálov a na cintoríny rovno celé zástupy. Teda, nieže môže – posiela!
A potom sú tu tak zvaní obyčajní ľudia. Uf, ako ja nemám rád ten sprofanovaný pojem, ale dobre: tiež sú takí aj onakí. Je to prirodzené a normálne. Prirodzené je aj to, že sú medzi nimi aj ľudia s osobnostnými poruchami. Myslím medzi politikmi, zdravotníkmi a ostatnými. Jednoducho sú, a aj oni sú obyčajní. Majme však na pamäti, že existujú osobnostné poruchy, kde môže ísť o veľa – aj o život. Jeden taký je momentálne napríklad premiérom v Česku.
V krízových situáciách platia dve zásady (ďakujem psychiatrovi a priateľovi P.P., ktorý ma vybavil týmto poznaním): 1) zabudnite na dialóg – treba naň dvoch, sám budete iba na smiech a 2) v žiadnom prípade neustupujte z frontovej línie – ide predsa o životy. V žiadnom! Frontová línia pre poslanca parlamentu, člena vlády, sudcu, policajta, učiteľa, predavača a predavačku, remeselníka, vlastníka bytu... je každá inde. No a? Neustupovať znamená neustupovať!
A aby som len tak neplodne nerečnil: Andrej Babiš v Česku, kde žijem, pracujem, volím... nemôže byť premiérom vlády. Nemôže a basta! Fakt, že ho nebudem voliť je zrejmý. Fakt, že ho nemám ako poslať mimo politiku, tiež. Čo teda môžem? No čo už – písať texty, ako je tento, vysvetľovať ľuďom svoj postoj, chodiť na protestné akcie... a dbať o to, aby som sa na „frontovej línii“ nepustil do diskusie s protivníkom, ktorí je hluchý a slepý. Ten rozumie iba sile. So všetkými ostatnými áno.
Slová „frontová línia“ som nedal do úvodzoviek náhodou. Určite som nemyslel na násilie. Netreba však zabúdať, že – ako som napísal vyššie – doktor Mengele tiež skladal Hipokratovu prísahu a Radovan Karadžič písal básne. Len žiadnu revolúciu, prosím. Žijeme v liberálnej demokracii a jej nepriatelia snívajú, ako ju zničiť. Fakt, že v neliberálnych pomeroch sú aj občania „disciplinovanejší“ by nás nemal mýliť. Je to disciplína oviec na ceste k bitúnku.
Písané pre Denník N
Prežívame momentálne krízu pandémie covid-19. V prvej línii sú zdravotníci a politici. Dobrí aj zlí, charakterní a bezcharakterní, statoční aj zbabelí. Prečo by nemali byť takí aj takí? Pozície a role ich však predurčujú k tomu, aby lekári liečili, politici rozhodovali a slúžili. Pánboh nás ochraňuj pred zlým doktorom. A tobôž nás ochraňuj pred zlým politikom. Taký nás môže posielať do špitálov a na cintoríny rovno celé zástupy. Teda, nieže môže – posiela!
A potom sú tu tak zvaní obyčajní ľudia. Uf, ako ja nemám rád ten sprofanovaný pojem, ale dobre: tiež sú takí aj onakí. Je to prirodzené a normálne. Prirodzené je aj to, že sú medzi nimi aj ľudia s osobnostnými poruchami. Myslím medzi politikmi, zdravotníkmi a ostatnými. Jednoducho sú, a aj oni sú obyčajní. Majme však na pamäti, že existujú osobnostné poruchy, kde môže ísť o veľa – aj o život. Jeden taký je momentálne napríklad premiérom v Česku.
V krízových situáciách platia dve zásady (ďakujem psychiatrovi a priateľovi P.P., ktorý ma vybavil týmto poznaním): 1) zabudnite na dialóg – treba naň dvoch, sám budete iba na smiech a 2) v žiadnom prípade neustupujte z frontovej línie – ide predsa o životy. V žiadnom! Frontová línia pre poslanca parlamentu, člena vlády, sudcu, policajta, učiteľa, predavača a predavačku, remeselníka, vlastníka bytu... je každá inde. No a? Neustupovať znamená neustupovať!
A aby som len tak neplodne nerečnil: Andrej Babiš v Česku, kde žijem, pracujem, volím... nemôže byť premiérom vlády. Nemôže a basta! Fakt, že ho nebudem voliť je zrejmý. Fakt, že ho nemám ako poslať mimo politiku, tiež. Čo teda môžem? No čo už – písať texty, ako je tento, vysvetľovať ľuďom svoj postoj, chodiť na protestné akcie... a dbať o to, aby som sa na „frontovej línii“ nepustil do diskusie s protivníkom, ktorí je hluchý a slepý. Ten rozumie iba sile. So všetkými ostatnými áno.
Slová „frontová línia“ som nedal do úvodzoviek náhodou. Určite som nemyslel na násilie. Netreba však zabúdať, že – ako som napísal vyššie – doktor Mengele tiež skladal Hipokratovu prísahu a Radovan Karadžič písal básne. Len žiadnu revolúciu, prosím. Žijeme v liberálnej demokracii a jej nepriatelia snívajú, ako ju zničiť. Fakt, že v neliberálnych pomeroch sú aj občania „disciplinovanejší“ by nás nemal mýliť. Je to disciplína oviec na ceste k bitúnku.
Písané pre Denník N