...a s ním aj každoročné spomínanie na udalosti z roku 1989 a po ňom. Beriem to už ako pravidelný rituál.
Krátky komentár v miernom predstihu:
Opakovať entý raz, že November bol kľúčovou udalosťou našich moderných dejín, je už otrepané. Ale bol. Ľudia mojej generácie a údelu boli jeho aktívnymi účastníkmi. Na to sa nedá zabudnúť. Otvorený svet liberálnej demokracie, bez kurately jedinej pravdy za ostnatými drôtmi, bol (spočiatku) opojný.
Život v džungli slobodných ľudských bytostí však narazil na návyky získané desaťročiami života v komunistickej zoologickej záhrade. A do toho všetky problémy súčasnej doby. Nemá zmysel ich vymenúvať – máme ich na tanieri denne – každý po svojom a každý inak. Nie všetci zvládli dramatické zmeny a ich dopady na všedný život, čo je prirodzené.
Medzičasom dochádza ku generačnej obmene.Každá akcia plodí protiakciu a dnes už s istotou vieme, že súčasťou „veľkého tresku“ v novembri 1989 bol aj zárodok jeho konca. Takto to chodí odjakživa. To, že si svoju rolu pritom zahrali aj rezidentúry ruského impéria, sme tušili. Napokon, boli pritom aj iné. Ktorá tajná služba by si nechala ujsť príležitosť? Akurát s tými ruskými sme mali bohatú a neveselú skúsenosť.
November 1989 však bol autentická a nevyhnutná zmena. To, že deštruktívnu rolu si odohrajú aj niektorí jej lídri, sme vtedy nevedeli. Banálna floskula o tom, že „revolúcie požierajú svoje deti“ však bola naplnená inak, ako som predpokladal. Deti tejto revolúcie sa požierali a stále požierajú aj navzájom. Príčinou sú osobnostné delikty kľúčových hráčov, nenaplnené ašpirácie, osobné animozity a vecné problémy vývoja spoločnosti, ktoré prišli, pretože museli. Hovorí sa tiež, že „po bitke je každý generál“. Lenže dejiny sú zvláštne tým, že minulosť sa neustále mení.
Prirodzene – pribúdajú fakty, svedectvá, interpretácie, záujmy. Za tých viac ako tridsať rokov sa však podarilo poskladať udalosti a príbehy do mozaiky, ktorá dáva obraz. Ibaže jeho interpretácií je toľko, koľko je interpretátorov. Ako hľadať pravdu? Pomerne dávno som dospel som k presvedčeniu, že v obcovaní rôznych právd medzi sebou, ako kedysi odtušil ruský literárny vedec Michail M. Bachtin. A čo je kritériom rozhodovania? No predsa osobná viera a morálna navigácia. Navigácia po ceste, pretože postojačky sa nič nedeje, aj keď myseľ „maká“ naplno.
Až konkrétne skutky dávajú myšlienkam zmysel. A ktovie, ako sa budeme správať zajtra, keď dnes nevieme, čo budeme zajtra vedieť? To, čo sa napokon presadí do kolektívnej pamäti, budú príbehy, ktoré sa stali. Netuším, kto a ako ich vyrozpráva, ktorá doktrína ich bude formovať, ale tuším a dúfam, že rozprávači budú potrebovať dobré informácie. Možno túto rolu splní na Slovensku dielo Petra Zajaca o rokoch 1989 až 1994. Je to chronologická politická kronika spísaná angažovaným účastníkom a literárnym vedcom súčasne. Ako znalec dejinných peripetií a ich odrazu v literatúre písal bez emócií a ideologického klišé, čo neznamená, že mu jedno i druhé chýba.
