opäť sa často hovorí o tom, že svet, a samozrejme i Česko a Slovensko, čelia kríze elít, je to naozaj tak?
O kríze elít sa hovorí viac ako sto rokov a o krízach celkovo sa hovorí odkedy existuje ľudstvo. Nedeje sa nič mimoriadne, aspoň dnes. Nemyslím si, že elity zlyhávajú v podstatne väčšej miere ako v minulosti. Inflácia slova kríza je ďalší fenomén. Bez kríz by sme boli v riti.
Vďaka tomu, že vnímame to, že je niečo v neporiadku, sme v pohybe, kríza je teda motorom pokroku. Dve veci sú signifikantné. Prvá je, že ak dostaneme v slobodných voľbách na frak, tak prvá otázka, ktorú by si mal ktokoľvek položiť je, čo som urobil osobne zle.
kladú si túto otázku politici aj v realite alebo len naoko?
Kladú, ale len formálne. Do parlamentu sa nedostalo Progresívne Slovensko, KDH alebo Most-Híd. Na obrazovke povedia, že berú za volebný výsledok zodpovednosť. V povolebnej debate povedia, že urobili chyby. Aké chyby však urobili?
Zlyhanie a vyrovnávanie sa s prehrou nie o nasypaní si popola na hlavu. Nietzsche používal aforizmus, ktorý hovorí o tom, že s príchodom demokracie umrel posledný hrdina. Demokracia je o konsenze väčšiny a hrdinovia vo voľbách väčšinou dostanú na frak. Ak však väčšine tečie do topánok, v krízovej situácii potrebuje niekoho, ktorý poskytuje spoločnosti rozhodnosť.
osobnosti ako Churchill, Reagan, Thatcher a ďalší sa objavili vo vyhrotených situáciách alebo v čase, keď bolo najhoršie. Znamená to, že sme na tom dobre? Že si môžeme dovoliť, aby boli elity v kríze, pretože ich existenciálne nepotrebujeme?
Je potrebné rozlišovať medzi krízou elít, čo je floskula. V mojej knižnici mám možno tridsať kníh, a niektoré z nich, ktoré pojednávajú o kríze elít, sú naozaj z devätnásteho storočia,. Slovo elita sa používa ako nálepka pre kadekoho.
kto je teda elita?
Príslušník elity je ten, ktorý má pozíciu a rolu, cez ktorú môže ovplyvniť životy ostatných ľudí. Existuje špecifický druh elít, ktorou sú politické elity. Ak sa politik rozhodne, tak ovplyvní podstatne viac ľudských životov ako učiteľ na základnej škole. Výskyt skutočných elít je vzácnym tovarom. Slovensko ako malá krajina stráda nedostatkom elít.
Slovenské elity nie je vidieť, slovenské elity nie je počuť a nedokážu artikulovať verejnú mienku. Môžem im to však vyčítať? Ak je niekto molekulárny vedec, tak je normálne, že prvé čo mu napadne, ak chce byť naozaj vedcom na najvyššej úrovni, je odísť do Massachusetts.
Pán Boh zaplať za globalizáciu, EÚ a otvorené hranice, pretože elita nežije za ostnatými drôtmi na izolovanom piesočku. Mňa vytáča, že svoj potenciál mrháme tým, že kotkodákame. Ak za vajataním nenasleduje čin, akcia, tak je to sterilné a celé to ostane v klube pod Lampou.
takže to, čo nám chýba, je akcieschopnosť?
Áno. Ak niekto patrí k politickým elitám a chce čokoľvek presadiť, musí mať štyri danosti, bez ktorých je stratený. Je to charizma, jazyk, schopnosť mobilizovať masu ľudí a to, čo je tak často skloňované: populizmus. Podobne ako elity, i populizmus sa dnes používa ako nadávka. Populista je človek, ktorý dokáže pre svoje zámery získať dostatočnú podporu ľudí.
Populizmus je teda pojem, ktorý má znamienko plus alebo mínus. Zuzana Čaputová je prototyp politika, o ktorom sa nehanbím povedať, že je populistický, ale nikdy v jej prejave nie je nič, čo by bolo pre ľudí škodlivé. Čaputová neukazuje prostom na nepriateľa a negeneruje negatívne emócie. Je pozitívna do špiku kosti.
