Juraj Flamík, Fedor Gál a Anton Vydra sa rozprávajú o aktuálnej situácii a blízkej i vzdialenejšej budúcnosti.

Juraj Flamík: Snažím sa informácie o pandémii filtrovať. V prvej vlne sme nepotrebovali čísla a takmer všetci sme boli ochotní spolupracovať. Od tej doby sa to číslami len tak hemží, stále sa plus-mínus opakujú a ľudia im už nevenujú pozornosť. Strašia nás len hrubé trendy, no prevláda pocit, že nikto ich aj tak nedokáže správne interpretovať a už vôbec nie využívať. Kto chce, dokáže sa izolovať a chrániť sám, a tam, kde to presahuje možnosti jednotlivca a rodiny, očakávame, že to zvládne vláda.

Veda zahltila verejný priestor vedeckými – čiže objektívnymi, ale i subjektívnymi názormi lekárov, epidemiológov, infektológov, mikrobiológov, hygienikov, virológov a tak ďalej. A to som vymenoval len tých, ktorí o víruse naozaj niečo vedia. Nezostáva, než rezignovať na túto záplavu odborných informácií. Nepomáhajú mi chrániť sa pred vírusom lepšie, než to robím už teraz. A zodpovednosť politikov by som redukoval výlučne na vládu.

Babišova téza o riadení štátu ako firmy sa v Česku obnažila v krutej realite: tá metafora totiž znamená, že nad politickými záujmami má prevládať prístup profesionálneho manažéra. Práve túto schopnosť Babiš svojim správaním a zasahovaním do riadenia krízových procesov na úrovni štátu absolútne negoval: zlyhal, nezvládol ju. V štáte je zaiste dosť špičkových krízových manažérov, ktorí by to zvládli lepšie. To platí aj na Slovensku. Vláda mala v šuplíku protipandemický plán, no roky ho neaktualizovala, a ani vo chvíli, pre ktorú bol určený, ho nepoužila; nevytvorila na začiatku tím krízových manažérov, ktorí by povedali: takéto informácie potrebujeme, takto často ich potrebujeme aktualizovať, takéto sú kritické limity a takto na ne budeme reagovať. Namiesto toho je tu trvalý prúd chaotických, protichodných, nezdôvodnených a, žiaľ, aj neúčinných opatrení. Problém epidémie v Českej republike a o polovičnom Slovensku ani nehovorím, nie je manažérsky neriešiteľný. Algoritmy, procesy, kritické body a hodnotenie výstupov používajú v krízovom režime firmy aj armáda a v núdzovom stave by mal aj štát. V občanoch nie je problém, tí boli dlho disciplinovaní.

Hoci sa mňa samého aj mojich blízkych toto zlyhanie riadenia štátu životne či skôr smrteľne dotýka, snažím sa ho riešiť vlastnými silami. Súčasnú vládu považujem za neschopnú a za oprávnené pokladám žalovať ju za zbytočné ekonomické i ľudské škody a obete. Po roku pokusov na občanoch to inak nevidím.

Oveľa viac ma však fascinuje, že v pandémii nerozpoznávame jeden z mnohých príznakov, ktoré predchádzajú veľkým civilizačným zemetraseniam. Plošný útok vírusu je známkou prepojenia všetkých ľudských entít na tejto planéte. Je vidieť, že zmizli prirodzené geografické, kultúrne a hygienické bariéry či filtre. Sme jedna organická masa, vrátane zvierat, v ktorých sa vírus vykultivoval a o obrane takejto globálnej biomasy nemáme potuchy.

Pandémia nie je izolovanou epizódou. Nevznikla mimo nás ani bez nás. Patrí k prepojeným javom, ktoré v planetárnom rozsahu už desaťročia ohlasujú prichádzajúce zmeny. Samy tou zmenou vlastne sú. V biologickej vrstve je to pandémia, v atmosfére je to obsah skleníkových plynov, na povrchu planéty je to otepľovanie, zmeny prúdenia v oceánoch a nárast extrémov v počasí, hurikány, povodne, suchá a požiare. Slučky spätných väzieb sa uzatvárajú. Klimatická zmena na planéte je dnes realitou, prišla za jednu generáciu a my stále prispievame k jej zrýchleniu. Nie k jej spomaľovaniu.

Paradigmy súčasnej civilizácie, ktoré tvoria našu predstavu pokroku, nám nedávajú príliš veľa návodov na riešenie. Trvalý globálny ekonomický rast spôsobuje drancovanie prírodných zdrojov; nadspotreba ako znak hojnosti produkuje novú geologickú vrstvu odpadov; humanizmus má za následok rast a starnutie populácie; rôznym kultúrnym celkom v rôznej miere vládne rasizmus, nacionalizmus a prax sociálnych kást. V čase pandémie opäť tieto globálne platné vzorce víťazia vo forme „vakcínovej vojny“, „vakcínového nacionalizmu“ a sociálneho zvýhodnenia v prístupe k očkovaniu.

Sú to symptómy superglobálnej zmeny a my si to nechceme priznať. Veríme mýtu trvalého rastu, a to napriek tomu, že mnohé kritériá už dlho vykazujú opačné znamienka a mnohé udalosti sú viac než varovné. Covid-19 je jednou z nich. Nevieme sa už na našu civilizáciu pozrieť inak, než ako na „úspešnú“. Zdá sa nám vylúčené, že by sme mali byť svedkami jej úpadku.

