Text je mojou prípravou na rozhovor s Eugenom Kordom pre www.tyzden.sk.
Video je pod ním
1. Ľudia mojej generácie nezažívajú prvý raz situáciu, keď je atmosféra nabitá neistotou a strachom. Bolo to po zmene režimu v roku 1989 rovno v niekoľkých vlnách, kedy šlo o politické, ekonomické a sociálne cunami. Mnohí s nostalgiou spomínajú na nehybnosť časov prednovembrových. Na smrad, ale teplúčko. OK, tak to je.
2. Strach a neistota kam sa pozrieš. Atmosféra je nabitá emóciami. Na prasknutie. Čosi ako kolektívne šialenstvo. Globálne, pretože pandémia nemá napríklad hranice, náboženskú vieru, politickú alebo národnú príslušnosť a podobne.
3. Ľudia, ktorí verili v zdravý rozum, dialóg a spoluprácu „cez ploty“ sú zaskočení. Nefunguje to. Nefunguje to prierezovo.
4. Rozdelené rodiny, komunity, spoločenstvá, spoločnosť – tu boli vždy. Iba zriedka však v pomere pol na pol.
5. K tomu rovnaké heslá, pod ktorými sa zoskupujú zástupy: sloboda, dôstojný život, spoločná zodpovednosť. Akurát tie predstavy o cestách riešenia vyhrotenej situácie sú priepastne odlišné.
6. Kto za to môže? A kto nás spasí? Hľadá sa vinník a záchranca. Menovite. V spoločnosti rozdelenej pol na pol. V strete, zväčša negatívnych, emócií.
7. Najväčšiu šancu, tak káže marketing, majú tí, ktorí burcujú ľudí ukazovaním na nepriateľa. Tak je to jednoduchšie, účinnejšie.
8. Nie sme v tom sami – stačí sa pozrieť k susedom a hoci aj za oceán.
9. Zdá sa, že konfrontácia je nevyhnutná. Umenie dobrého možného spočíva v schopnosti udržať konfrontáciu v hraniciach nenásilia. Je to najväčšia výzva dneška.
10. Takáto misia má mať ženskú tvár, myslím si.
Sčítanie obetí, vyvodenie zodpovednosti, zhodnotenie skúsenosti, návrat k dialogickému riešeniu vecných problémov a participatívnej politike, obnova viery v inštitúcie... príde až potom. To už tu moja generácia nebude. Našou poslednou úlohou je vyrovnať sa s vlastnými omylmi a odovzdať štafetu.
Video je pod ním
1. Ľudia mojej generácie nezažívajú prvý raz situáciu, keď je atmosféra nabitá neistotou a strachom. Bolo to po zmene režimu v roku 1989 rovno v niekoľkých vlnách, kedy šlo o politické, ekonomické a sociálne cunami. Mnohí s nostalgiou spomínajú na nehybnosť časov prednovembrových. Na smrad, ale teplúčko. OK, tak to je.
2. Strach a neistota kam sa pozrieš. Atmosféra je nabitá emóciami. Na prasknutie. Čosi ako kolektívne šialenstvo. Globálne, pretože pandémia nemá napríklad hranice, náboženskú vieru, politickú alebo národnú príslušnosť a podobne.
3. Ľudia, ktorí verili v zdravý rozum, dialóg a spoluprácu „cez ploty“ sú zaskočení. Nefunguje to. Nefunguje to prierezovo.
4. Rozdelené rodiny, komunity, spoločenstvá, spoločnosť – tu boli vždy. Iba zriedka však v pomere pol na pol.
5. K tomu rovnaké heslá, pod ktorými sa zoskupujú zástupy: sloboda, dôstojný život, spoločná zodpovednosť. Akurát tie predstavy o cestách riešenia vyhrotenej situácie sú priepastne odlišné.
6. Kto za to môže? A kto nás spasí? Hľadá sa vinník a záchranca. Menovite. V spoločnosti rozdelenej pol na pol. V strete, zväčša negatívnych, emócií.
7. Najväčšiu šancu, tak káže marketing, majú tí, ktorí burcujú ľudí ukazovaním na nepriateľa. Tak je to jednoduchšie, účinnejšie.
8. Nie sme v tom sami – stačí sa pozrieť k susedom a hoci aj za oceán.
9. Zdá sa, že konfrontácia je nevyhnutná. Umenie dobrého možného spočíva v schopnosti udržať konfrontáciu v hraniciach nenásilia. Je to najväčšia výzva dneška.
10. Takáto misia má mať ženskú tvár, myslím si.
Sčítanie obetí, vyvodenie zodpovednosti, zhodnotenie skúsenosti, návrat k dialogickému riešeniu vecných problémov a participatívnej politike, obnova viery v inštitúcie... príde až potom. To už tu moja generácia nebude. Našou poslednou úlohou je vyrovnať sa s vlastnými omylmi a odovzdať štafetu.