Porovnajme si ju s Ficom, ktorý stále hľadá nepriateľa. Netvrdím, že nepriatelia neexistujú. Ja tvrdím, že tento typ populistov nepriateľov vytvára v personifikovaných podobách, ako je Soros, Židia, migranti, Cigáni, liberáli. Je to svinstvo, ktoré je nebezpečené. Negatívnou emóciou generujeme negatívne emócie. Je to cesta do marazmu. Keď som sa zamyslel nad tým, akých politikov som v živote stretol, tak pomer je približne desať negatívnych k jednému pozitívnemu.
kto boli tí s plusovým znamienkom?
Havel. Kiska, Čaputová. A boli aj časy, keď Václav Klaus zohral pozitívnu rolu. Bez Klausa by sa neboli rozbehli ekonomické reformy a nebola by vznikla štandardná politická scéna. To, že neskôr zblbol, je už o inom. Havel a Klaus boli dôležité postavy Českej politiky. Medzi tieto postavy by som bez problémov zaradil kontroverznú postavu, ako je Miroslav Kalousek.
na Slovensku slobodné parlamentné demokratické voľby zatiaľ, až na výnimku VPN, nevyhral ani jeden populista so znamienkom plus.
Predstavte si, že idete do volieb a sľúbite im plač, krv a pot. Potom dostanete 0,2 percenta. Vo vyhrotenej situácii, keď nám ide o „držku“, by to bolo iné. Ale teraz nám nejde o „držku“ ani o život. Mimochodom, treba opatrne zaobchádzať so slovami výhra a prehra.
Na Slovensku vyhral trikrát voľby zločinec Mečiar, prehrali však aj ľudia, ktorí poukázali na to, že Mečiar má krvavé ruky? Cez optiku parlamentných volieb všetci tí, ktorí sa Mečiarovi postavili, prehrali, bola to však prehra? Ak vo voľbách prehráš s hajzlom ako Mečiar, tak máš ďalších iks rokov na to, aby si tú prehru vygumoval. Autoritatívni vodcovia sa boja občianskej spoločnosti. V moderných dejinách Slovenska došlo k radikálnej zmene trikrát.
V roku 1989, 1998 a 2020. Zakaždým bola v pozadí občianska spoločnosť, a nie profesionálni, nomenklatúrni, štandardní politici. Za úspechom stáli námestia, nadácie. Autoritatívni politici majú z občianskej spoločnosti šialený strach. Pre autoritárskych politikov je občianska spoločnosť nepriateľom číslo jeden. Občianska spoločnosť nemá hierarchickú štruktúru a je flexibilná a navyše to nie je dav.
Vždy, keď som sa zúčastňoval na akciách Za slušné Slovensko alebo Milión chvíľok pre demokraciu, žasol som, akí ľudia sa na týchto mítingoch zúčastňovali. Na rozdiel od nacionalistov s kŕčom v tvári a zaťatými päsťami nesie občianska spoločnosť pozitívnu emóciu.
o kríze elít som sa pred dvoma týždňami rozprával s Romanom Jochom, ktorý za negatívami populizmu vidí odtrhnutie elít od reality a od bežného „prostého ľudu“.
Kríza, elita, to sú floskuly, ktoré každý používa, ako chce. Skúste povedať jadrovému fyzikovi, ktorý robí svetový výskum, že je odtrhnutý od ľudu. To je hlúposť. Neviem, čo je to prostý ľud. Chodím do krčmy U vystreleného oka, je to pajzel non plus ultra a cítim sa v ňom ako doma. Prostý ľud je akurát tak leninská, sprostá floskula.
Čo je, do prdele, národ? Mám milovať niečo také, čo v sebe zahŕňa Slotu, Danka a Kotlebu, a tak ďalej? Milovať možno len konkrétnych ľudí. Svoj život prežívame v konkrétnych komunitách. Nie som schopný mať viac ako desať blízkych ľudí. Povedzte mi, čo to je byť odtrhnutý od prostého ľudu?
Mečiar povedal známu vetu, keď podával demisiu: „Ostal som sám so slovenským národom“ (smiech). Ľudské problémy nám nemajú byť cudzie. Ak je človek empatický, tak nie je schopný kopnúť si do bezdomovca a nie je schopný ostrakitzvať niekoho preto, že je Róm.
na Slovensku je teraz občianska spoločnosť v zložitej situácii a má dilemu, čo v momentálnej situácii robiť. Mnoho z nás vie, že toto sme nechceli, zároveň nikto netúži po návrate Fica či Pellegriniho a podobných.
