Text je úvodom do pripravovanej série článkov o postpandemickom období. Pripravili sme ich v partii zloženej zo sociálnej psycholožky, ekológa, sociologa, psychiatra a publicistu pre Denník N. Tento text sériu zahajuje.
Úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Nie, žeby tu neboli aj predtým, ale tentoraz vnikli pod kožu a vie pánboh na ako dlho.
Odborníci z oblasti vied o človeku a spoločnosti v uplynulých rokoch dosť dobre zmapovali prenos traumatických udalostí z generácie na generáciu. Viac sa hovorí o jeho negatívnych dopadoch. Existujú však aj rastové, motivujúce, mobilizujúce dopady posttraumatického syndrómu.
Môžeme skúsenosť pandémie považovať za traumatickú, a sami seba, po jej odoznení, za nositeľov posttraumatickej skúsenosti? Myslím, že áno. Môže byť aj (!) pozitívna? Áno. Vynechám banality typu: naučili sme sa, podaktorí, istej ohľaduplnosti, viac dbať o hygienu, viac využívať svojpomoc... Predpokladajme, že modely nášho správania v čase krízy prežijú v generácii našich detí a ich detí.
Opakujem: úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Vnikli hlboko pod kožu a vie pánboh na ako dlho. Ten časový úsek (na ako dlho) stojí za pozornosť.
Netrúfam si hovoriť o konkrétnej „cestovnej mape“ – ako pozitívny odkaz tejto konkrétnej pandémie využiť v budúcnosti. Existuje však archetypálna skúsenosť zakotvená do odvekej ľudskej skúsenosti našej civilizácie. Stručne: „Veľký ochranca“ bude mlčať, ale mnohým jeho tušená existencia vsugeruje nádej. V poriadku, viera pomáha. Bolo by fajn, keby vzývanie nepriateľa na čas vybledlo. Vžiť sa do role toho druhého je síce ťažké, ale pre riešenie mnohých konfliktov užitočné – treba to skúšať zas a znovu. Najmä keď zdieľame jeho utrpenie, ktoré môže byť zajtra moje. Emócie, negatívne aj pozitívne, sú, ako vieme, infekčné. Pre zdravie spoločnosti sú dôležité pozitívne. A napokon: pandémie covidu sa zbavíme zásluhou našej, čiže globálnej, pretože iná neexistuje, vedy. Ďalšie civilizačné výdobytky, ako liberálna demokracia, rešpekt k ľudským právama pod., sa spolupodieľali na spoločnom zápase. Pochybovačom stačila vakcinácia podľa Kotlebu a podobných, alebo žiadna. Schválne sa vyhýbam zmienke o tých politických elitách, ktoré krízové vodcovstvo vnímajú predovšetkým ako nástroj „vlastnej spotreby“. S veľkou pietou pomlčím aj o obetiach pandémie (nielen covidu), pretože patria na oltár archetypálneho mementa mori.
Nazad k veci: Konkrétne riešenia problémov sa rodia v teréne a majú podobu činov. Pandémia covidu napríklad ukázala na dve skupiny ľudí, ktorí majú leví podiel na riešení krízy: zdravotníkov a vedcov. Vďaka osobnej skúsenosti a médiám poznáme niektoré ich príbehy. Otázka znie: presahujú tieto príbehy dobu pandemickú a môžu zohrať rolu modelov správania aj v časoch postpandemických? Výchovnú a motivačnú určite. Preventívnu tým pádom tiež, aj keď netušíme, aké krízy čakajú za rohom. Isté je jediné – čakajú. A keď predchádzajúce slová nemajú byť iba mlátením slamy, snáď budeme pripravení prijať ich, čeliť im, a po trúchlení za obete, vyťažiť z nich protilátky. Diskutujte o tom, píšte. Poďme na to spolu.
Úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Nie, žeby tu neboli aj predtým, ale tentoraz vnikli pod kožu a vie pánboh na ako dlho.
Odborníci z oblasti vied o človeku a spoločnosti v uplynulých rokoch dosť dobre zmapovali prenos traumatických udalostí z generácie na generáciu. Viac sa hovorí o jeho negatívnych dopadoch. Existujú však aj rastové, motivujúce, mobilizujúce dopady posttraumatického syndrómu.
Môžeme skúsenosť pandémie považovať za traumatickú, a sami seba, po jej odoznení, za nositeľov posttraumatickej skúsenosti? Myslím, že áno. Môže byť aj (!) pozitívna? Áno. Vynechám banality typu: naučili sme sa, podaktorí, istej ohľaduplnosti, viac dbať o hygienu, viac využívať svojpomoc... Predpokladajme, že modely nášho správania v čase krízy prežijú v generácii našich detí a ich detí.
Opakujem: úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Vnikli hlboko pod kožu a vie pánboh na ako dlho. Ten časový úsek (na ako dlho) stojí za pozornosť.
Netrúfam si hovoriť o konkrétnej „cestovnej mape“ – ako pozitívny odkaz tejto konkrétnej pandémie využiť v budúcnosti. Existuje však archetypálna skúsenosť zakotvená do odvekej ľudskej skúsenosti našej civilizácie. Stručne: „Veľký ochranca“ bude mlčať, ale mnohým jeho tušená existencia vsugeruje nádej. V poriadku, viera pomáha. Bolo by fajn, keby vzývanie nepriateľa na čas vybledlo. Vžiť sa do role toho druhého je síce ťažké, ale pre riešenie mnohých konfliktov užitočné – treba to skúšať zas a znovu. Najmä keď zdieľame jeho utrpenie, ktoré môže byť zajtra moje. Emócie, negatívne aj pozitívne, sú, ako vieme, infekčné. Pre zdravie spoločnosti sú dôležité pozitívne. A napokon: pandémie covidu sa zbavíme zásluhou našej, čiže globálnej, pretože iná neexistuje, vedy. Ďalšie civilizačné výdobytky, ako liberálna demokracia, rešpekt k ľudským právama pod., sa spolupodieľali na spoločnom zápase. Pochybovačom stačila vakcinácia podľa Kotlebu a podobných, alebo žiadna. Schválne sa vyhýbam zmienke o tých politických elitách, ktoré krízové vodcovstvo vnímajú predovšetkým ako nástroj „vlastnej spotreby“. S veľkou pietou pomlčím aj o obetiach pandémie (nielen covidu), pretože patria na oltár archetypálneho mementa mori.
Nazad k veci: Konkrétne riešenia problémov sa rodia v teréne a majú podobu činov. Pandémia covidu napríklad ukázala na dve skupiny ľudí, ktorí majú leví podiel na riešení krízy: zdravotníkov a vedcov. Vďaka osobnej skúsenosti a médiám poznáme niektoré ich príbehy. Otázka znie: presahujú tieto príbehy dobu pandemickú a môžu zohrať rolu modelov správania aj v časoch postpandemických? Výchovnú a motivačnú určite. Preventívnu tým pádom tiež, aj keď netušíme, aké krízy čakajú za rohom. Isté je jediné – čakajú. A keď predchádzajúce slová nemajú byť iba mlátením slamy, snáď budeme pripravení prijať ich, čeliť im, a po trúchlení za obete, vyťažiť z nich protilátky. Diskutujte o tom, píšte. Poďme na to spolu.