Mojžíš bol urodzený egyptský šľachtic, ktorý žil (v trinástom, možno štrnástom, storočí pred naším letopočtom) počas éry faraóna Amenhotepa (neskôr premenovaný na Achnatona, vládol v rokoch1375 až 1358 p.n.l.), prvého monoteistu, vyznávača jediného boha – boha slnka („Ó, ty jediný Boh, okrem ktorého iného niet“). Kňažský stav prijímal túto radikálnu zmenu zabehanej spirituality s nevôľou (zo straty moci, profitov, prestíže, tradície...). Po smrti faraóna sa postaral o rýchly návrat do starých koľají. Medzi vyznávačov Achnatonovej viery patril aj Egypťan Mojžiš. V očakávaní „zlého“ zhromaždil okolo seba ľudí, ktorých silou svojej osobnosti a silou „Zákona“ neskôr ustanovil v národ. Ich cesta do zeme „vyvolenej“ (Kanaáskej) bola dlhá a strastiplná. Po mnohých peripetiách Mojžíšov ľud definoval svoju kolektívnu duchovnú identitu. Už celé tisícročia slúži ako hradby, ktoré odolávajú. Časť paradigmy židovského monoteizmu stále aj pri zrode kresťanskej a moslimskej spirituality (toľko polopatistická inšpirácia knihou Sigmunda Freuda „Mojžíš a monoteizmus“).

Samozrejme, že Freudov popis príbehu Mojžíša, vzniku monoteizmu a ľudu izraelského, nesie v sebe všetky znaky jeho celoživotného úsilia pochopiť ľudský psychický život, vrátane jeho osobného príbehu (napríklad odťažitého až nevrlého vzťahu k náboženstvu ako veľkej ilúzii a komplikovaného vzťahu k vlastnému otcovi). Myslím predovšetkým Freudom formulovanú rolu otca zakladateľa (stvoriteľa) a jeho synov (ľudu izraelského), ktorý sa búri, frfle, štiepi, vracia k základom, aby sa nakoniec sformoval v národ a štát, ktorého tmelom je, resp. mala by byť, viera.

***

Z pohľadu dnešnej existenciálnej psychoterapie (napríklad v podobe, ako o nej rozpráva Irvin D. Yalom) by sa dalo (zhruba) povedať, že ľudský údel stojí a padá na základoch, ktoré sa týkajú bytostnej úzkosti (a neistoty), ktorú človek dostáva do vienku v počiatkoch života a ktorej sa bráni tým, že ju „mení“ na pestrú škálu konkrétnych strachov, z kadečoho a kadekoho, a potrebu „veľkých záchrancov“ (matka, otec, svetská autorita..., Boh) a náuk (vrátane vier a ideológií). Napokon, aj tak dôležité existenciálne veci akými sú strach zo smrti, sloboda, osamelosť, hľadanie (a strácanie) zmyslu života sú istým spôsobom odvodené od tohto základného pocitu/sklonu. Ak existuje nejaké hrdinstvo v „obyčajnom“ význame tohto slova, tak je to – na individuálnej rovine – práve schopnosť prijať zodpovedne vlastný život, aký je. Na úrovni rodiny, komunity, pospolitosti, spoločnosti, národa... „cítiť“ či, a nakoľko, sa podarilo „duch“ súdržnosti premietnuť do kolektívneho vedomia a nevedomia (vrátane kolektívnej pamäti) a konkrétneho konania.

***

Hovoriť v časoch globalizácie a kolektívnom vedomí, nevedomí, pamäti (tu odkazujem na ďalšieho „otca zakladateľa“ Carla Gustava Junga) je lákavé hlavne preto, že takým jednoducho je. Lokálne drámy nech nás nemýlia – sú sprievodným javom. V istom zmysle však aj tu existuje historický precendens. V literatúre (začal s tým asi Jaspers vo svojom Úvode do filozofie kde hovorí o „osovom veku“) sa vžila predstava zvláštneho veku (zhruba 800 až 200 pred naším letopočtom) keď sa duchovný svet ľudstva menil vystúpením kanonických osobností z rôznych „liahní“ a kútov sveta (antická filozofia – Sokrates, blízkovýchodná monoteistická spiritualita – proroci, „ďalekovýchodná“ mystika – Lao ć, a „pragmatika“ vládnutia – Konfucius, nauka o osobnom rozvoji – Buddha...).

V pozadí je skoro vždy snaha ducha a mysle prelomiť „plot“ tajomného, nepoznaného, neuchopiteľného, nepomenovateľného (čo je parafráza na počiatok všetkého podľa Starého Majstra a pravdepodobného autora Tao Te Tingu). Tajomstvo priťahuje našu pozornosť, zvedavosť, kreativitu. A veda z neho kúsok po kúsku ulamuje. Svet tajomstva je však nekonečný. Otázka znie: ako komunikovať neuchopiteľné? A otázka všetkých otázok: kde je počiatok všetkého? Hovoríme o hájomstve mytológie a vedy. Veda si síce vystačí s prírodnými zákonmi, ale súčasne vieme, že stojí a padá na tom, že každá hypotéza bude raz vyvrátená, inak by prestala byť vedou.

***

Ako smola sa životom tiahnu štyri základné existenciálne otázky: 1) Ako sa postaviť k smrti? Ku konečnosti ľudského života? 2) Čo s tým kúzelným slovom sloboda? 3) Téma samoty a osamelosti a 4) hľadanie (strácanie) zmyslu života. A keď tak pozorujem, ako sa nám mení svet pred očami, prepadám ilúzii, že vlády nad ľudstvom sa ujme čosi v zmysle univerzálnej (globálnej?) inteligencie. Život síce naďalej poplynie v konfliktoch a nerovnovážne, ale smerom k bodu, ktorý kedysi Telihard de Chardin nazval OMEGA. Alebo žeby nazad a ku koreňom (kmeňom, klanom)? Alebo má kultúra, ako ľudský výtvor, svojbytný charakter vývoja a dramatické zvraty striedajú evolučný pokľud a kdesi za horizontom sa už črtá symbióza s umelou inteligenciou ako vrchol evolúcie?

***

Kvalita ľudského života je vecou osobnej reflexie. Podobne postoj k smrti. Platí to však iba pre slobodného človeka. Koľko je takých?

P.S.
Kamarádka Míťa Kaněrová mi k textu napísala: „... Mám dojem, že východní filosofie, existenciální strach neznají. Jestli to chápu dobře, tak třeba buddhismus nezná stvořitele (pouze učitele), a život se odvíjí v neustálém "NYNÍ", teď. Pocházíme z jednoty a do jednoty se navracíme, tudíž strach ze smrti tam nefiguruje. Náš strach tady v západní části světa, je podmíněn tím, že stále hledáme řešení tam někde venku, mimo nás… Přijmout, že jsme nedílnou součástí toho tajemna, a nekonečna, a nedefinovatelné "pravdy", je překonat to naše civilizační omezení, a netrápit se otázkami, které jsou nám podsouvány, dokonce i otázky smyslu života. Myslím, že nějaký mnich řekl, že smyslem života je žít. Tečka. Ale to asi zjednodušuji…“

Písané pre .týždeň (www.tzden.sk)