Úzkosť a strach sú základné danosti, s ktorými sa rodíme. Zrelý človek však dokáže tieto pocity spracovať. Zrelý človek vie, že strachy a úzkosti musí spracovať v sebe. Nezrelý človek hľadá niekoho, kto mu podá záchrannú ruku a vytiahne ho z úzkostných stavov. Toto je alfa a omega gravitácie más ľudí k vodcovským typom.
Záchrancu vidia mimo seba a myslia si, že ich zbaví neistoty, strachu. K vodcovi sa masy upínajú. Upínať sa k sebe samému je robota na celý život. Vodcovia sľubujú, že ľudí vytiahnu z ich sračiek. Nepoteší to (smiech)? Vladimír Mečiar mal 85-percentnú podporu, Fico vyhrával voľby. Ale s akými heslami? Pomôžem vám, zachránim vás, dám vám.
nastala po voľbách zmena k lepšiemu?
Martin Mojžiš v jednom z prvých listov do kukurice napísal Matovičovi pozdrav Fedora Gála (smiech). Po voľbách som mal potrebu povedať, že držím vláde palce. Dnes som v štádiu hlbokého sklamania a dezilúzie.
váš prvý text po voľbách nebol Vaším typickým textom. Bol optimistický.
Strašne som si prial, aby tá nádej nebola sklamaná.
vieme už teraz povedať, že bola sklamaná? Lebo protiargumentom môže byť, že sa darí naprávať chyby v oblasti justície.
Áno, všeličo sa mení. Strašne záleží na tom, ako sú rozdelené rozhodovacie právomoci, bohužiaľ. Predseda parlamentu a predseda vlády majú iné právomoci, než aké majú ich ministri. Keď vidím, že na top pozíciách sedia ľudia, ktorým sa nedá veriť, nemôžeme im dôverovať... to je hrozné.
ako dlho bude trvať ľuďom, aby si uvedomili, že toto sme tu asi nechceli?
Odkedy existuje Slovenská republika, máme skúsenosti, že to trvá dve-tri volebné obdobia. Ale dve – tri volebné obdobia by stačili na to, aby ľuďom začala liezť na nervy aj dobrá vláda. Skrátka, dve-tri volebné obdobia. No tam je strašne dôležité niečo iné. Ak hovoríme o strednej Európe, dôležité je to, že nie sú zavedené pevné inštitúcie. Dobre fungujúci štát prežije aj zlého premiéra. Slovenské inštitúcie sú neutrasené, ak by boli inštitúcie pevné v základoch, tak by sa dalo ospravedlniť to, akého máme premiéra.
vypovedá niečo o Slovensku to, že máme takúto tendenciu voliť?
Áno.
o čom to svedčí?
O nedostatku sebavedomia. O nedostatku rozhľadenosti, scestovanosti, neznalosti jazykov. Aj o neznalosti histórie, o mizernej pamäti. Jedno s druhým, tretím, štvrtým.
pamäť máme naozaj mimoriadne mizernú, uvediem to na príklade. Matovič verejne povie, že Sulík zvalil vládu, pritom Matovič sa zachová rovnako ako Sulík. A ľudia mu to uveria.
Toto je ilustrácia krátkodobej pamäti. Máme tam aj slovenských fašistov, na to už ľudia zabudli? Ide o životy ich starých rodičov. Takže áno, pamäť. Ale ak nemá byť demokracia epizóda vo vývoji ľudských civilizácií, potom treba veriť, že je to aktívne učenie, že sa z každej negatívnej udalosti spoločnosť aspoň trošku poučí a niekam kráča. Len neviem, či to nie je iluzórna predstava. Tomu by som chcel ja rozhodne veriť, že sa učíme a kráčame po špirále niekam dohora. Veď sme ako Európa vedeli po vojne urobiť neuveriteľné veci.
čo je teda Vaším najväčším sklamaním zo súčasnej spoločensko-politickej situácie?
Po prvé si myslím, že byť optimistom, pokiaľ ide o volených politických predstaviteľov, je nezmysel. Človek má byť permanentne ostražitý a upadnúť do nejakého euforického optimizmu je úplná hlúposť. To sa mi už teda nestáva, z toho hľadiska bolo pre mňa veľkým kvázi „sklamaním“ zvolenie Čaputovej. Úplne mi totiž škrtla všetky moje ilúzie o tom, že nemá príliš zmysel politikom veriť. Ona je modelový príklad, že to ide.
