Jiddu Krishnamurti svojho času (približne) povedal, že realita je to, čo sa nachádza medzi dvomi myšlienkami. Stephen Hawking, ktorému amyotrofická laterárna skleróza umožňovala iba limitovaný pohyb lícnym svalstvom, urobil niekoľko zásadných astrofyzikálnych objavov.
Krishnamurti na sklonku života prehlásil, že premárnil svoj život, keďže ho minul na „zabávanie“ publika. Myslel tým svoju hlavné poslanie – šírenie myšlienok. Hawking o svojom živote na invalidnom vozíku, vybavenom poslednými vymoženosťami technológií, povedal, že bol šťastný. Ako je to teda? No predsa tak, ako to ten ktorý človek subjektívne vníma, cíti, prijíma.
V nesmierne inšpiratívnej knihe Davida I. Yaloma „Experimentální psychoterapie“ jej autor diskutuje vlastný prístup k existenciálnej psychoterapii. Stojí na štyroch pilieroch: 1) postoj k smrti, 2) sloboda (a s ňou spojená zodpovednosť), 3) osamelosť (spojená s každým zásadným životným rozhodnutím), a 4) potreba (strata, nachádzanie) zmyslu života. Nejdem to rozpitvávať, prečítajte si sami.
Jedno, druhé, tretie aj štvrté sú celok. Váha jeho častí sa v priebehu životného cyklu mení, ale celok ostáva celkom a v zásade platí, že: kvôli strachu zo smrti mnohí hľadajú „absolútneho záchrancu“, alebo strach aspoň vytesňujú, potláčajú, popierajú... (konzumom, pôžitkami..., vierou). Po slobode síce prahnú, ale zodpovednosť by radi presunuli mimo seba (ide im hlavne o istoty). Osamelosť v krízových situáciách ich vždy zaskočí a zraky upierajú k terapeutom (ak na to majú). Zmysel života sú nútení hľadať v oblakoch alebo situačne (od prípadu k prípadu, od príbehu k príbehu). Spomeňte na Viktora Franka, ktorý dával dohromady svoje základné dielo o hľadaní zmyslu života za elektrickým plotom v Auschwitzi.
Ja, napríklad, netuším, čo je zmyslom môjho života okrem takých banalít, ako je zodpovednosť za rodinu a za to, čo práve robím. Včera, pred týždňom rokom, dvomi, desiatimi... som však robil čosi úplne iné. A aj rodina bola iná – pribudli napríklad vnúčatá. Takže to bude asi tak, že ho hľadám, nachádzam a strácam po ceste, až pokiaľ nedobehnem do cieľovej rovinky. Predpokladám, že nejaký epitaf potom ktosi vymyslí. Mne už to bude jedno. Vlastne aj tie Krishnamurtiho, Hawkingove, a mnohé ďalšie, výroky sú zrejme iba bonmoty, ktorými si krátime chvíle, keď práve nekráčame. O tom prachu, ktorým sme boli a budeme, to určite poznáte. Hejže?
Polopate: máš svoj život v rukách a zbytočne fňukáš, že mohol byť lepší. Jeho kvalita je vecou tvojej osobnej reflexie. Viem si predstaviť väzňa, ktorý ráno uprie zrak k zamrežovanému okienku svojej cely a vzdychne: „nádherný deň“.
Písané pre www.tyzden.sk (publikované 31.8.2020)
V nesmierne inšpiratívnej knihe Davida I. Yaloma „Experimentální psychoterapie“ jej autor diskutuje vlastný prístup k existenciálnej psychoterapii. Stojí na štyroch pilieroch: 1) postoj k smrti, 2) sloboda (a s ňou spojená zodpovednosť), 3) osamelosť (spojená s každým zásadným životným rozhodnutím), a 4) potreba (strata, nachádzanie) zmyslu života. Nejdem to rozpitvávať, prečítajte si sami.
Jedno, druhé, tretie aj štvrté sú celok. Váha jeho častí sa v priebehu životného cyklu mení, ale celok ostáva celkom a v zásade platí, že: kvôli strachu zo smrti mnohí hľadajú „absolútneho záchrancu“, alebo strach aspoň vytesňujú, potláčajú, popierajú... (konzumom, pôžitkami..., vierou). Po slobode síce prahnú, ale zodpovednosť by radi presunuli mimo seba (ide im hlavne o istoty). Osamelosť v krízových situáciách ich vždy zaskočí a zraky upierajú k terapeutom (ak na to majú). Zmysel života sú nútení hľadať v oblakoch alebo situačne (od prípadu k prípadu, od príbehu k príbehu). Spomeňte na Viktora Franka, ktorý dával dohromady svoje základné dielo o hľadaní zmyslu života za elektrickým plotom v Auschwitzi.
Ja, napríklad, netuším, čo je zmyslom môjho života okrem takých banalít, ako je zodpovednosť za rodinu a za to, čo práve robím. Včera, pred týždňom rokom, dvomi, desiatimi... som však robil čosi úplne iné. A aj rodina bola iná – pribudli napríklad vnúčatá. Takže to bude asi tak, že ho hľadám, nachádzam a strácam po ceste, až pokiaľ nedobehnem do cieľovej rovinky. Predpokladám, že nejaký epitaf potom ktosi vymyslí. Mne už to bude jedno. Vlastne aj tie Krishnamurtiho, Hawkingove, a mnohé ďalšie, výroky sú zrejme iba bonmoty, ktorými si krátime chvíle, keď práve nekráčame. O tom prachu, ktorým sme boli a budeme, to určite poznáte. Hejže?
Polopate: máš svoj život v rukách a zbytočne fňukáš, že mohol byť lepší. Jeho kvalita je vecou tvojej osobnej reflexie. Viem si predstaviť väzňa, ktorý ráno uprie zrak k zamrežovanému okienku svojej cely a vzdychne: „nádherný deň“.
Písané pre www.tyzden.sk (publikované 31.8.2020)