Fedor Gál: Osobný zážitok, precítenie, porozumenie... sú dôležité. Napríklad ja: od nereflektovaných židovských koreňov v detstve a mladosti cez prehrabávanie sa v rôznych spiritualitách (najviac na mňa kedysi zapôsobil zenový budhizmus) až po mysticizmus – židovský, kresťanský, východný. Cestou Freud, Jung, Nietzsche a mnohí ďalší myslitelia. Niekde v pozadí neuchopiteľné a nepomenovateľné Absolútno. Nie náhodou som sa často vracal k Tao Te ťingu Starého Majstra.

Bolo šťastie, že som prežil holokaust, komunizmus aj jeho pád a teraz prežívam pandémiu Covid-19. Možno prvýkrát v dejinách je konkrétny pocit úzkosti pre nás všetkých globálny. A možno to takto cítia aj ľudia, ktorí ešte včera vnímali svet „národne a sociálne“.

Napriek pretlaku a pestrosti informácií, vnímame viac spirituálny rozmer ľudského života a zdá sa, že téma novej paradigmy ľudského údelu sa tlačí dopredu. Strach zo smrti tento trend podporuje.

Zodpovednosť politikov je v aktuálnej situácii kľúčová. Zväčša zlyhávajú, lebo osobné a skupinové záujmy, voľby, štandardné schémy riadenia a rozhodovania, ktoré sa formovali v situácii lokálnych kríz, relatívnej „pohody“ a pocitu, že rast hmotného blahobytu je kontinuálny a pre kvalitu života podstatný.

V šoku z chaosu, ktorý sprevádzal pandémiu Covid-19, som ešte nedávno s malou partiou podobne zmýšľajúcich priateľov zvažoval možnosť žalovať vládu za ekonomické a ľudské obete. Možno by také gesto bolo potrebné iniciovať. Otázka znie: Kto? Kedy? Ako? Čo od takého gesta očakávať?

Áno, sme jedna organická masa a súčasne máme dar inteligencie, čiže osobitej zodpovednosti. Úpadok jedného civilizačného okruhu nie je v dejinách civilizácií nijakou novinkou. Novinkou je riziko globálnej apokalypsy.

Aktuálna situácia prebúdza v mnohých dôraz na spiritualitu, na doposiaľ nedostatočne využitú ľudskú kreativitu a s ňou spojené aktivity. Myslím aktivity pestré, hlasné, efektívne... a realizované ihneď. To je asi kľúčová téma.

Čo sa týka mňa, neviem nič iné, než písať a rozprávať. Momentálne inak ako kedykoľvek predtým. Premýšľam však súčasne o tom, ako docieliť, aby človek nepísal a nerozprával do prázdna, pričom to slovo „prázdno“ je istým spôsobom diagnóza nášho „tu a teraz“.

Ad „prázdno“: riziko aj výzva. Záleží na tom, čím sa vyplní. Zábavou „do zblbnutia“ à la Titanic, alebo obsahom, ktorý bude pokusom dotknúť sa Absolútna, Počiatku, Boha, vlastného „Ja“, Teba...? Zrejme si to nazveme podľa svojho naturelu, viery, hodnôt... Podstatné je, či sa vydáme na cestu.

Nazad k prvému odseku: Bol som už starec, keď som začal (zhruba) chápať v čom spočíva zmysel ľudského života. A akú rolu pritom hrá zdieľanie múdrosti a charizmy učiteľov. Mňa, napríklad, v poslednom čase zasiahli dve knihy: Ne v Božím jménu od Jonathana Sacksa s podtitulom Jak čelit náboženskému násilí a Co je Bůh? od Jacoba Needlemana. Zhodou okolností majú obaja židovský pôvod, ibaže ten prvý zakotvený do judaizmu a druhý na ceste, ktorá sa skončila v mystike.

Aj moja cesta smeruje ku koncu – neverím na posmrtný život, netuším, kade bude blúdiť moja myseľ a duša v posledných chvíľach pred smrťou. Definitívne som si však uvedomil, že od autorít vedy, filozofie, náboženstiev... sa odpovede nedočkám. Nevdojak som si spomenul na jedno rozprávanie majstra Lin-ťiho z 9. storočia, ktorý na otázku svojho žiaka „Kto som ja?“ (zhruba) odpovedal: „Si to, čo robíš a ako to robíš.“

Naozaj sa mi zdá, že zázrak života spočíva v každej prítomnej chvíli – ako dýcham, jem, vykonávam bežné aj menej bežné činnosti, ako žijem. Ostáva už len jeden problém: naozaj si toto umenie aj osvojiť. Hovorím tomu umenie, umenie žiť, lebo ono je nádejou i cestou. Takže, kto som ja? Ten, ktorý sa učí byť sebou „na ceste“.


Post Scriptum

Tono Vydra, ktorý nám láskavo poskytol feedback na náš text, okrem iného napísal: „Pokiaľ ide o postpandemický svet, myslím si, že prinesie určitú rýchlosť v zabúdaní: všetci budú chcieť zabudnúť – na štatistiky, obete, lockdown, nepríjemnosti. Jedným pomôže cestovanie, iným spoločenská zábava, ďalším práca, šport alebo náboženstvo, zvyšku alkohol (alebo podobné pomôcky na ceste cez rieku Styx). Kto bude reflektovať, keď budú chcieť mnohí zabúdať? A koho budú v takej situácii tie reflexie zaujímať? Teraz je čas reflexie, po pandémii bude už reflexia len luxusom (alebo sebatrýzňou) intelektuálov. A prídu aj intelektuáli zabúdania, antireflexívne typy s volaním po novom svete. Reflexiu bude, samozrejme, treba, a bez nej nepochopíme nič z toho, čo s nami pandémia spravila, no už trochu poznáme človeka a jeho sklony, že? Tú reflexiu bude treba azda pre generácie, ktoré prídu neskôr, pre nás všetkých až omnoho neskôr.

Písané pre .týždeň (www.tyzden.sk)