Druhým mojím sklamaním je, že veľa ľudí z generácie, z ktorej som ja vzišiel, nepochopilo správny čas, keď treba vymeniť rolu. Prejsť z pozície aktívneho bojovníka do pozície takého „Klekí Petru“, staršieho náčelníka. Indiáni mali múdrych starcov, ktorí nepotrebovali tomahavk a nejazdili už na koňoch, ale boli strašne dôležití pre spoločenstvo. Mnoho ľudí z mojej generácie stále koketuje s tým, že by chceli byť aktérmi zásadných spoločenských zmien.
je to tak? Narýchlo si neviem takých vybaviť.
Pozrite sa na Zemana, to už je karikatúra samého seba.
ale ľudia ho chcú.
No veď, ale to je totálne sklamanie, pretože ja som týchto ľudí poznal v trošku inej forme. Zemana som poznal ako zdatného intelektuála. To je moje druhé sklamanie. No a také moje tretie sklamanie je, že prestávam rozumieť tomuto svetu.
pocit dezilúzie z politiky je teda dlhodobý.
Áno. Veľmi rýchlo som sa konfrontoval s tým, čo sa stalo v deväťdesiatych rokoch. Považujem za veľkú vec to, že môžem otvorene hovoriť, môžem slobodne konať. Ale áno, sklamali ma. Som, sklamaný z toho, čo sa momentálne deje na Slovensku. Na druhej strane mám tú výsadu, že o tom môžem hovoriť, písať, prednášať, konať. Môžem vstúpiť do akcie. Svojím spôsobom ovplyvňujem veci. A to je obrovská vec. Vidíte, obrovská vec je to, že nemusíme byť celý čas iba nahnevaní.
premiér Igor Matovič sa zjavne inšpiroval predošlými predsedami vlád, ktorí nadávali na novinárov a svojich oponentov znevažovali. Igor Matovič používa slová ako je múdrosráč. Prečo zvolil tento štýl komunikácie?
Pretože sa opičí po osvedčených receptoch, ktoré tu zaviedli Klaus a Zeman. Oni prišli s tým, že nepriatelia sú slniečkari, pravdoláskari, havloidi... a bolo to efektívne. Vyhrali touto taktikou voľby. Orbán s tým mal úspech, Kaczyński s tým mal úspech, Trump s tým mal úspech... je to úspešná stratégia.
ako teda v tejto situácii ďalej? Má ešte zmysel dialóg?
Myslím si, že s Matovičom sa netreba snažiť o dialóg, ale s jeho voličmi je to absolútna nevyhnutnosť. Pamätám si na jeden večer, keď som sedel v krčme, bolo to vo februári alebo marci 1990 a bol som tam s ľuďmi, ktorí patrili k nacionalistom. Bavili sme sa asi tri hodiny.
A keď som odchádzal, povedali mi, že by som mal sedieť s každým jedným nacionalistom zvlášť. Ľudia sa strašne menia. S ľuďmi je potrebné komunikovať, ale nie s diktafónom a kamerou. Predtým, než s nimi začnete komunikovať, je ešte jeden veľmi náročný krok, ktorý treba urobiť: zoznámenie sa a získanie si dôvery jednej i druhej strany.
Som presvedčený o tom, že keby som tak, ako som sedel vtedy s tými chlapcami, sedel dnes s Kotlebovými ľuďmi, tak sa budeme hodiny a hodiny rozprávať. Rozídeme sa a niečo v nich zostane, a niečo zostane aj vo mne. Viedli by sme dialóg, ale cez plot, nie v bubline. Inak, Peter Zajac mi povedal, že ma raz zastrelia pri tom plote, cez ktorý vediem dialóg.
a teda treba pri tom plote stáť a debatovať?
Pred časom vyšla jedna skvelá kniha, volá sa Spolupráca s ľuďmi, ktorí so mnou nesúhlasia. Autor knihy sa celý život živí tým, že chodí do krízových oblastí a dáva k jednému stolu ľudí z drogovej mafie, polície, partizánov, predsedu vlády. Dlho spolu sedia za stolom a debatujú.
Nehovorím, že vďaka nemu nastal svetový mier, ale sú tam pôvodné historky, ktoré niečo dokazujú. Napríklad v rámci jednej takejto diskusie, myslím v Uruguaji, jeden účastník dialógu odrazu zmizol od stola a vrátil sa až o dve hodiny. Následne sa ho spýtali, prečo odišiel na dve hodiny od stola. Jeho odpoveď bola, že musel zastaviť jednotku, ktorá plánovala všetkých pri stole povraždiť. Počúvať sa, rozprávať je kľúčové.
