Čítanie knihy Juaraja Mesíka „Generácia apokalypsy“ je inšpiratívne. Nasledujúci text však rozhodne nie je recenzia, analýza, prognóza..., iba „blik“.
Impresie: Katastrofami (lokálnymi aj globálnymi) sú lemované dejiny. Aj v súčasnosti číhajú za každým rohom nejaké. O budúcnosti nehovoriac. Podaktoré sú v našich rukách, iné sa prirútia z útrob zeme, iné sa môžu prirútiť z Vesmíru. S poslednými nech nám pánboh pomáha.
Tie, ktoré sú v našich rukách: principiálne je asi potrebné prijať smrť a vytvoriť si k nej postoj („prach si a v prach sa obrátiš“). Jej popieranie a vytesňovanie mimo vedomia síce uľaví, ale...
Dôležité je zbaviť sa mýtu o večnom pokroku a pripraviť sa na fakt, že apokalypsy jednoducho číhajú za dvermi a je iba otázkou času, kedy – a ktorá z nich – vstúpi do našich životov. .
Pripraviť sa znamená: myslieť a chovať sa predvídavo. Krízové scenáre a plány na ich predchádzanie či riešenie by mali ležať v trezoroch kompetentných. Však, ako píše Mesík vo svojej knihe, ony tam aj ležia, akurát vládna moc netuší kde. Sám Juraj Mesík, keď pred vypuknutím pandémie COVID-19 upozorňoval na riziká, bol marginalizovaný ako podivínsky alarmista.
Súčasne si treba opakovane pripomínať, že valec dejín napreduje svojím tempom. Napríklad ľudské práva sú novinka z čias moderny a mnohé sú stále problém. A rozprávanie o globálnych problémoch (napríklad klimatických zmenách), ktoré volajú po globálnych riešeniach a teda aj globálnych inštitúciách, majú zástupy odporcov. Aj medzi „celebritami“ verejnej mienky.
COVID-19 je budíček. Takých však už bolo. Myslím napríklad pandémie náboženského a ideologického násilia. Resuscitácia nacionalizmu, a podobných deviácií, je však stále rozšírená, napriek tomu, že je smrteľná. Jej hlásatelia (mená si dosaďte sami) sú verejní nepriatelia.
Mesíkova kniha však apeluje predovšetkým na nastupujúcu generáciu. Nie je to jednoduchý apel. Generácia ich prarodičov a rodičov, vyčerpaných pandémiami nacizmu, komunizmu a postkomunizmu, podobné apely zväčša ignorovala. A medzigeneračný prenos preukázateľne funguje, akurát nevieme kedy (a či) ako „rýchlosť“, a kedy (a či) ako „brzda“.
Kľúčová otázka znie? Čo s tým? To by som tiež rád vedel. Pravdu však asi majú tí, ktorí hovoria, že cesta vedie cez kultúru, umenie... Až človek duchovne vyspelý a zakotvený vie kade kráčať, aby sa jedného dňa mohol stretnúť s pravdou a prijať ju, nech už jej tvár bude akákoľvek. Koľko je však takých? A sú to oni, kto rozhoduje?
Polopate: Ten kto vidí svet globálne a globalizovaný tuší, že sme na bode obratu. V mojej generácii, a u ľudí podobného mentálneho nastavenia, sa šíri atmosféra nezvratného úpadku. Nuž hej, sme na odchode a vidina smrti nami preniká až na dreň. Generácia, ktorá prichádza, vníma úpadok ako výzvu. „Roboty ako na kostole,“ hovorí si, a púšťa sa do diela. Hovoríme zhruba o piatich percentách populácie. Zlomok z nich sa dostane ku kormidlu. Medzi nimi, ako dúfam, aj takí, ktorí sa tej mohutnej väčšine vzoprú.
Písané pre Denník N
Impresie: Katastrofami (lokálnymi aj globálnymi) sú lemované dejiny. Aj v súčasnosti číhajú za každým rohom nejaké. O budúcnosti nehovoriac. Podaktoré sú v našich rukách, iné sa prirútia z útrob zeme, iné sa môžu prirútiť z Vesmíru. S poslednými nech nám pánboh pomáha.
Tie, ktoré sú v našich rukách: principiálne je asi potrebné prijať smrť a vytvoriť si k nej postoj („prach si a v prach sa obrátiš“). Jej popieranie a vytesňovanie mimo vedomia síce uľaví, ale...
Dôležité je zbaviť sa mýtu o večnom pokroku a pripraviť sa na fakt, že apokalypsy jednoducho číhajú za dvermi a je iba otázkou času, kedy – a ktorá z nich – vstúpi do našich životov. .
Pripraviť sa znamená: myslieť a chovať sa predvídavo. Krízové scenáre a plány na ich predchádzanie či riešenie by mali ležať v trezoroch kompetentných. Však, ako píše Mesík vo svojej knihe, ony tam aj ležia, akurát vládna moc netuší kde. Sám Juraj Mesík, keď pred vypuknutím pandémie COVID-19 upozorňoval na riziká, bol marginalizovaný ako podivínsky alarmista.
Súčasne si treba opakovane pripomínať, že valec dejín napreduje svojím tempom. Napríklad ľudské práva sú novinka z čias moderny a mnohé sú stále problém. A rozprávanie o globálnych problémoch (napríklad klimatických zmenách), ktoré volajú po globálnych riešeniach a teda aj globálnych inštitúciách, majú zástupy odporcov. Aj medzi „celebritami“ verejnej mienky.
COVID-19 je budíček. Takých však už bolo. Myslím napríklad pandémie náboženského a ideologického násilia. Resuscitácia nacionalizmu, a podobných deviácií, je však stále rozšírená, napriek tomu, že je smrteľná. Jej hlásatelia (mená si dosaďte sami) sú verejní nepriatelia.
Mesíkova kniha však apeluje predovšetkým na nastupujúcu generáciu. Nie je to jednoduchý apel. Generácia ich prarodičov a rodičov, vyčerpaných pandémiami nacizmu, komunizmu a postkomunizmu, podobné apely zväčša ignorovala. A medzigeneračný prenos preukázateľne funguje, akurát nevieme kedy (a či) ako „rýchlosť“, a kedy (a či) ako „brzda“.
Kľúčová otázka znie? Čo s tým? To by som tiež rád vedel. Pravdu však asi majú tí, ktorí hovoria, že cesta vedie cez kultúru, umenie... Až človek duchovne vyspelý a zakotvený vie kade kráčať, aby sa jedného dňa mohol stretnúť s pravdou a prijať ju, nech už jej tvár bude akákoľvek. Koľko je však takých? A sú to oni, kto rozhoduje?
Polopate: Ten kto vidí svet globálne a globalizovaný tuší, že sme na bode obratu. V mojej generácii, a u ľudí podobného mentálneho nastavenia, sa šíri atmosféra nezvratného úpadku. Nuž hej, sme na odchode a vidina smrti nami preniká až na dreň. Generácia, ktorá prichádza, vníma úpadok ako výzvu. „Roboty ako na kostole,“ hovorí si, a púšťa sa do diela. Hovoríme zhruba o piatich percentách populácie. Zlomok z nich sa dostane ku kormidlu. Medzi nimi, ako dúfam, aj takí, ktorí sa tej mohutnej väčšine vzoprú.
Písané pre Denník N