V prípade, že na výročie revolúcie v novembri 2020 prídem na Slovensko, tak nie preto, aby som sa otŕčal pri slávnostných aktoch, ale preto, aby som podal ruku Petrovi Zajacovi a tým, ktorí sa dožili a za tie dlhé roky nestratili tvár a neuhli. Predpokladám, že sa zmestíme do krčmy pod lampou. V podobných kaviarničkách a krčmách po Slovensku sa zrejme zídu aj pôvodní vépeenkári a vépeenkárky podobného razenia. Možno by sme sa mali dohodnúť, že chvíľu venujeme Ernestovi Valkovi, Janovi Langošovi, Marcelovi Strýkovi a mnohým ďalším, ktorí medzičasom odišli.
Platí to aj pre kamarátov a kamarátky z Maďarskej nezávislej iniciatívy, Rómskej nezávislej iniciatívy, z českého Občianskeho fóra a vôbec všetkých, ktorí boli pritom naplno a čestne. Zdieľali sme udalosti aj nádej. Pripiť by sme si mali na definitívne víťazstvo tých, ktorým odovzdávame štafetu. Treba len dúfať, že štafetový kolík odovzdáme včas a do správnych rúk. Času je totiž málo a voda stúpa, ako nazval jeden zo svojich filmov Dežo Ursiny. Áno, času je málo a voda stúpa. Cítim sa mizerne, keď vidím niektorých svojich starých parťákov, ako sa vyviňujú z dávnej kolaborácie napríklad pri zrode a šírení mečiarizmu na Slovensku.
Keď ich vidím, a ďalších, ako nastupujú do vlaku s jeho postmoderným klonom v ilúzii, že to ONI, spolu s NÍM dokončia november 1989. Keď čítam ich osočujúce a jedovaté výlevy vo verejnom priestore, keď dostávam emailom ich konšpiračné texty... A pritom je to také jednoduché: stačilo – a ešte stále stačí – povedať „prepáčte“. Veď voda stále iba stúpa. Treba dokončiť kadečo, upratať na stole, v šuplíkoch, vzťahoch a zvyšok času venovať pravde a láske (pamätáte?) minimálne v tej časti mikrosveta, kde žijeme. Minulosť tým síce nezmeníme, ale pre prítomnosť a budúcnosť môžeme spraviť iba toľko. Pátos? Prepáčte.
Písané pre .týždeň (publikované 19.10.2020)
Opakovať entý raz, že November bol kľúčovou udalosťou našich moderných dejín, je už otrepané. Ale bol. Ľudia mojej generácie a údelu boli jeho aktívnymi účastníkmi. Na to sa nedá zabudnúť. Otvorený svet liberálnej demokracie, bez kurately jedinej pravdy za ostnatými drôtmi, bol (spočiatku) opojný.
Život v džungli slobodných ľudských bytostí však narazil na návyky získané desaťročiami života v komunistickej zoologickej záhrade. A do toho všetky problémy súčasnej doby. Nemá zmysel ich vymenúvať – máme ich na tanieri denne – každý po svojom a každý inak. Nie všetci zvládli dramatické zmeny a ich dopady na všedný život, čo je prirodzené.
Medzičasom dochádza ku generačnej obmene.Každá akcia plodí protiakciu a dnes už s istotou vieme, že súčasťou „veľkého tresku“ v novembri 1989 bol aj zárodok jeho konca. Takto to chodí odjakživa. To, že si svoju rolu pritom zahrali aj rezidentúry ruského impéria, sme tušili. Napokon, boli pritom aj iné. Ktorá tajná služba by si nechala ujsť príležitosť? Akurát s tými ruskými sme mali bohatú a neveselú skúsenosť.
November 1989 však bol autentická a nevyhnutná zmena. To, že deštruktívnu rolu si odohrajú aj niektorí jej lídri, sme vtedy nevedeli. Banálna floskula o tom, že „revolúcie požierajú svoje deti“ však bola naplnená inak, ako som predpokladal. Deti tejto revolúcie sa požierali a stále požierajú aj navzájom. Príčinou sú osobnostné delikty kľúčových hráčov, nenaplnené ašpirácie, osobné animozity a vecné problémy vývoja spoločnosti, ktoré prišli, pretože museli. Hovorí sa tiež, že „po bitke je každý generál“. Lenže dejiny sú zvláštne tým, že minulosť sa neustále mení.