Publikované v .týždni 27.7.2020.
O kríze elít sa hovorí viac ako sto rokov a o krízach celkovo sa hovorí odkedy existuje ľudstvo. Nedeje sa nič mimoriadne, aspoň dnes. Nemyslím si, že elity zlyhávajú v podstatne väčšej miere ako v minulosti. Inflácia slova kríza je ďalší fenomén. Bez kríz by sme boli v riti.
Vďaka tomu, že vnímame to, že je niečo v neporiadku, sme v pohybe, kríza je teda motorom pokroku. Dve veci sú signifikantné. Prvá je, že ak dostaneme v slobodných voľbách na frak, tak prvá otázka, ktorú by si mal ktokoľvek položiť je, čo som urobil osobne zle.
kladú si túto otázku politici aj v realite alebo len naoko?
Kladú, ale len formálne. Do parlamentu sa nedostalo Progresívne Slovensko, KDH alebo Most-Híd. Na obrazovke povedia, že berú za volebný výsledok zodpovednosť. V povolebnej debate povedia, že urobili chyby. Aké chyby však urobili?
Zlyhanie a vyrovnávanie sa s prehrou nie o nasypaní si popola na hlavu. Nietzsche používal aforizmus, ktorý hovorí o tom, že s príchodom demokracie umrel posledný hrdina. Demokracia je o konsenze väčšiny a hrdinovia vo voľbách väčšinou dostanú na frak. Ak však väčšine tečie do topánok, v krízovej situácii potrebuje niekoho, ktorý poskytuje spoločnosti rozhodnosť.
osobnosti ako Churchill, Reagan, Thatcher a ďalší sa objavili vo vyhrotených situáciách alebo v čase, keď bolo najhoršie. Znamená to, že sme na tom dobre? Že si môžeme dovoliť, aby boli elity v kríze, pretože ich existenciálne nepotrebujeme?
Je potrebné rozlišovať medzi krízou elít, čo je floskula. V mojej knižnici mám možno tridsať kníh, a niektoré z nich, ktoré pojednávajú o kríze elít, sú naozaj z devätnásteho storočia,. Slovo elita sa používa ako nálepka pre kadekoho.
kto je teda elita?
Príslušník elity je ten, ktorý má pozíciu a rolu, cez ktorú môže ovplyvniť životy ostatných ľudí. Existuje špecifický druh elít, ktorou sú politické elity. Ak sa politik rozhodne, tak ovplyvní podstatne viac ľudských životov ako učiteľ na základnej škole. Výskyt skutočných elít je vzácnym tovarom. Slovensko ako malá krajina stráda nedostatkom elít.
Slovenské elity nie je vidieť, slovenské elity nie je počuť a nedokážu artikulovať verejnú mienku. Môžem im to však vyčítať? Ak je niekto molekulárny vedec, tak je normálne, že prvé čo mu napadne, ak chce byť naozaj vedcom na najvyššej úrovni, je odísť do Massachusetts.
Pán Boh zaplať za globalizáciu, EÚ a otvorené hranice, pretože elita nežije za ostnatými drôtmi na izolovanom piesočku. Mňa vytáča, že svoj potenciál mrháme tým, že kotkodákame. Ak za vajataním nenasleduje čin, akcia, tak je to sterilné a celé to ostane v klube pod Lampou.
takže to, čo nám chýba, je akcieschopnosť?
Áno. Ak niekto patrí k politickým elitám a chce čokoľvek presadiť, musí mať štyri danosti, bez ktorých je stratený. Je to charizma, jazyk, schopnosť mobilizovať masu ľudí a to, čo je tak často skloňované: populizmus. Podobne ako elity, i populizmus sa dnes používa ako nadávka. Populista je človek, ktorý dokáže pre svoje zámery získať dostatočnú podporu ľudí.
Populizmus je teda pojem, ktorý má znamienko plus alebo mínus. Zuzana Čaputová je prototyp politika, o ktorom sa nehanbím povedať, že je populistický, ale nikdy v jej prejave nie je nič, čo by bolo pre ľudí škodlivé. Čaputová neukazuje prostom na nepriateľa a negeneruje negatívne emócie. Je pozitívna do špiku kosti.
