Kedysi dávno som čítal štúdiu o reprodukcii elít. Už si nepamätám názov, ani autorov. Hovorilo sa tam napríklad o tom, že po zmene režimu sa z detí a vnúčatá podnikateľských rodín stávali opäť úspešní podnikatelia, a tak podobne.
Hovorím o transgeneračnom prenose, ktorý bol medzičasom jednoznačne potvrdený u obetí holocaustu, ich detí a vnúčat.
Nedávno som čítal knihu o deťoch prominentných nacistov. Mnohé z príbehov detí prominentných komunistov poznáme naživo a príbehy detí prominentných predstaviteľov režimu po Novembri 89 máme možnosť sledovať v priamom prenose. Klobúk dolu pred každým z nich, ktorý sa so svojou stigmou dokázal čestne vyrovnať.
Deti prominentných nacistov prežili čas, keď žili ich rodičia na výslní a v luxuse, zväčša sa im dostalo nadštandardnej opatery, vzdelania a rodičovskej lásky. Nevedeli, že luxus je zaplatený zločinom, aký nemal v dejinách obdobu. Po prehranej vojne a páde režimu nacistickí vojnoví zločinci prešli Norimberským tribunálom. Ich deti buď držali lajnu a ostali verné politickej viere rodičov, alebo sa odstrihli a radikálne zmenili pohľad na duchovno a svet. Podaktorí dokázali aj povedať pardon obetiam.
Deti komunistických zločincov nemali možnosť zažiť kolektívnu katarziu režimu svojich otcov. Politickej viery rodičov sa verejne vzdali, profity im boli ponechané a z výhodnej štartovacej pozície odštartovali do nových časov demokracie a kapitalizmu. Pardon sme od nich nepočuli. Žijeme pospolu a zločiny komunizmu sa stali archívnym materiálom, odbornou a krčmovou témou. Spoločnosť po Novembri 89 žiadnu obdobu denacifikácie neabsolvovala.
Ak sa deťom nacistov a komunistických zločincov dostávalo od rodičov dosť lásky a starostlivosti zostal im v implicitnej pamäti ich pozitívny obraz. Rozlúčiť sa s ním dokázali iba jednotlivci a veľmi bolestne. Trauma sa však medzigeneračným prenosom ukotvila v obetiach nacizmu a komunizmu. Trauma obetí holocaustu, komunistických gulagov a väzení. Svedectvá jedných aj druhých sú zdokumentované. Tie prvé predbežne dôkladnejšie, a preto snáď aj návodnejšie.
Duch nacizmu a komunizmu formuje aj ducha našej posttotalitnej doby. Naše tváre sú aj zrkadlom minulosti. Tváre detí prominentov zločineckých režimov, rovnako ako tváre ich obetí a pasívnych svedkov. A duch doby je našou vlasťou. Čakať od páchateľov „pardon“ za streľbu na hraniciach, väzenia, za perzekúcie, fízlovanie a všakovakú šikanu už je neskoro. Pozde nie je na pravdu a spravodlivosť. Minulosť by sa tým nezmenila, ale prítomnosť detí, ktorých rodičia ju na svedomí, (možno) áno.
Svet, v ktorom dnes žijeme, je lepší než ten za nacizmu a komunizmu. Nekráčame síce ružovou záhradou, ale nebrodíme sa ani v krvi a v násilí. Udávanie, fízľovanie, šikanovanie, ponižovanie už nie sú „občianskou povinnosťou“. Akurát – čosi zlé nespraviť je príšerne slabý program. Predposratosť máme v krvi, radi držíme hubu a krok. Otvárame tým dvere mentalitám minulosti. Alebo sme ich už otvorili? A nie sú náhodou mnohí z prominentov prítomnosti nápadne podobní tým minulým?
