Píšem fakticky celý dospelý život. Ako pribúdali roky, pochopil som, že slová a texty miznú v čiernej diere nahovoreného a napísaného v horizonte hodín, dní, týždňov...
Napriek tomu si sadám skoro každé ráno za stôl a píšem. O témy nie je núdza.
Napríklad nedávno sa ozval Miro Pollák, ktorý dáva rok čo rok dohromady knihu rozmanitých príspevkov – raz o fízloch, inokedy o priateľstve, solidarite alebo, ako práve teraz, o dôstojnosti. Knihy Mirovi ilustruje Ferko Guldan, jeden z najstarších kamarátov. No, nenapísali by ste?
Sloboda a dôstojnosť
Bože, koľkokrát som deťom alebo manželke toleroval správanie, ktoré sa dotýkalo mojej dôstojnosti na najcitlivejších miestach. A naopak. Koľkokrát som prehltol čosi podobné od policajtov, kolegov, žien... A naopak. Koľkokrát som týmito rukami a touto hlavou ponižoval sám seba. No a pritom sa hovorí a píše, že sloboda a dôstojnosť, dôstojnosť a sloboda...
Dopustím, aby som si musel požičať na implantáty? Aby mi smrdeli trenky od cvrknutého moču cestou z krčmy domov? Trvá mi to skoro štvrť hodiny. Alebo čo vrátený článok, odmietnutý rukopis? Aha – ego, pýcha. Pritom smrť je na dohľad. Čaká ma nemohúcnosť, impotencia, telo v rozklade, plienky v gatiach. Sloboda a dôstojnosť, dôstojnosť a sloboda?
Dnes po prvý raz vláda na čele s eštebákom a podvodníkom A. B. povolila krčmárom otvoriť záhradky. O tretej budem v krčme U Vystřelenýho oka aj s pár kamarátmi. V .týždni mi publikovali článok, kde bránim povesť Novembra 89 a svoju česť/dôstojnosť pred M. K. Svoju česť/dôstojnosť? Pravdu o Novembri 89? Veď jedno i druhé je, alebo nie je. Tak aké gestá? Je, alebo nie je!
Pozná sa to aj (!) podľa toho, ako vidíš, cítiš a konáš pri ochrane slobody a dôstojnosti iných. Si nápomocný Rómom? Starým ľuďom? Odkázaným? Deťom? Migrantom? Držíš sa zlatého pravidla? Prednášam, diskutujem, publikujem, som často v médiách. Stačí? Nie. Ich dôstojnosť – to je moja dôstojnosť. Z toho sa nevykecám.
Post scriptum z 11. mája 2020
Včera som čítal Jeana Améryho (Vztáhnout ruku na sebe). Zajtra si dám pred prvou kávou s cigaretou Tao Te Ťing od Starého Majstra a asi pošlem Mirovi ďalšiu verziu tohto textu. Akurát každá ďalšia bude o trošku uhladenejšia a tým aj menej autentická. To viete, vaša dôstojnosť trochu závisí aj od uznania a prílišná otvorenosť jej neprospieva. Je vnímaná ako slabosť a vy čakáte najmä pochvalu. No nič, ako som povedal – pýcha.
Post scriptum z 12. mája 2020
Nelipnúť na ničom – základná pravda klasického taoizmu. Ani na svojom „ja“. Najmä na tom nie. Nejaký M. K., A. B. či iný k...t, systém, režim na tom nič príliš nezmenia. Ako som povedal, slobodu a dôstojnosť buď máš, alebo nemáš. Je to na tebe!
Post scriptum z 27. mája 2020
Život sa vracia do normálu. U Vystřelenýho oka sa schádza „stará parta“, na farmárskych trhoch nakupujeme bez rúšok, mnohí spoluobčania sa radujú z toho, ako odrbali štát, keď si zažiadali o kompenzáciu finančných strát vinou pandémie, iní dumajú, ako prežiť. Sadám si ráno ku káve a cigarete na balkón, potom k stolu a píšem. Narýchlo. Práve som uzavrel „bleskovku“ o medzigeneračnom dialógu pre vydavateľstvo Raabe, čosi dopísal do denníka tohoto zvláštneho roka, prečítal emaily, odpísal a zapísal na papierik povinnosti na dnešok. Kníhkupectvám sa zďaleka vyhnem. Na raňajky oškvarky, kus koláča zo včerajška, z kaviarne od naproti, čaj na tlak a vyrážam. Včerajšia hádka s manželkou „až na dreň“ potlačená kamsi do podvedomia. Dôstojnosť, sloboda?