Porovnajme si ju s Ficom, ktorý stále hľadá nepriateľa. Netvrdím, že nepriatelia neexistujú. Ja tvrdím, že tento typ populistov nepriateľov vytvára v personifikovaných podobách, ako je Soros, Židia, migranti, Cigáni, liberáli. Je to svinstvo, ktoré je nebezpečené. Negatívnou emóciou generujeme negatívne emócie. Je to cesta do marazmu. Keď som sa zamyslel nad tým, akých politikov som v živote stretol, tak pomer je približne desať negatívnych k jednému pozitívnemu.
kto boli tí s plusovým znamienkom?
Havel. Kiska, Čaputová. A boli aj časy, keď Václav Klaus zohral pozitívnu rolu. Bez Klausa by sa neboli rozbehli ekonomické reformy a nebola by vznikla štandardná politická scéna. To, že neskôr zblbol, je už o inom. Havel a Klaus boli dôležité postavy Českej politiky. Medzi tieto postavy by som bez problémov zaradil kontroverznú postavu, ako je Miroslav Kalousek.
na Slovensku slobodné parlamentné demokratické voľby zatiaľ, až na výnimku VPN, nevyhral ani jeden populista so znamienkom plus.
Predstavte si, že idete do volieb a sľúbite im plač, krv a pot. Potom dostanete 0,2 percenta. Vo vyhrotenej situácii, keď nám ide o „držku“, by to bolo iné. Ale teraz nám nejde o „držku“ ani o život. Mimochodom, treba opatrne zaobchádzať so slovami výhra a prehra.
Na Slovensku vyhral trikrát voľby zločinec Mečiar, prehrali však aj ľudia, ktorí poukázali na to, že Mečiar má krvavé ruky? Cez optiku parlamentných volieb všetci tí, ktorí sa Mečiarovi postavili, prehrali, bola to však prehra? Ak vo voľbách prehráš s hajzlom ako Mečiar, tak máš ďalších iks rokov na to, aby si tú prehru vygumoval. Autoritatívni vodcovia sa boja občianskej spoločnosti. V moderných dejinách Slovenska došlo k radikálnej zmene trikrát.
V roku 1989, 1998 a 2020. Zakaždým bola v pozadí občianska spoločnosť, a nie profesionálni, nomenklatúrni, štandardní politici. Za úspechom stáli námestia, nadácie. Autoritatívni politici majú z občianskej spoločnosti šialený strach. Pre autoritárskych politikov je občianska spoločnosť nepriateľom číslo jeden. Občianska spoločnosť nemá hierarchickú štruktúru a je flexibilná a navyše to nie je dav.
Vždy, keď som sa zúčastňoval na akciách Za slušné Slovensko alebo Milión chvíľok pre demokraciu, žasol som, akí ľudia sa na týchto mítingoch zúčastňovali. Na rozdiel od nacionalistov s kŕčom v tvári a zaťatými päsťami nesie občianska spoločnosť pozitívnu emóciu.
o kríze elít som sa pred dvoma týždňami rozprával s Romanom Jochom, ktorý za negatívami populizmu vidí odtrhnutie elít od reality a od bežného „prostého ľudu“.
Kríza, elita, to sú floskuly, ktoré každý používa, ako chce. Skúste povedať jadrovému fyzikovi, ktorý robí svetový výskum, že je odtrhnutý od ľudu. To je hlúposť. Neviem, čo je to prostý ľud. Chodím do krčmy U vystreleného oka, je to pajzel non plus ultra a cítim sa v ňom ako doma. Prostý ľud je akurát tak leninská, sprostá floskula.
Čo je, do prdele, národ? Mám milovať niečo také, čo v sebe zahŕňa Slotu, Danka a Kotlebu, a tak ďalej? Milovať možno len konkrétnych ľudí. Svoj život prežívame v konkrétnych komunitách. Nie som schopný mať viac ako desať blízkych ľudí. Povedzte mi, čo to je byť odtrhnutý od prostého ľudu?
Mečiar povedal známu vetu, keď podával demisiu: „Ostal som sám so slovenským národom“ (smiech). Ľudské problémy nám nemajú byť cudzie. Ak je človek empatický, tak nie je schopný kopnúť si do bezdomovca a nie je schopný ostrakitzvať niekoho preto, že je Róm.
na Slovensku je teraz občianska spoločnosť v zložitej situácii a má dilemu, čo v momentálnej situácii robiť. Mnoho z nás vie, že toto sme nechceli, zároveň nikto netúži po návrate Fica či Pellegriniho a podobných.
