Text som napísal pre slovenský týžednník .týždeň.sk. Opakovane sa pýtam sám seba, prečo píšem kritické glosy o aktuálnom dianí na slovenskej politickej scéne, keď žijem v Česku.
Bude to možno nutkavým pocitom, že stačí nahradiť meno Matovič menom Babiš. Vlastne aj ten Babiš je iba symbol „ducha tejto doby“. „Tejto?“ N-tý raz sa vraciam k legende o krysárovi z nemeckého Hamelnu, ktorá je z trinásteho storočia. Že by archetyp kolektívneho ľudského správania bez ohľadu na dobu a režim? Potom sú však body ad. 1) až 4) zo záveru naozaj iba z ríše „treba dúfať“. Utešujem sa predstavou, že liberálna demokracia je istým garantom obmeny vodcovských elít na vrchole hierarchie moci a súčasne aj nástrojom aktívneho sociálneho učenia ľudí s volebným právom.
Po februárových voľbách 2020 začal Martin Mojžíš uverejňovať v .týždni sériu „Listy do kukurice“. Nepáčila sa mi, pretože zahájila ostrú paľbu do premiéra „vlády zmeny“ Igora Matoviča, z môjho hľadiska, predčasne. Podobné pocity som mal v tom čase z komentárov Petra Zajaca. Potom prišla Matovičova anketa pre občanov o aktuálnych spoločenských problémoch, ktoré sa Igor Matovič zaviazal riešiť. Anketa ako vládny program? Po nej jeho ostreľovanie koaličných partnerov zo SaS a Za ľudí. Pre prkotiny, a rovno cez médiá. Nasledovala obhajoba plagiátora a šéfa parlamentu Borisa Kollára – človeka dvojakej morálky s temnou minulosťou. To už začínalo byť na hrane. A „čerešnička na torte“? Plagiát diplomovej práce samotného premiéra vlády Slovenskej republiky. A jeho priznanie, že kradol a klamal v tejto veci, plus povýšenie agenta tajnej služby Kyselicu, ktorý nezákonne vstúpil do poslaneckej snemovne a exekutívy. Toho Kyselicu, ktorého Matovič za toto svinstvo označil ako hrdinu. Sypem si popol na hlavu - Martin Mojžiš a Peter Zajac odhadli situáciu dobre, a ja som prepadol ilúzii.
Matovič nemá v politike čo robiť! V hre sú posledné zvyšky dôvery v inštitúcie štátu, politiku a politikov. Matovič však odísť nechce a koalícia ho nechce odvolať. Čo s tým? Juro Kalina, kamarát, archivár, historik, mi svojho času, keď som mu položil túto otázku, povedal: „Robiť si svoje“. To moje je predovšetkým glosovať aktuálne spoločenské dianie, písať a rozprávať o spoločenských problémoch. Viem, je to žalostne málo v situácii, ktorá volá po priamej akcii. Začať by sa však mala tam, kde to vyvolá lavínu. Hlasy kritických intelektuálov takúto razanciu nemajú. Hnutie „Za slušné Slovensko“ vyčerpalo svoj potenciál. Generácia mužov a žien Verejnosti proti násiliu z Novembra 89 je sčasti zdiskreditovaná a sčasti na starobnom dôchodku, pokiaľ nepomrela. Situácia volá po rebeloch.
Keď hovorím o rebélii, nemyslím tým revolúciu a profesionálnych revolucionárov. Mám na mysli stredných a malých podnikateľov (a ich zamestnancov), myslím ľudí, ktorých nezasiahla len pandémia COVID-19, a len následný prepad ekonomiky, ale predovšetkým znechutenie z exhibícií politikov, ktorí zneužili situáciu na defilé svojich osobných prezentácií. A keďže kdesi v podpalubí drieme aj frustrácia ľudí na okraji, papiňák je pretlakovaný. Netuším, čo bude nasledovať po explózii. Treba však dúfať, že: 1) ľudí Matovičovho kalibru to pošle ku všetkým čertom, 2) najbližšie slobodné voľby už nebudú pod taktovkou hereckých výkonov politických exhibicionistov, 3) nad jalovými emóciami prevládne triezvosť a schopnosť rozhodovať sa v situácii mnohých rizík. Hlavne však: pôjde o „precitnutie“, ktoré na míle presahuje slovenský záhumienok a je výzvou pre celý náš civilizačný okruh.
