Márne som si lámal hlavu, prečo sa so mnou jeden starý, prastarý, kamarát Péter Hunčík asi pred tromi rokmi prestal rozprávať.
Prišiel som iba na niekoľko úplných blbostí. Dnes (je utorok druhého marca) mi Péter ráno, predtým ako vyrazil z domu na operáciu, zavolal a vysvetlil, čo som doteraz nepochopil.
Vytesnil som z vedomia fakt, že sú to aj oni, ktorí nosia medzi nami Slovákmi – dokonca aj takými, ktorí sú kovaní liberálni demokrati – Davidovu hviezdu na prsiach. Konkrétne: Vo svojej knihe „Ešte raz a naposledy“, ktorú sme spísali s Karolom Sudorom a vydali v roku 2017, niet jedinej zmienky o tom, že to boli aj oni, predovšetkým oni, kto stál pri zrode udalostí z Novembra 89. Ani slovko, ani veta!
Peter mi povedal, že ich to zabolelo a bolí dodnes. Hľadám v sebe príčiny tohto ignorantstva. Áno, nemám vo zvyku rozdeľovať ľudí podľa národnej príslušnosti, náboženstva, etnicity a tak ďalej. Áno, robili sme ten rozhovor s Karolom cez skype a ani som ho poriadne neautorizoval. Áno, som človek príliš často príliš rýchly a povrchný. Áno, áno, áno. A áno, som tiež poriadny hlupák. Veď oni tí muži a ženy sa medzi nami naozaj cítia ako cudzinci, ako židia medzi gójmi, ako Rómovia medzi gádžami, ako nechcení imigranti. Veď oni naozaj nosia Dávidovu hviezdu na prsiach! A majú ju tam, aj keď sedia s nami – parťákmi z kľúčových okamihov našich moderných dejín.
Neviem, ako sa pre našu „generáciu sedemdesiat plus“ skončí toto zvláštne obdobie. Jedno je však isté – padajú masky. Niektoré sme si nasadili veľmi dávno a nebyť Petrovho ranného telefonátu, odišiel by som konkrétne ja s vinou v baťohu.
Takže: milý Péter, Laci, Nora..., milí kamaráti a kamarátky z Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorí ste pochopili, o čo ide, skôr, ako my, milí maďarskí spoluobčania, vysídľovaní, ostrakizovaní, vyvlastňovaní, tlačení do kúta...,blízki a blížni – prepáčte.
Písané pre Denník N
Vytesnil som z vedomia fakt, že sú to aj oni, ktorí nosia medzi nami Slovákmi – dokonca aj takými, ktorí sú kovaní liberálni demokrati – Davidovu hviezdu na prsiach. Konkrétne: Vo svojej knihe „Ešte raz a naposledy“, ktorú sme spísali s Karolom Sudorom a vydali v roku 2017, niet jedinej zmienky o tom, že to boli aj oni, predovšetkým oni, kto stál pri zrode udalostí z Novembra 89. Ani slovko, ani veta!
Peter mi povedal, že ich to zabolelo a bolí dodnes. Hľadám v sebe príčiny tohto ignorantstva. Áno, nemám vo zvyku rozdeľovať ľudí podľa národnej príslušnosti, náboženstva, etnicity a tak ďalej. Áno, robili sme ten rozhovor s Karolom cez skype a ani som ho poriadne neautorizoval. Áno, som človek príliš často príliš rýchly a povrchný. Áno, áno, áno. A áno, som tiež poriadny hlupák. Veď oni tí muži a ženy sa medzi nami naozaj cítia ako cudzinci, ako židia medzi gójmi, ako Rómovia medzi gádžami, ako nechcení imigranti. Veď oni naozaj nosia Dávidovu hviezdu na prsiach! A majú ju tam, aj keď sedia s nami – parťákmi z kľúčových okamihov našich moderných dejín.
Neviem, ako sa pre našu „generáciu sedemdesiat plus“ skončí toto zvláštne obdobie. Jedno je však isté – padajú masky. Niektoré sme si nasadili veľmi dávno a nebyť Petrovho ranného telefonátu, odišiel by som konkrétne ja s vinou v baťohu.
Takže: milý Péter, Laci, Nora..., milí kamaráti a kamarátky z Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorí ste pochopili, o čo ide, skôr, ako my, milí maďarskí spoluobčania, vysídľovaní, ostrakizovaní, vyvlastňovaní, tlačení do kúta...,blízki a blížni – prepáčte.
Písané pre Denník N