Prvých pár strán knihy Stiga Dagermana „Nemecká jeseň“ (N Press, 2020) bohato stačí.
Napríklad:
„Kto z tých, kto sám zažil túto nemeckú jeseň, môže, mimochodom, povedať, že tá nedôvera nebola oprávnená, alebo že tá bezútešnosť nemala príčinu? Pokojne možno tvrdiť, že tieto nikdy neustávajúce prúdy utečencov, ktorí zaplavovali nemeckú nížinu od oblastí okolo dolného Rýna a Labe po vetristé náhorné plošiny v okolí Mníchova, predstavovali jednu z najvýznamnejších vnútropolitických udalostí v krajine, inak bez vnútornej politiky. Ďalšou, približne rovnako významnou vnútropolitickou udalosťou, bol dážď, ktorý do výšky dvoch stôp zaplavil obývané pivnice v Porúrí…
…Lekári, ktorí zahraničným reportérom rozprávali o stravovacích návykoch týchto rodín, vravia, že v tých hrncoch sa varilo čosi neopísateľné. V skutočnosti to neopísateľné nie je, takisto, ako nie je neopísateľný celý ich spôsob života. Anonymné mäso, ku ktorému sa ľudia nejakým spôsobom dostali, alebo špinavá zelenina, ktorú našli bohviekde, nie sú neopísateľné. Možno hlboko nechutné, ale nie neopísateľné, iba nechutné. Rovnakým spôsobom možno odpovedať na námietku, že neopísateľné sú v každom prípade útrapy, ktorými si prechádzajú deti v týchto pivničných bazénoch. Ak človek chce, tie útrapy sa dajú opísať priam vynikajúco, stačí, ak ten, kto stojí vo vode pri peci, pec celkom jednoducho prenechá jej osudu, prejde k posteli s tromi kašlúcimi deťmi a prikáže im, aby sa okamžite poberali do školy. Pivnicu napĺňa dym, chlad a hlad. A deti, ktoré spali úplne oblečené, spúšťajú nohy do vody siahajúcej im takmer po sáru otrhaných topánok, vychádzajú cez tmavú pivničnú chodbu, kde spia ďalší ľudia, po tmavých schodoch, na ktorých spia takisto, von do chladnej a vlhkej ne¬meckej jesene za dverami. Potrvá dve hodiny, kým sa začne škola…
…Zároveň by bolo namieste opísať „neopísateľné" aktivity, akými napĺňajú svoj deň tí, ktorí ostali doma vo vode, alebo „neopísateľné" pocity, aké pociťuje mama troch hladných detí, keď sa jej pýtajú, prečo sa nenamaľuje ako teta Schulzeová, aby od nejakého spojeneckého vojaka dostala čokoládu a konzervy a cigarety. A v tejto zaplavenej pivnici panuje taká „neopísateľná" úprimnosť i „neopísateľný" morálny úpadok, až mama odpovie, že ani len vojaci Armády spásy nemajú toľko milosrdnosti, aby sa uspokojili so špinavým, zničeným a čoskoro starnúcim telom, keď je mesto plné mladších, silnejších a čistejších tiel…“
Autor, vtedy dvadsaťštyri ročný švédsky novinár, bol v Nemecku roku 1946, po skončení vojny. Vojna začínala hospodárskou a politickou krízou. Pátraním a nachádzaním „vinníka“. Formovaním nacionálno-socialistickej ideológie. Premenou štátu na diktatúru a vzývaním vodcu. Masívnou a masovou mobilizáciou emócií. Rozdelením spoločnosti na „oni“ a „my“. Masovými demonštráciami a cielenou mediálnou propagandou... Nasledovala tragédia dovtedy nevídaných rozmerov. Nenechajme sa pomýliť tým, že šlo o rok 1946. Momentálne máme za rohom Bielorusko, Ukrajinu, Náhorný Karabach... A to nehovorím o postavách a postavičkách rovno z domáceho panoptika (viď napríklad „oslavy“ 17.11.2020), či krajín bezprostredne susedných.
Halóóó... Počúva niekto?
Post scriptum
Nie som katastrofista, verím v ľudskosť a viem, že žijeme v demokracii, mieri a relatívnom blahobyte. Nespadlo to z neba, udržať si jedno, druhé i tretie je permanentná akcia. Permanentná a presahujúca domáci záhumienok.