Prirodzene – pribúdajú fakty, svedectvá, interpretácie, záujmy. Za tých viac ako tridsať rokov sa však podarilo poskladať udalosti a príbehy do mozaiky, ktorá dáva obraz. Ibaže jeho interpretácií je toľko, koľko je interpretátorov. Ako hľadať pravdu? Pomerne dávno som dospel som k presvedčeniu, že v obcovaní rôznych právd medzi sebou, ako kedysi odtušil ruský literárny vedec Michail M. Bachtin. A čo je kritériom rozhodovania? No predsa osobná viera a morálna navigácia. Navigácia po ceste, pretože postojačky sa nič nedeje, aj keď myseľ „maká“ naplno.
Až konkrétne skutky dávajú myšlienkam zmysel. A ktovie, ako sa budeme správať zajtra, keď dnes nevieme, čo budeme zajtra vedieť? To, čo sa napokon presadí do kolektívnej pamäti, budú príbehy, ktoré sa stali. Netuším, kto a ako ich vyrozpráva, ktorá doktrína ich bude formovať, ale tuším a dúfam, že rozprávači budú potrebovať dobré informácie. Možno túto rolu splní na Slovensku dielo Petra Zajaca o rokoch 1989 až 1994. Je to chronologická politická kronika spísaná angažovaným účastníkom a literárnym vedcom súčasne. Ako znalec dejinných peripetií a ich odrazu v literatúre písal bez emócií a ideologického klišé, čo neznamená, že mu jedno i druhé chýba.
V prípade, že na výročie revolúcie v novembri 2020 prídem na Slovensko, tak nie preto, aby som sa otŕčal pri slávnostných aktoch, ale preto, aby som podal ruku Petrovi Zajacovi a tým, ktorí sa dožili a za tie dlhé roky nestratili tvár a neuhli. Predpokladám, že sa zmestíme do krčmy pod lampou. V podobných kaviarničkách a krčmách po Slovensku sa zrejme zídu aj pôvodní vépeenkári a vépeenkárky podobného razenia. Možno by sme sa mali dohodnúť, že chvíľu venujeme Ernestovi Valkovi, Janovi Langošovi, Marcelovi Strýkovi a mnohým ďalším, ktorí medzičasom odišli.
Platí to aj pre kamarátov a kamarátky z Maďarskej nezávislej iniciatívy, Rómskej nezávislej iniciatívy, z českého Občianskeho fóra a vôbec všetkých, ktorí boli pritom naplno a čestne. Zdieľali sme udalosti aj nádej. Pripiť by sme si mali na definitívne víťazstvo tých, ktorým odovzdávame štafetu. Treba len dúfať, že štafetový kolík odovzdáme včas a do správnych rúk. Času je totiž málo a voda stúpa, ako nazval jeden zo svojich filmov Dežo Ursiny. Áno, času je málo a voda stúpa. Cítim sa mizerne, keď vidím niektorých svojich starých parťákov, ako sa vyviňujú z dávnej kolaborácie napríklad pri zrode a šírení mečiarizmu na Slovensku.
Keď ich vidím, a ďalších, ako nastupujú do vlaku s jeho postmoderným klonom v ilúzii, že to ONI, spolu s NÍM dokončia november 1989. Keď čítam ich osočujúce a jedovaté výlevy vo verejnom priestore, keď dostávam emailom ich konšpiračné texty... A pritom je to také jednoduché: stačilo – a ešte stále stačí – povedať „prepáčte“. Veď voda stále iba stúpa. Treba dokončiť kadečo, upratať na stole, v šuplíkoch, vzťahoch a zvyšok času venovať pravde a láske (pamätáte?) minimálne v tej časti mikrosveta, kde žijeme. Minulosť tým síce nezmeníme, ale pre prítomnosť a budúcnosť môžeme spraviť iba toľko. Pátos? Prepáčte.
Písané pre .týždeň (publikované 19.10.2020)