Napokon, vždy to tak bolo. Nie vždy sme však mali možnosť slobodnej reflexie a slobodnej akcie. Morálna navigácia sa volá pravda a spravodlivosť. Kriminalizácia zločincov je spravodlivá a nemá nič spoločné s pomstou. Odsúdenie slabosti a zbabelosti je na mieste. „Obyčajní ľudia“ neexistujú. Existujú iba ľudia utekajúci pred zodpovednosťou za vlastné životy pod krídla moci. A obete. Konkrétne príbehy detí prominentov otvárajú dvere do trinástej komnaty moci.
***
Existujú aj príbehy detí prominentov, ktorých rodičia na režimoch „iba“ parazitovali a parazitujú. Politické ideológie mali a majú „v paži“. Hovorím o ľuďoch z horných poschodí organizovaného zločinu a politických mopslíkoch. Je im jedno, akému režimu slúžia, len nech to vynáša.
V mafiánskych rodinách, ako si myslím, transgeneračný prenos funguje bez zbytočného sentimentu. Napokon, celá séria takýchto príbehov sa aj v tejto chvíli odohráva takrečeno v priamom prenose. Ich deti „majú právo nevypovedať“.
Politickí mopslíci sú, z môjho hľadiska, mimoriadne odporná čeliadka. Slúžiť moci len a výhradne pre profit je podlé a nízke. Ich deti však nenesú za rodičov zodpovednosť. Zaslúžia si však pravdu a spravodlivosť.
A úplne nakoniec osobná spomienka: Jeden z ponovembrových vodcov Slovenskej národnej strany vraj v budove Národnej rady SR kedysi povedal: „Keď mi niekto siahne na majetok, vynesú ho odtiaľto nohami napred.“ Po mnohých rokoch som kráčal so synom po Bratislave. Pri chodníku pristalo veľké auto so šoférom a dotyčný vystúpil, podal mi ruku a povedal: „Niekedy ma navštív, ukážem ti svoju fabriku.“ To som práve dokončoval film „Krátka dlhá cesta“, čo bol pokus dieťaťa holocaustu vyrovnať sa s vraždou vlastného otca. Jeho život mal na svedomí nacionálny socializmus slovenskej proveniencie – pudový antisemitizmus kombinovaný s vidinou arizácií.
Písané pre www.tyzden.sk
Nedávno som čítal knihu o deťoch prominentných nacistov. Mnohé z príbehov detí prominentných komunistov poznáme naživo a príbehy detí prominentných predstaviteľov režimu po Novembri 89 máme možnosť sledovať v priamom prenose. Klobúk dolu pred každým z nich, ktorý sa so svojou stigmou dokázal čestne vyrovnať.
Deti prominentných nacistov prežili čas, keď žili ich rodičia na výslní a v luxuse, zväčša sa im dostalo nadštandardnej opatery, vzdelania a rodičovskej lásky. Nevedeli, že luxus je zaplatený zločinom, aký nemal v dejinách obdobu. Po prehranej vojne a páde režimu nacistickí vojnoví zločinci prešli Norimberským tribunálom. Ich deti buď držali lajnu a ostali verné politickej viere rodičov, alebo sa odstrihli a radikálne zmenili pohľad na duchovno a svet. Podaktorí dokázali aj povedať pardon obetiam.
Deti komunistických zločincov nemali možnosť zažiť kolektívnu katarziu režimu svojich otcov. Politickej viery rodičov sa verejne vzdali, profity im boli ponechané a z výhodnej štartovacej pozície odštartovali do nových časov demokracie a kapitalizmu. Pardon sme od nich nepočuli. Žijeme pospolu a zločiny komunizmu sa stali archívnym materiálom, odbornou a krčmovou témou. Spoločnosť po Novembri 89 žiadnu obdobu denacifikácie neabsolvovala.
