Prednedávnom som šiel nakúpiť. Dôchodcovia vtedy mohli od siedmej do deviatej, tak som to chcel stihnúť. V jednom obchode som zabudol okuliare, v druhom obchode som zabudol obálky, ktoré som niesol do poštovej schránky.
Cestou domov ma v parku zastavila prostata. Našťastie nikde nikto, pretože pandémia.
„Svet je naruby,“ píše mi spolužiačka zo Sydney, ktorú som dlhé roky nevidel. Pri okienku s občerstvením: „Dobrý deň, môžem si odpáliť?“ „Počkajte, dám vám zapaľovač.“ Nedávajte,, iba si odpálim a vrátim vám ho.“ „Ale to ja nemám rada. Viete čo, tu máte moju cigaretu, odpáľte si a zahoďte ju.“ Nuž, pandémia – dotyky sú riskantné. Hejže?
Boli dni, keď som nevyzliekol pyžamo. Dosť som toho popísal a prečítal. Sporadicky som na internete sledoval vývoj situácie. Do toho telefonuje kamarát z Olomouca: „Ahoj, Fedore, jak žiješ?“ „Som v poriadku,“ odpovedám. A ty? „Predstav si,“ hovorí Jindra, „mal som tú devätnástku. A Pavlína tiež. Tri týždne som sa blbo cítil. Už je to v pohode.“
Nedávno som bol na farmárskych trhoch pri Vltave. Normálne chodím na Jiřího z Poděbrad. Tentoraz však pri Vltave predávala známa lokše. S bryndzou, kapustou, špenátom, aj suché. Vzal som hromadu suchých. Zuzka pridala aj bryndzové, kapustové a so špenátom zdarma. So špenátom nemám rád. Cestou som jednu vybral a zjedol. Hádajte s čím bola?
Miro Tóth nedávno na konto mojej niekoľkomesačnej práce na „blikoch“ poznamenal: „Ale veď ty žiješ medzi farmárskymi trhmi, krčmou U Vystreleného oka a bytom.“ No a? Veď je kríza! Mimochodom, Vystrelené oko je zase zavreté – Prymula. Aj medzi posteľou, pracovným stolom, kuchyňou a záchodom sa dá žiť. Iba tie proporcie sa menia podľa veku, pohlavia a profesie.
Zdá sa, že si to všimli aj nacionalisti a xenofóbovia. K aktuálnej situácii nemajú čo povedať – národná príslušnosť a etnicita sú mimo misu. V tomto sme na jednej lodi. Otázka pre budúcnosť znie: Vrátime sa aj k nacionalizmu a xenofóbii? Možno. Čo možno, určite! Kolektívna pamäť nefunguje. Inak by volebné výsledky vyzerali inak.
Nedávno som sedel na záhradke v krčme a od vedľajšieho stola zaznelo: „Starých nad sedemdesiat rokov by bolo dobré vystrieľať. Príťaž pre spoločnosť, večne frflú...“ A rastú im chlpy z nosa a uší, dodávam ja. Iba na okraj: starnutie má aj nepríjemnejšie sprievodné znaky. Napríklad osamelosť a závislosť, čiže prachy a choroby.
Z rozhovoru so sestričkou z, inak výborného, hospicu: „Ľuďom pred smrťou vidieť na tvárach akí boli. Dobrí sú aj na smrteľnej posteli pekní, a naopak.“ A na otázku, či by tu chcela zomrieť, sa rozplakala. Režisér tento záber z nášho dokumentu vystrihol. Kto však vystrihne z našej všednodennosti úzkosť a strach, ktorými nás zásobujú politici?
Písané pre www.tyzden.sk, pred jazykovou redakciou
„Svet je naruby,“ píše mi spolužiačka zo Sydney, ktorú som dlhé roky nevidel. Pri okienku s občerstvením: „Dobrý deň, môžem si odpáliť?“ „Počkajte, dám vám zapaľovač.“ Nedávajte,, iba si odpálim a vrátim vám ho.“ „Ale to ja nemám rada. Viete čo, tu máte moju cigaretu, odpáľte si a zahoďte ju.“ Nuž, pandémia – dotyky sú riskantné. Hejže?
Boli dni, keď som nevyzliekol pyžamo. Dosť som toho popísal a prečítal. Sporadicky som na internete sledoval vývoj situácie. Do toho telefonuje kamarát z Olomouca: „Ahoj, Fedore, jak žiješ?“ „Som v poriadku,“ odpovedám. A ty? „Predstav si,“ hovorí Jindra, „mal som tú devätnástku. A Pavlína tiež. Tri týždne som sa blbo cítil. Už je to v pohode.“
Nedávno som bol na farmárskych trhoch pri Vltave. Normálne chodím na Jiřího z Poděbrad. Tentoraz však pri Vltave predávala známa lokše. S bryndzou, kapustou, špenátom, aj suché. Vzal som hromadu suchých. Zuzka pridala aj bryndzové, kapustové a so špenátom zdarma. So špenátom nemám rád. Cestou som jednu vybral a zjedol. Hádajte s čím bola?
Miro Tóth nedávno na konto mojej niekoľkomesačnej práce na „blikoch“ poznamenal: „Ale veď ty žiješ medzi farmárskymi trhmi, krčmou U Vystreleného oka a bytom.“ No a? Veď je kríza! Mimochodom, Vystrelené oko je zase zavreté – Prymula. Aj medzi posteľou, pracovným stolom, kuchyňou a záchodom sa dá žiť. Iba tie proporcie sa menia podľa veku, pohlavia a profesie.
Zdá sa, že si to všimli aj nacionalisti a xenofóbovia. K aktuálnej situácii nemajú čo povedať – národná príslušnosť a etnicita sú mimo misu. V tomto sme na jednej lodi. Otázka pre budúcnosť znie: Vrátime sa aj k nacionalizmu a xenofóbii? Možno. Čo možno, určite! Kolektívna pamäť nefunguje. Inak by volebné výsledky vyzerali inak.
Nedávno som sedel na záhradke v krčme a od vedľajšieho stola zaznelo: „Starých nad sedemdesiat rokov by bolo dobré vystrieľať. Príťaž pre spoločnosť, večne frflú...“ A rastú im chlpy z nosa a uší, dodávam ja. Iba na okraj: starnutie má aj nepríjemnejšie sprievodné znaky. Napríklad osamelosť a závislosť, čiže prachy a choroby.
Z rozhovoru so sestričkou z, inak výborného, hospicu: „Ľuďom pred smrťou vidieť na tvárach akí boli. Dobrí sú aj na smrteľnej posteli pekní, a naopak.“ A na otázku, či by tu chcela zomrieť, sa rozplakala. Režisér tento záber z nášho dokumentu vystrihol. Kto však vystrihne z našej všednodennosti úzkosť a strach, ktorými nás zásobujú politici?
Písané pre www.tyzden.sk, pred jazykovou redakciou