Po februárových voľbách 2020 začal Martin Mojžíš uverejňovať v .týždni sériu „Listy do kukurice“. Nepáčila sa mi, pretože zahájila ostrú paľbu do premiéra „vlády zmeny“ Igora Matoviča, z môjho hľadiska, predčasne. Podobné pocity som mal v tom čase z komentárov Petra Zajaca. Potom prišla Matovičova anketa pre občanov o aktuálnych spoločenských problémoch, ktoré sa Igor Matovič zaviazal riešiť. Anketa ako vládny program? Po nej jeho ostreľovanie koaličných partnerov zo SaS a Za ľudí. Pre prkotiny, a rovno cez médiá. Nasledovala obhajoba plagiátora a šéfa parlamentu Borisa Kollára – človeka dvojakej morálky s temnou minulosťou. To už začínalo byť na hrane. A „čerešnička na torte“? Plagiát diplomovej práce samotného premiéra vlády Slovenskej republiky. A jeho priznanie, že kradol a klamal v tejto veci, plus povýšenie agenta tajnej služby Kyselicu, ktorý nezákonne vstúpil do poslaneckej snemovne a exekutívy. Toho Kyselicu, ktorého Matovič za toto svinstvo označil ako hrdinu. Sypem si popol na hlavu - Martin Mojžiš a Peter Zajac odhadli situáciu dobre, a ja som prepadol ilúzii.
Matovič nemá v politike čo robiť! V hre sú posledné zvyšky dôvery v inštitúcie štátu, politiku a politikov. Matovič však odísť nechce a koalícia ho nechce odvolať. Čo s tým? Juro Kalina, kamarát, archivár, historik, mi svojho času, keď som mu položil túto otázku, povedal: „Robiť si svoje“. To moje je predovšetkým glosovať aktuálne spoločenské dianie, písať a rozprávať o spoločenských problémoch. Viem, je to žalostne málo v situácii, ktorá volá po priamej akcii. Začať by sa však mala tam, kde to vyvolá lavínu. Hlasy kritických intelektuálov takúto razanciu nemajú. Hnutie „Za slušné Slovensko“ vyčerpalo svoj potenciál. Generácia mužov a žien Verejnosti proti násiliu z Novembra 89 je sčasti zdiskreditovaná a sčasti na starobnom dôchodku, pokiaľ nepomrela. Situácia volá po rebeloch.
Keď hovorím o rebélii, nemyslím tým revolúciu a profesionálnych revolucionárov. Mám na mysli stredných a malých podnikateľov (a ich zamestnancov), myslím ľudí, ktorých nezasiahla len pandémia COVID-19, a len následný prepad ekonomiky, ale predovšetkým znechutenie z exhibícií politikov, ktorí zneužili situáciu na defilé svojich osobných prezentácií. A keďže kdesi v podpalubí drieme aj frustrácia ľudí na okraji, papiňák je pretlakovaný. Netuším, čo bude nasledovať po explózii. Treba však dúfať, že: 1) ľudí Matovičovho kalibru to pošle ku všetkým čertom, 2) najbližšie slobodné voľby už nebudú pod taktovkou hereckých výkonov politických exhibicionistov, 3) nad jalovými emóciami prevládne triezvosť a schopnosť rozhodovať sa v situácii mnohých rizík. Hlavne však: pôjde o „precitnutie“, ktoré na míle presahuje slovenský záhumienok a je výzvou pre celý náš civilizačný okruh.