Ak sa deťom nacistov a komunistických zločincov dostávalo od rodičov dosť lásky a starostlivosti zostal im v implicitnej pamäti ich pozitívny obraz. Rozlúčiť sa s ním dokázali iba jednotlivci a veľmi bolestne. Trauma sa však medzigeneračným prenosom ukotvila v obetiach nacizmu a komunizmu. Trauma obetí holocaustu, komunistických gulagov a väzení. Svedectvá jedných aj druhých sú zdokumentované. Tie prvé predbežne dôkladnejšie, a preto snáď aj návodnejšie.
Duch nacizmu a komunizmu formuje aj ducha našej posttotalitnej doby. Naše tváre sú aj zrkadlom minulosti. Tváre detí prominentov zločineckých režimov, rovnako ako tváre ich obetí a pasívnych svedkov. A duch doby je našou vlasťou. Čakať od páchateľov „pardon“ za streľbu na hraniciach, väzenia, za perzekúcie, fízlovanie a všakovakú šikanu už je neskoro. Pozde nie je na pravdu a spravodlivosť. Minulosť by sa tým nezmenila, ale prítomnosť detí, ktorých rodičia ju na svedomí, (možno) áno.
Svet, v ktorom dnes žijeme, je lepší než ten za nacizmu a komunizmu. Nekráčame síce ružovou záhradou, ale nebrodíme sa ani v krvi a v násilí. Udávanie, fízľovanie, šikanovanie, ponižovanie už nie sú „občianskou povinnosťou“. Akurát – čosi zlé nespraviť je príšerne slabý program. Predposratosť máme v krvi, radi držíme hubu a krok. Otvárame tým dvere mentalitám minulosti. Alebo sme ich už otvorili? A nie sú náhodou mnohí z prominentov prítomnosti nápadne podobní tým minulým?
Napokon, vždy to tak bolo. Nie vždy sme však mali možnosť slobodnej reflexie a slobodnej akcie. Morálna navigácia sa volá pravda a spravodlivosť. Kriminalizácia zločincov je spravodlivá a nemá nič spoločné s pomstou. Odsúdenie slabosti a zbabelosti je na mieste. „Obyčajní ľudia“ neexistujú. Existujú iba ľudia utekajúci pred zodpovednosťou za vlastné životy pod krídla moci. A obete. Konkrétne príbehy detí prominentov otvárajú dvere do trinástej komnaty moci.
***
Existujú aj príbehy detí prominentov, ktorých rodičia na režimoch „iba“ parazitovali a parazitujú. Politické ideológie mali a majú „v paži“. Hovorím o ľuďoch z horných poschodí organizovaného zločinu a politických mopslíkoch. Je im jedno, akému režimu slúžia, len nech to vynáša.
V mafiánskych rodinách, ako si myslím, transgeneračný prenos funguje bez zbytočného sentimentu. Napokon, celá séria takýchto príbehov sa aj v tejto chvíli odohráva takrečeno v priamom prenose. Ich deti „majú právo nevypovedať“.
Politickí mopslíci sú, z môjho hľadiska, mimoriadne odporná čeliadka. Slúžiť moci len a výhradne pre profit je podlé a nízke. Ich deti však nenesú za rodičov zodpovednosť. Zaslúžia si však pravdu a spravodlivosť.
A úplne nakoniec osobná spomienka: Jeden z ponovembrových vodcov Slovenskej národnej strany vraj v budove Národnej rady SR kedysi povedal: „Keď mi niekto siahne na majetok, vynesú ho odtiaľto nohami napred.“ Po mnohých rokoch som kráčal so synom po Bratislave. Pri chodníku pristalo veľké auto so šoférom a dotyčný vystúpil, podal mi ruku a povedal: „Niekedy ma navštív, ukážem ti svoju fabriku.“ To som práve dokončoval film „Krátka dlhá cesta“, čo bol pokus dieťaťa holocaustu vyrovnať sa s vraždou vlastného otca. Jeho život mal na svedomí nacionálny socializmus slovenskej proveniencie – pudový antisemitizmus kombinovaný s vidinou arizácií.
Písané pre www.tyzden.sk