V predvečer hlasovania o odvolávaní Igora Matoviča z postu premiéra vlády Slovenskej republiky som si vymenil s I.B. tieto emaily: „Zdravím Vás Fedor, začínam mať pocit, že som z iného vesmíru. Všetci kamoši už volia "menšie zlo" a pragmatizmus.
Otázka znie: Ako by ste zajtra volili na mieste Miroslava Kollára? To sa ozaj už všetci predposrali? Veď tá vláda nie je, a ani nemôže byť, o Matovičovi. Akurát do toho treba ísť naplno a neustále komunikovať o tom, čo robím a prečo to robím. Asi som divný, no stále verím, že pravda a láska sa musí priebežne snažiť a pokúšať o víťazstvo nad lžou a nenávisťou. Veď o to tu ide. Či?“ Odpísal som: „Hlasoval by som za odvolanie Matoviča.“
Podstatná dilema znie: Je možné morálku podriadiť pragmatickej kalkulácii v mene vízie o lepšej a slušnejšej spoločnosti? Odpoveď poznáme: Áno! Napokon, robíme to mnohí dnes a denne. Akurát si myslím, že slušní ľudia by nemali. No nemali! Tie rečičky o tom, že „on“ je síce trochu šašo, trochu psychopat, trochu nezrelé decko..., ale ide predsa o výsledok, o efekt, o ľudí, o obyčajných ľudí, považujem za výsmech do tvárí obetí politických deviantov a ohrozenie liberálnej demokracie.
Súčasne som však skeptik a zrejme nie som sám. To, čo vidíme viac ako tri desaťročia od pádu komunizmu „tu a teraz“, ale aj tam, kde žiadny komunizmus nebol, je tristné. Na jednej strane je fajn, že žijeme „zlatý vek“ – v mieri, v relatívnom blahobyte a v liberálnej demokracii. Na druhej strane si však zakrývame oči pred eróziou toho tretieho, čím ohrozujeme prvé aj druhé. Fakt, že sa dokážeme toľkí, a tak dlho po Novembri 89, babrať v sračkách je istým spôsobom prirodzené. On to ten Nietzsche nepovedal zle: „V demokracii hrdina opúšťa scénu, na jeho mieste sa objavuje herec.“ (citujem z Sándor Márai: Deníky, svazek II. Strana 375, české vydanie).
Na záver: morálku nesmieme podriadiť pragmatickej kalkulácii v mene vízie o lepšej a slušnejšej spoločnosti. Za hranicami morálky žiadna taká neexistuje. Problém spočíva v tom, že neexistuje ani jedna – jediná univerzálna morálka, iba odveké „Zlaté pravidlo“ a jeho kultúrne determinované deriváty. Ak chceme mier, relatívny blahobyt a demokraciu, musíme sa naučiť spolupracovať aj s inakšími, čiže „cez ploty“. Treba veriť a dúfať, že v kríze nahradia hercov hrdinovia a výmena prebehne bez brutálneho násilia.
Polopate: Morálny relativizmus nespočíva v tom, že človek uznáva existenciu mnohých morálok, ale v tom, že nemá vlastnú (pozitívnu) morálku.
P.S.
Text (bez posledného odstavca) som poslal do .týždňa, ale netuším, čo s ním spravia. Bez jazykovej redakcie.
Podstatná dilema znie: Je možné morálku podriadiť pragmatickej kalkulácii v mene vízie o lepšej a slušnejšej spoločnosti? Odpoveď poznáme: Áno! Napokon, robíme to mnohí dnes a denne. Akurát si myslím, že slušní ľudia by nemali. No nemali! Tie rečičky o tom, že „on“ je síce trochu šašo, trochu psychopat, trochu nezrelé decko..., ale ide predsa o výsledok, o efekt, o ľudí, o obyčajných ľudí, považujem za výsmech do tvárí obetí politických deviantov a ohrozenie liberálnej demokracie.
Súčasne som však skeptik a zrejme nie som sám. To, čo vidíme viac ako tri desaťročia od pádu komunizmu „tu a teraz“, ale aj tam, kde žiadny komunizmus nebol, je tristné. Na jednej strane je fajn, že žijeme „zlatý vek“ – v mieri, v relatívnom blahobyte a v liberálnej demokracii. Na druhej strane si však zakrývame oči pred eróziou toho tretieho, čím ohrozujeme prvé aj druhé. Fakt, že sa dokážeme toľkí, a tak dlho po Novembri 89, babrať v sračkách je istým spôsobom prirodzené. On to ten Nietzsche nepovedal zle: „V demokracii hrdina opúšťa scénu, na jeho mieste sa objavuje herec.“ (citujem z Sándor Márai: Deníky, svazek II. Strana 375, české vydanie).
Na záver: morálku nesmieme podriadiť pragmatickej kalkulácii v mene vízie o lepšej a slušnejšej spoločnosti. Za hranicami morálky žiadna taká neexistuje. Problém spočíva v tom, že neexistuje ani jedna – jediná univerzálna morálka, iba odveké „Zlaté pravidlo“ a jeho kultúrne determinované deriváty. Ak chceme mier, relatívny blahobyt a demokraciu, musíme sa naučiť spolupracovať aj s inakšími, čiže „cez ploty“. Treba veriť a dúfať, že v kríze nahradia hercov hrdinovia a výmena prebehne bez brutálneho násilia.
Polopate: Morálny relativizmus nespočíva v tom, že človek uznáva existenciu mnohých morálok, ale v tom, že nemá vlastnú (pozitívnu) morálku.
P.S.
Text (bez posledného odstavca) som poslal do .týždňa, ale netuším, čo s ním spravia. Bez jazykovej redakcie.