Poviem to radšej hneď: základné pojmy tejto glosky som prevzal z obsahu knihy psychiatra Irvina D. Yaloma „Existenciálmí psychoterapie“, ktorú vydal Portál v rokoch 2006 a 2020. Momentálne som na strane 99, ale nedalo mi.
Nedalo mi po prvé preto, že sa dejú v politike opätovne nepekné veci, a po druhé preto, že o týchto veciach často rozprávame. Naposledy včera s archivárom Jurom Kalinom pri prechádzke pražským Vítkovom.
Úzkosť a strach, sloboda, osamelosť, hľadanie (a strácanie) zmyslu života tvoria štruktúrovaný celok, ktorý utvára náš individuálny životný údel. Máme pritom k dispozícii jedinú navigáciu – morálku. Jej podstata je známa už tisícročia. Vo wikipedii ju nájdete napríklad pod heslom „Zlaté pravidlo“. Môj brat tvrdí, že existuje aj „platinové“ (to už som však vo wikipedii nenašiel). Každopádne však platí, že hľadať alibi pre vlastné zlyhania v kritických situáciách je číra zbabelosť.
Spoločným menovateľom mnohých strachov je vidina vlastnej smrti. Kráčame k nej, napriek diskusiám o tom, či máme, alebo nemáme slobodnú vôľu, koľko jej je, a tak podobne. Kráčame slobodní a v kritických okamihoch osamelí. Stopy, ktoré po nás zostanú, sú konkrétne dôsledky konkrétnych rozhodnutí. Nad nimi sa čnie kritérium individuálnej morálky. Takto tomu verím a tak to tým pádom pre mňa aj naozaj je.
Jeden, hoci aj geniálny, človek je však iba kôl v plote. Až kolektívna akcia utvára to, čomu sa občas hovorí „duch doby“. Platí to rovnako pre civilizačné a kultúrne centrá diania, ako aj pre periférie, akou je napríklad Slovensko. Mám momentálne intenzívny pocit, že duch prítomnej doby smeruje k úpadku – kritická hranica je na dostrel. Že by deficit zdieľaného morálneho cítenia? Dá sa s tým niečo spraviť? Nie je písanie textov, ako je tento, hrach o stenu?
Spiatočkou pred pádom do priepasti je spolupráca. Dokonca aj s nepriateľmi. Odtiaľ potiaľ, samozrejme. Nebudem predsa spolupracovať na vlastnej poprave. Do konfliktu však treba ísť až potom, keď spolupráca nie je možná. Spolupráca nadoraz – ten čas je tu! Nestáva sa často, aby si konkrétny občan (o politikoch nehovoriac) s plnou naliehavosťou položil základnú otázku o sebe samom: Som „srab“?
P.S.
Manželka mi po prečítaní textu povedala: nepíšeš pre kamarátov, napíš to polopate. Takže polopate: sedieť, napríklad teraz, v slovenskom parlamente, tak sa ku kauzám politikov, ktorí si pravidlami morálky vytierajú zadok, postavím jednoznačne. Nemajú tam čo robiť! Narazím? Odídem ja. Keďže tam však nesedím, tak aspoň ten „hrach o stenu“.
Text som poslal do Denníka N.
Úzkosť a strach, sloboda, osamelosť, hľadanie (a strácanie) zmyslu života tvoria štruktúrovaný celok, ktorý utvára náš individuálny životný údel. Máme pritom k dispozícii jedinú navigáciu – morálku. Jej podstata je známa už tisícročia. Vo wikipedii ju nájdete napríklad pod heslom „Zlaté pravidlo“. Môj brat tvrdí, že existuje aj „platinové“ (to už som však vo wikipedii nenašiel). Každopádne však platí, že hľadať alibi pre vlastné zlyhania v kritických situáciách je číra zbabelosť.
Spoločným menovateľom mnohých strachov je vidina vlastnej smrti. Kráčame k nej, napriek diskusiám o tom, či máme, alebo nemáme slobodnú vôľu, koľko jej je, a tak podobne. Kráčame slobodní a v kritických okamihoch osamelí. Stopy, ktoré po nás zostanú, sú konkrétne dôsledky konkrétnych rozhodnutí. Nad nimi sa čnie kritérium individuálnej morálky. Takto tomu verím a tak to tým pádom pre mňa aj naozaj je.
Jeden, hoci aj geniálny, človek je však iba kôl v plote. Až kolektívna akcia utvára to, čomu sa občas hovorí „duch doby“. Platí to rovnako pre civilizačné a kultúrne centrá diania, ako aj pre periférie, akou je napríklad Slovensko. Mám momentálne intenzívny pocit, že duch prítomnej doby smeruje k úpadku – kritická hranica je na dostrel. Že by deficit zdieľaného morálneho cítenia? Dá sa s tým niečo spraviť? Nie je písanie textov, ako je tento, hrach o stenu?
Spiatočkou pred pádom do priepasti je spolupráca. Dokonca aj s nepriateľmi. Odtiaľ potiaľ, samozrejme. Nebudem predsa spolupracovať na vlastnej poprave. Do konfliktu však treba ísť až potom, keď spolupráca nie je možná. Spolupráca nadoraz – ten čas je tu! Nestáva sa často, aby si konkrétny občan (o politikoch nehovoriac) s plnou naliehavosťou položil základnú otázku o sebe samom: Som „srab“?
P.S.
Manželka mi po prečítaní textu povedala: nepíšeš pre kamarátov, napíš to polopate. Takže polopate: sedieť, napríklad teraz, v slovenskom parlamente, tak sa ku kauzám politikov, ktorí si pravidlami morálky vytierajú zadok, postavím jednoznačne. Nemajú tam čo robiť! Narazím? Odídem ja. Keďže tam však nesedím, tak aspoň ten „hrach o stenu“.
Text som poslal do Denníka N.