Úzkosť a strach sú základné danosti, s ktorými sa rodíme. Zrelý človek však dokáže tieto pocity spracovať. Zrelý človek vie, že strachy a úzkosti musí spracovať v sebe. Nezrelý človek hľadá niekoho, kto mu podá záchrannú ruku a vytiahne ho z úzkostných stavov. Toto je alfa a omega gravitácie más ľudí k vodcovským typom.
Záchrancu vidia mimo seba a myslia si, že ich zbaví neistoty, strachu. K vodcovi sa masy upínajú. Upínať sa k sebe samému je robota na celý život. Vodcovia sľubujú, že ľudí vytiahnu z ich sračiek. Nepoteší to (smiech)? Vladimír Mečiar mal 85-percentnú podporu, Fico vyhrával voľby. Ale s akými heslami? Pomôžem vám, zachránim vás, dám vám.
nastala po voľbách zmena k lepšiemu?
Martin Mojžiš v jednom z prvých listov do kukurice napísal Matovičovi pozdrav Fedora Gála (smiech). Po voľbách som mal potrebu povedať, že držím vláde palce. Dnes som v štádiu hlbokého sklamania a dezilúzie.
váš prvý text po voľbách nebol Vaším typickým textom. Bol optimistický.
Strašne som si prial, aby tá nádej nebola sklamaná.
vieme už teraz povedať, že bola sklamaná? Lebo protiargumentom môže byť, že sa darí naprávať chyby v oblasti justície.
Áno, všeličo sa mení. Strašne záleží na tom, ako sú rozdelené rozhodovacie právomoci, bohužiaľ. Predseda parlamentu a predseda vlády majú iné právomoci, než aké majú ich ministri. Keď vidím, že na top pozíciách sedia ľudia, ktorým sa nedá veriť, nemôžeme im dôverovať... to je hrozné.
ako dlho bude trvať ľuďom, aby si uvedomili, že toto sme tu asi nechceli?
Odkedy existuje Slovenská republika, máme skúsenosti, že to trvá dve-tri volebné obdobia. Ale dve – tri volebné obdobia by stačili na to, aby ľuďom začala liezť na nervy aj dobrá vláda. Skrátka, dve-tri volebné obdobia. No tam je strašne dôležité niečo iné. Ak hovoríme o strednej Európe, dôležité je to, že nie sú zavedené pevné inštitúcie. Dobre fungujúci štát prežije aj zlého premiéra. Slovenské inštitúcie sú neutrasené, ak by boli inštitúcie pevné v základoch, tak by sa dalo ospravedlniť to, akého máme premiéra.
vypovedá niečo o Slovensku to, že máme takúto tendenciu voliť?
Áno.
o čom to svedčí?
O nedostatku sebavedomia. O nedostatku rozhľadenosti, scestovanosti, neznalosti jazykov. Aj o neznalosti histórie, o mizernej pamäti. Jedno s druhým, tretím, štvrtým.
pamäť máme naozaj mimoriadne mizernú, uvediem to na príklade. Matovič verejne povie, že Sulík zvalil vládu, pritom Matovič sa zachová rovnako ako Sulík. A ľudia mu to uveria.
Toto je ilustrácia krátkodobej pamäti. Máme tam aj slovenských fašistov, na to už ľudia zabudli? Ide o životy ich starých rodičov. Takže áno, pamäť. Ale ak nemá byť demokracia epizóda vo vývoji ľudských civilizácií, potom treba veriť, že je to aktívne učenie, že sa z každej negatívnej udalosti spoločnosť aspoň trošku poučí a niekam kráča. Len neviem, či to nie je iluzórna predstava. Tomu by som chcel ja rozhodne veriť, že sa učíme a kráčame po špirále niekam dohora. Veď sme ako Európa vedeli po vojne urobiť neuveriteľné veci.
čo je teda Vaším najväčším sklamaním zo súčasnej spoločensko-politickej situácie?
Po prvé si myslím, že byť optimistom, pokiaľ ide o volených politických predstaviteľov, je nezmysel. Človek má byť permanentne ostražitý a upadnúť do nejakého euforického optimizmu je úplná hlúposť. To sa mi už teda nestáva, z toho hľadiska bolo pre mňa veľkým kvázi „sklamaním“ zvolenie Čaputovej. Úplne mi totiž škrtla všetky moje ilúzie o tom, že nemá príliš zmysel politikom veriť. Ona je modelový príklad, že to ide.