„Kto z tých, kto sám zažil túto nemeckú jeseň, môže, mimochodom, povedať, že tá nedôvera nebola oprávnená, alebo že tá bezútešnosť nemala príčinu? Pokojne možno tvrdiť, že tieto nikdy neustávajúce prúdy utečencov, ktorí zaplavovali nemeckú nížinu od oblastí okolo dolného Rýna a Labe po vetristé náhorné plošiny v okolí Mníchova, predstavovali jednu z najvýznamnejších vnútropolitických udalostí v krajine, inak bez vnútornej politiky. Ďalšou, približne rovnako významnou vnútropolitickou udalosťou, bol dážď, ktorý do výšky dvoch stôp zaplavil obývané pivnice v Porúrí…
…Lekári, ktorí zahraničným reportérom rozprávali o stravovacích návykoch týchto rodín, vravia, že v tých hrncoch sa varilo čosi neopísateľné. V skutočnosti to neopísateľné nie je, takisto, ako nie je neopísateľný celý ich spôsob života. Anonymné mäso, ku ktorému sa ľudia nejakým spôsobom dostali, alebo špinavá zelenina, ktorú našli bohviekde, nie sú neopísateľné. Možno hlboko nechutné, ale nie neopísateľné, iba nechutné. Rovnakým spôsobom možno odpovedať na námietku, že neopísateľné sú v každom prípade útrapy, ktorými si prechádzajú deti v týchto pivničných bazénoch. Ak človek chce, tie útrapy sa dajú opísať priam vynikajúco, stačí, ak ten, kto stojí vo vode pri peci, pec celkom jednoducho prenechá jej osudu, prejde k posteli s tromi kašlúcimi deťmi a prikáže im, aby sa okamžite poberali do školy. Pivnicu napĺňa dym, chlad a hlad. A deti, ktoré spali úplne oblečené, spúšťajú nohy do vody siahajúcej im takmer po sáru otrhaných topánok, vychádzajú cez tmavú pivničnú chodbu, kde spia ďalší ľudia, po tmavých schodoch, na ktorých spia takisto, von do chladnej a vlhkej ne¬meckej jesene za dverami. Potrvá dve hodiny, kým sa začne škola…
…Zároveň by bolo namieste opísať „neopísateľné" aktivity, akými napĺňajú svoj deň tí, ktorí ostali doma vo vode, alebo „neopísateľné" pocity, aké pociťuje mama troch hladných detí, keď sa jej pýtajú, prečo sa nenamaľuje ako teta Schulzeová, aby od nejakého spojeneckého vojaka dostala čokoládu a konzervy a cigarety. A v tejto zaplavenej pivnici panuje taká „neopísateľná" úprimnosť i „neopísateľný" morálny úpadok, až mama odpovie, že ani len vojaci Armády spásy nemajú toľko milosrdnosti, aby sa uspokojili so špinavým, zničeným a čoskoro starnúcim telom, keď je mesto plné mladších, silnejších a čistejších tiel…“
Autor, vtedy dvadsaťštyri ročný švédsky novinár, bol v Nemecku roku 1946, po skončení vojny. Vojna začínala hospodárskou a politickou krízou. Pátraním a nachádzaním „vinníka“. Formovaním nacionálno-socialistickej ideológie. Premenou štátu na diktatúru a vzývaním vodcu. Masívnou a masovou mobilizáciou emócií. Rozdelením spoločnosti na „oni“ a „my“. Masovými demonštráciami a cielenou mediálnou propagandou... Nasledovala tragédia dovtedy nevídaných rozmerov. Nenechajme sa pomýliť tým, že šlo o rok 1946. Momentálne máme za rohom Bielorusko, Ukrajinu, Náhorný Karabach... A to nehovorím o postavách a postavičkách rovno z domáceho panoptika (viď napríklad „oslavy“ 17.11.2020), či krajín bezprostredne susedných.
Halóóó... Počúva niekto?
Post scriptum
Nie som katastrofista, verím v ľudskosť a viem, že žijeme v demokracii, mieri a relatívnom blahobyte. Nespadlo to z neba, udržať si jedno, druhé i tretie je permanentná akcia. Permanentná a presahujúca domáci záhumienok.