má podľa Irvina D. Yaloma (v rovnomennej knihe, druhé vydanie, Portál, Praha 2020) štyri základné piliere: smrť, slobodu, osamelosť a stratu zmyslu.

Netuším kedy zomriem a ako, ale viem, že to už nebude dlho trvať – ťahám na osemdesiatku. Viem tiež, že to, kedy a ako zomriem, príliš nesúvisí s tým, ako by som to chcel, podobne ako môj príchod na tento svet nebol mojím rozhodnutím. Celkom sa mi páči myšlienka ktoréhosi múdreho rabína, ktorý tvrdí: „Smrť neexistuje, buď žiješ, alebo nežiješ.“ Podobne by to malo byť aj s tým príchodom na svet.

Počas vedomého života som sa však občas rozhodoval slobodne. Väčšinou sám (osamelo?). Otázka zmyslu ma síce navigovala (kanonické je napríklad „Zlaté pravidlo“), ale konkrétna realizácia nebola celkom v mojich rukách. V spätnom zrkadle vedomej reflexie vidno niektoré stopy – rodinu, dielo… Vyzerá to ako množina situačných rozhodnutí, ergo nie jeden, ale veľa zmyslov. Niekto by povedal, že vyšší zmysel som si osvojil z potreby (dôstojného, fyzického) prežitia v podmienkach, ktoré lemovali moju osobnú cestu životom (vrátane genetickej a memetickej výbavy).

Yalom (na strane 180 citovanej knihy) nabáda svojich klientov, aby absolvovali jednoduchý test, ktorý má odhaliť odpoveď na otázku „Kto som ja?“. Stačí si spísať na samostatné papieričky svoje jednotlivé identity podľa významu, ktorý im prikladáme a následne sa zbavovať tých, ktoré vieme postrádať. Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som väčšinu častí svojho ja (muž, starý, manžel, otec, dedo, intelektuál, autor) odložiť bokom. Kto som teda ja, zoči-voči smrti, zodpovednosti (odvrátená tvár slobody), osamelosti a zmyslu života? Zrniečko v Absolútne, ktoré ho zrkadlí? Časť večného čohosi? Prach a nič než prach? A pomôže mi takéto „poznanie“ pri konfrontácii môjho postoja k smrti, slobode, osamelosti a pri strate zmyslu? A sme pri jadre veci: niektorým ľuďom s psychickými trablami, a je jedno, či terapeuti vychádzali z paradigmy existenciálnej psychoterapie, alebo akejkoľvek inej ideologickej, alebo náboženskej viery, to evidentne pomohlo. Stačí? Väčšinou áno, mne však nie. Obrátil na dvoch priateľov: psychiatra Petra Pötheho a psycholožku Martinu Salomonovú.

***

Peter Pöthe:

Toto, myslím jeden smer psychoterapeutickej pomoci ktorý Yalom nazval tak, ako ho nazval, nie je žiadny klinicky overený (myslím) ani všeobecný návod na odbornú psychoterapeutickú pomoc a nie je to samozrejme ani všeobecný návod na život. Pokiaľ túto techniku uplatňuje v určitej chvíli terapie prebiehajúcej niekoľko mesiacov a rokov v rámci špecifického a výlučného vzťahu medzi terapeutom a pacientom. Nedá sa to používať v iných podmienkach a nemôže to účinkovať rovnako ako v špecifických podmienkach tej konkrétnej terapie s konkrétnym klientom. Žiadne univerzálne techniky na uzdravenie neexistujú a podľa mňa ani na nájdenie odpovedí na otázky ktoré nám prináša život. Myslím že ty si na svoj život jediný expert, rovnako ako ja na svoj...pocit osamelosti je v tomto reálny a pravdivý a to že ostatní veria niečomu inému, tak to je pre nich tiež v poriadku..., ale je to ťažké pretože pokiaľ si ty si neustále premýšľavý spisovateľ a intelektuál (v podstate to je to isté ako keby si furt v hlave jebal) a ja psychoanalyticky vzdelaný praktik (čo sa prekrývá s trtkajucim intelektuálom akurát že viem menej o literatúre filozofii a viac o psychických obranách) tak toho pred sebou príliš neskryjeme...

Martina Salomonová:

…jak jsi napsal jsi: muž, starý, manžel, táta, děda, intelektuál, autor - jedná se o role, postoje, přesvědčení a identitu, se kterou jsi se narodil (muž), to ostatní je tvoje vnímání, prožívání a interpretace sebe samého.

To jádrové a vlastně centrální, středové, tak to je ta tvá životní podstata. Jak k tomu středu dojít? Nad tímto tématem dlouhodobě přemýšlím mozkem, a skrze srdce prociťuji. Teď bych to jednoduše popsala, že jsem jedinečná individualita (neumím teď použít jiné slovo), která je tady na určitou dobu, má životní úkol, dostala všechny zdroje k růstu svého potenciálu, žije v nějakém kontextu (rodina, konkrétní doba, ve které žiji, dalších vztazích aj.), který mě neustále vede k mému cíli a mezitím procházím různými životními lekcemi, kde se právě ta moje jedinečnost projevuje (teď ti popisuji svůj prožitek sebe sama, jak to cítím).

Ještě dodám, jak to dělám prakticky. Ráda chodím do přírody, kde, když absolutně ztiším mozek, prožívám klid, zaměřím pozornost třeba na květinu, vůni a pouze vnímám. Transperonalisté tomu říkají splynuti, rozšířeni vědomí, sebepřesah. To, co píši, tomu věřím, protože to praktikuji. Možná ti jiní terapeuti nabídnou jiný vyklad, beru to tak, že každý vycházíme z jiného přesvědčeni a odborného paradigmatu, nicméně každý se tím jednou začneme zabývat a hledáme různé cesty ke stejnému cíli.


***

Dopisujem tento text o pol piatej ráno. Pri káve a cigarete. Za dve hodiny pôjdem k Mirovi Tóthovi nahrávať text k jeho skladbe Black Angels Songs. Dovtedy ešte na hodinku zaleziem do postele. V nedeľu vyrazíme s Petrom do Letov u Písku na pietný akt k pamätníku rómskych obetí holocaustu a odtiaľ do Prahy na Náměstí Míru čítať mená tých, čo neprežili. V hlave mi rezonujú slová Jiddu Krishnamurtiho: „Reality is the interval between two thoughts.“ But, what is the reality?

A ešte k Yalomovej knihe: je to riadna buchla - 542 strán a na každej niečo dôležité. Medzitým vonku klokotá život. Pre niekoho plný vôní a pre iného trápenia. Napokon, v pošte mám rozhovor s humanitárnou pracovníčkou Kateřinou Šrahůlkovou, ktorá s Petrovou poradenskou pomocou slúži v utečeneckom tábore Moria v Grécku (http://blog.aktualne.cz/blogy/pohled-zblizka.php?itemid=37392) a jeho vlastný rozhovor pre časopis Magnus (http://www.dr-pothe.com/rozhovor-pro-casopis-magnus-magazin-pro-pratele-a-priatelov-jt-banky-182020/).