Druhým mojím sklamaním je, že veľa ľudí z generácie, z ktorej som ja vzišiel, nepochopilo správny čas, keď treba vymeniť rolu. Prejsť z pozície aktívneho bojovníka do pozície takého „Klekí Petru“, staršieho náčelníka. Indiáni mali múdrych starcov, ktorí nepotrebovali tomahavk a nejazdili už na koňoch, ale boli strašne dôležití pre spoločenstvo. Mnoho ľudí z mojej generácie stále koketuje s tým, že by chceli byť aktérmi zásadných spoločenských zmien.
je to tak? Narýchlo si neviem takých vybaviť.
Pozrite sa na Zemana, to už je karikatúra samého seba.
ale ľudia ho chcú.
No veď, ale to je totálne sklamanie, pretože ja som týchto ľudí poznal v trošku inej forme. Zemana som poznal ako zdatného intelektuála. To je moje druhé sklamanie. No a také moje tretie sklamanie je, že prestávam rozumieť tomuto svetu.
pocit dezilúzie z politiky je teda dlhodobý.
Áno. Veľmi rýchlo som sa konfrontoval s tým, čo sa stalo v deväťdesiatych rokoch. Považujem za veľkú vec to, že môžem otvorene hovoriť, môžem slobodne konať. Ale áno, sklamali ma. Som, sklamaný z toho, čo sa momentálne deje na Slovensku. Na druhej strane mám tú výsadu, že o tom môžem hovoriť, písať, prednášať, konať. Môžem vstúpiť do akcie. Svojím spôsobom ovplyvňujem veci. A to je obrovská vec. Vidíte, obrovská vec je to, že nemusíme byť celý čas iba nahnevaní.
premiér Igor Matovič sa zjavne inšpiroval predošlými predsedami vlád, ktorí nadávali na novinárov a svojich oponentov znevažovali. Igor Matovič používa slová ako je múdrosráč. Prečo zvolil tento štýl komunikácie?
Pretože sa opičí po osvedčených receptoch, ktoré tu zaviedli Klaus a Zeman. Oni prišli s tým, že nepriatelia sú slniečkari, pravdoláskari, havloidi... a bolo to efektívne. Vyhrali touto taktikou voľby. Orbán s tým mal úspech, Kaczyński s tým mal úspech, Trump s tým mal úspech... je to úspešná stratégia.
ako teda v tejto situácii ďalej? Má ešte zmysel dialóg?
Myslím si, že s Matovičom sa netreba snažiť o dialóg, ale s jeho voličmi je to absolútna nevyhnutnosť. Pamätám si na jeden večer, keď som sedel v krčme, bolo to vo februári alebo marci 1990 a bol som tam s ľuďmi, ktorí patrili k nacionalistom. Bavili sme sa asi tri hodiny.
A keď som odchádzal, povedali mi, že by som mal sedieť s každým jedným nacionalistom zvlášť. Ľudia sa strašne menia. S ľuďmi je potrebné komunikovať, ale nie s diktafónom a kamerou. Predtým, než s nimi začnete komunikovať, je ešte jeden veľmi náročný krok, ktorý treba urobiť: zoznámenie sa a získanie si dôvery jednej i druhej strany.
Som presvedčený o tom, že keby som tak, ako som sedel vtedy s tými chlapcami, sedel dnes s Kotlebovými ľuďmi, tak sa budeme hodiny a hodiny rozprávať. Rozídeme sa a niečo v nich zostane, a niečo zostane aj vo mne. Viedli by sme dialóg, ale cez plot, nie v bubline. Inak, Peter Zajac mi povedal, že ma raz zastrelia pri tom plote, cez ktorý vediem dialóg.
a teda treba pri tom plote stáť a debatovať?
Pred časom vyšla jedna skvelá kniha, volá sa Spolupráca s ľuďmi, ktorí so mnou nesúhlasia. Autor knihy sa celý život živí tým, že chodí do krízových oblastí a dáva k jednému stolu ľudí z drogovej mafie, polície, partizánov, predsedu vlády. Dlho spolu sedia za stolom a debatujú.
Nehovorím, že vďaka nemu nastal svetový mier, ale sú tam pôvodné historky, ktoré niečo dokazujú. Napríklad v rámci jednej takejto diskusie, myslím v Uruguaji, jeden účastník dialógu odrazu zmizol od stola a vrátil sa až o dve hodiny. Následne sa ho spýtali, prečo odišiel na dve hodiny od stola. Jeho odpoveď bola, že musel zastaviť jednotku, ktorá plánovala všetkých pri stole povraždiť. Počúvať sa, rozprávať je kľúčové.
Publikované v .týždni 27.7.2020.