Ploty a zákopy medzi ľuďmi kvôli náboženskej a politickej viere, kvôli národnosti, etnicite, miestu ich bydliska, podľa toho, aký spôsob trávenia voľna preferujú a tak podobne, rozhodnú o budúcnosti. Ak vsadíme na to, čo nás odlišuje, sme v háji.

Osobne chcem byť občanom tam, kde žijem a pracujem. Svoje kultúrne zázemie považujem za súkromnú vec. Vyhradzujem si právo rozhodovania vo veciach natoľko osobných, ako je identita. Okázalé národovectvo je predpeklie kolektívneho násilia. Vždy bolo.

Neľpieť – je méta nezávislej existencie. Vyznania lásky k národu, štátu, luhom a hájom... smrdia falšou. Miluj, ale neoháňaj sa tým. Rozdaj sa a obetuj pokiaľ až chceš, ale nie pre slávu a moc, peniaze a kariéru. Hlavne o tom nehovor.

Svojho nepriateľa poznáš ľahko: označkuje ťa. Nazve ťa mestským kaviarnikom, liberálom, multikulturalistom, genderistom, europeistom, odrodilcom, ekologistom, čechoslovakistom, havlistom, slniečkárom, núdrosráčom..., židákom...

Rozpoznať, odkiaľ pokiaľ ide len o bľabotanie, a kedy prichádza chvíľa konfrontácie, je situačná záležitosť. Zaťatá päsť a prižmúrené oči signalizujú útok. Nezaváhaj, a udri ako prvý. Alebo uteč. Na vyjednávanie už je neskoro. Ten čas si už premeškal.

Život na úteku býva vo svete plotov a zákopov extrémne ťažký. Týrané deti z utečeneckých táborov, ghettá našich miest, rómske osady... rozprávajú aj náš príbeh.

Byť anarchoidným občanom v nespravodlivom systéme je normálne. Byť osamelý v zmanipulovanom dave je normálne. Vzývať „zlaté pravidlo“ je normálne. Daň z normálnosti je vysoká. Stále však nižšia v demokratických pomeroch, ako v ich opaku.

Dvadsiateho ôsmeho októbra budú ľudia na Slovensku možno opäť sláviť výročie vzniku Československa. Je to spomienka na časy, keď sme dokázali žiť v jednom štáte pohromade bez ohľadu na národnú inakosť. Dobre, že sa k tejto spomienke vraciame.

Je to však iba krôčik na ceste k európskej a globálnej spolupatričnosti. Ak ju neabsolvujeme, zbrane hromadného ničenia sa môžu dostať do rúk magorov. Ak tomu nezabránime – naša zodpovednosť.

V mene svojej ilúzie sa týmto lúčim so svojou krajinou. Chcem byť doma všade, kde som schopný porozprávať sa s inými, utvárať vzťahy, pracovať. Budem to skúšať až do konca. A napokon: kto hovorí, že človek si má dávať ciele, ku ktorým aj naozaj dokráča?

P.S.
Napísané pri príležitosti správy o tom, že slovenský parlament schválil pri prvom čítaní 28. október ako štátny sviatok (pre www.tyzden.sk).