Dlhodobo. A ich vodcovia, samozrejme.
V mojich predstavách sú spojené s obrazmi hajlujících zástupov, zástupov prevolávajúcich komunistická heslá, nacionalistických zhromaždení so zaťatými päsťami..., ale aj s ich dôsledkami – pogromami, rabujúcou luzou, násilím a krvou. Nie literárne, ale – pre moju generáciu – až príliš skutočne. Navštevujeme svojich mŕtvych na miestach, akým je Auschwitz.
Zažil som také za všetkých režimov. Sú večné. V čele sú vodcovia. Občas premýšľam, či len využili emócie z „podpalubia“ ľudskej prirodzenosti, alebo či oni sú tí, ktorí nesú zodpovednosť za ich formovanie. Pravdou je asi výrok o podpalubí. Jedno podpalubie, druhé podpalubie, tretie až n-té sa spoja do zdieľanej kakofónie. Pokojne ju nazvime „Pochod smrti“.
Zažil som však tiež zdieľané melódie – z paluby. Myslím synergiu pozitívnych emócií. Napríklad pri príhovoroch niektorých duchovných a svetských autorít pred desiatkami tisícov ľudí. ĽUDÍ. V mojom živote to bol napríklad Václav Havel a November 1989. Tiež dav? A boli davmi ľudia na zhromaždeniach Miliónu chvíľok pre demokraciu, Za slušné Slovensko a iných podobných? Neboli!
O potkaniaroch už bolo povedané dosť. O „podpotkaniaroch“ menej. Sú to takzvaní „hovorcovia“, verbovači, hlásne trúby vodcov a zhovadených ideológií. Krypli bez vlastného názoru, prismrdávači, lokaji, hyeny... Sú rozptýlení v davoch a čakajú, až sa dav ujme moci. Potom sa stávajú jeho úradníkmi alebo vedú rabujúce a znásilňujúce tlupy. Ich mená nech sú zabudnuté.
To, čo považujem za osobnú tému, je úloha jednotlivca tvárou v tvár davu. V nedemokratických pomeroch ide o finálne rozhodnutie. Bude visieť alebo hniť v base. V demokratických pomeroch bude na okraji, pod paľbou hejtov a nenávisti. Obzvlášť ťaživá je táto rola pre verejné osobnosti. Sú na rane, možno si kopnúť do ich detí alebo napľuť v električke – kdekoľvek. Zažil som to mnohokrát.
Ani „neviditeľní“ liberálni demokrati a intelektuáli túto disidentskú pozíciu nevyhľadávajú z niekoľkých dôvodov: 1) z prirodzenej ľudskej zbabelosti alebo úzkosti a strachu, ak chcete, tvárou v tvár väčšine, 2) zo skepsy, ktorá je kritickému a mysliacemu človeku taká blízka, pretože sa opiera o historickú skúsenosť, 3) kvôli rodine, deťom, práci, kariére a tak podobne.
Skláňam sa pred vodcami zástupov, ktoré sú opakom davov. Pred ľuďmi, ktorí si, nech sú ich desiatky a stovky tisícov, medzi sebou udržujú pomyselné dvojmetrové odstupy – každý je sám za seba. Skláňam sa tiež pred každým z nich, pretože je tam neanonymne, s úsmevom a s dobrou vôľou. Otázka dňa znie, či im poskytujeme dostatočnú podporu. Menovite. Tým pred kamerami.
Je čas, chce sa mi revať, vyjsť do ulíc. Je čas počúvať prejavy naplnené pozitívnou spiritualitou. Je čas opäť vzývať pravdu a lásku a slnko nad nami. A robiť to s vedomím, že za rohom sa zgrupujú náckovia, komunisti, nacionalisti, „bieli heterosexuálni vlastenci“, pretože sú veční, rovnako ako svetlo a tma v našich dušiach. Skôr alebo neskôr sa stretneme. Mnohí neprežijú.
Písané pre Denník N, krátené.
Zažil som také za všetkých režimov. Sú večné. V čele sú vodcovia. Občas premýšľam, či len využili emócie z „podpalubia“ ľudskej prirodzenosti, alebo či oni sú tí, ktorí nesú zodpovednosť za ich formovanie. Pravdou je asi výrok o podpalubí. Jedno podpalubie, druhé podpalubie, tretie až n-té sa spoja do zdieľanej kakofónie. Pokojne ju nazvime „Pochod smrti“.
Zažil som však tiež zdieľané melódie – z paluby. Myslím synergiu pozitívnych emócií. Napríklad pri príhovoroch niektorých duchovných a svetských autorít pred desiatkami tisícov ľudí. ĽUDÍ. V mojom živote to bol napríklad Václav Havel a November 1989. Tiež dav? A boli davmi ľudia na zhromaždeniach Miliónu chvíľok pre demokraciu, Za slušné Slovensko a iných podobných? Neboli!
O potkaniaroch už bolo povedané dosť. O „podpotkaniaroch“ menej. Sú to takzvaní „hovorcovia“, verbovači, hlásne trúby vodcov a zhovadených ideológií. Krypli bez vlastného názoru, prismrdávači, lokaji, hyeny... Sú rozptýlení v davoch a čakajú, až sa dav ujme moci. Potom sa stávajú jeho úradníkmi alebo vedú rabujúce a znásilňujúce tlupy. Ich mená nech sú zabudnuté.
To, čo považujem za osobnú tému, je úloha jednotlivca tvárou v tvár davu. V nedemokratických pomeroch ide o finálne rozhodnutie. Bude visieť alebo hniť v base. V demokratických pomeroch bude na okraji, pod paľbou hejtov a nenávisti. Obzvlášť ťaživá je táto rola pre verejné osobnosti. Sú na rane, možno si kopnúť do ich detí alebo napľuť v električke – kdekoľvek. Zažil som to mnohokrát.
Ani „neviditeľní“ liberálni demokrati a intelektuáli túto disidentskú pozíciu nevyhľadávajú z niekoľkých dôvodov: 1) z prirodzenej ľudskej zbabelosti alebo úzkosti a strachu, ak chcete, tvárou v tvár väčšine, 2) zo skepsy, ktorá je kritickému a mysliacemu človeku taká blízka, pretože sa opiera o historickú skúsenosť, 3) kvôli rodine, deťom, práci, kariére a tak podobne.
Skláňam sa pred vodcami zástupov, ktoré sú opakom davov. Pred ľuďmi, ktorí si, nech sú ich desiatky a stovky tisícov, medzi sebou udržujú pomyselné dvojmetrové odstupy – každý je sám za seba. Skláňam sa tiež pred každým z nich, pretože je tam neanonymne, s úsmevom a s dobrou vôľou. Otázka dňa znie, či im poskytujeme dostatočnú podporu. Menovite. Tým pred kamerami.
Je čas, chce sa mi revať, vyjsť do ulíc. Je čas počúvať prejavy naplnené pozitívnou spiritualitou. Je čas opäť vzývať pravdu a lásku a slnko nad nami. A robiť to s vedomím, že za rohom sa zgrupujú náckovia, komunisti, nacionalisti, „bieli heterosexuálni vlastenci“, pretože sú veční, rovnako ako svetlo a tma v našich dušiach. Skôr alebo neskôr sa stretneme. Mnohí neprežijú.
Písané pre Denník N, krátené.