... a bodka
Vracal som sa k tomuto kratučkému textu opakovane. Nemenil som napísané, hoci som mal chuť škrtnúť jednu adresnú poznámku a jedno vybodkované slovo, iba som dodával post scriptá. A dával text čítať ľuďom, ktorých mám rád a vážim si ich. Pýtal som sa ich na hranicu medzi privátnym a verejným. Popri tom som premýšľal o vzťahu tejto hranice k téme slobody a dôstojnosti. Niektorí neodpovedali vôbec, čo je tiež názor. Ďalší, že „je to príliš“, že je to „veľmi osobné, no jedine takto to má zmysel“, že „cítim z toho rezignáciu“. O slobode a dôstojnosti však nikto ani „ň“. Nečudujem sa im. Jedno i druhé buď je, alebo nie je. Osobne to cítim tak, že aj je, aj nie je – od jednej konkrétnej situácie k druhej. To sa však už opakujem.
Krátko pred odoslaním textu Mirovi som ešte dopísal: Ako má človek poznať, že dokráčal k nejakej hranici, keď nemá šancu pozrieť sa na hlbinu, ktorá sa za ňou rozprestiera? Pozrieť sa do nej, samozrejme, neznamená skočiť.
Život a jeho zmysel je v skutočnosti triviálny až hrôza. Si to, čo robíš a ako to robíš. Veľkolepé balenie prichádza až post factum.
Existujú, samozrejme, situácie keď je rozprávanie o dôstojnosti problém.
Foto Jindřich Buxbaum.
Písané pre www.tyzden.sk
Napríklad nedávno sa ozval Miro Pollák, ktorý dáva rok čo rok dohromady knihu rozmanitých príspevkov – raz o fízloch, inokedy o priateľstve, solidarite alebo, ako práve teraz, o dôstojnosti. Knihy Mirovi ilustruje Ferko Guldan, jeden z najstarších kamarátov. No, nenapísali by ste?
Sloboda a dôstojnosť
Bože, koľkokrát som deťom alebo manželke toleroval správanie, ktoré sa dotýkalo mojej dôstojnosti na najcitlivejších miestach. A naopak. Koľkokrát som prehltol čosi podobné od policajtov, kolegov, žien... A naopak. Koľkokrát som týmito rukami a touto hlavou ponižoval sám seba. No a pritom sa hovorí a píše, že sloboda a dôstojnosť, dôstojnosť a sloboda...
Dopustím, aby som si musel požičať na implantáty? Aby mi smrdeli trenky od cvrknutého moču cestou z krčmy domov? Trvá mi to skoro štvrť hodiny. Alebo čo vrátený článok, odmietnutý rukopis? Aha – ego, pýcha. Pritom smrť je na dohľad. Čaká ma nemohúcnosť, impotencia, telo v rozklade, plienky v gatiach. Sloboda a dôstojnosť, dôstojnosť a sloboda?
Dnes po prvý raz vláda na čele s eštebákom a podvodníkom A. B. povolila krčmárom otvoriť záhradky. O tretej budem v krčme U Vystřelenýho oka aj s pár kamarátmi. V .týždni mi publikovali článok, kde bránim povesť Novembra 89 a svoju česť/dôstojnosť pred M. K. Svoju česť/dôstojnosť? Pravdu o Novembri 89? Veď jedno i druhé je, alebo nie je. Tak aké gestá? Je, alebo nie je!
Pozná sa to aj (!) podľa toho, ako vidíš, cítiš a konáš pri ochrane slobody a dôstojnosti iných. Si nápomocný Rómom? Starým ľuďom? Odkázaným? Deťom? Migrantom? Držíš sa zlatého pravidla? Prednášam, diskutujem, publikujem, som často v médiách. Stačí? Nie. Ich dôstojnosť – to je moja dôstojnosť. Z toho sa nevykecám.
Post scriptum z 11. mája 2020
Včera som čítal Jeana Améryho (Vztáhnout ruku na sebe). Zajtra si dám pred prvou kávou s cigaretou Tao Te Ťing od Starého Majstra a asi pošlem Mirovi ďalšiu verziu tohto textu. Akurát každá ďalšia bude o trošku uhladenejšia a tým aj menej autentická. To viete, vaša dôstojnosť trochu závisí aj od uznania a prílišná otvorenosť jej neprospieva. Je vnímaná ako slabosť a vy čakáte najmä pochvalu. No nič, ako som povedal – pýcha.
Post scriptum z 12. mája 2020
Nelipnúť na ničom – základná pravda klasického taoizmu. Ani na svojom „ja“. Najmä na tom nie. Nejaký M. K., A. B. či iný k...t, systém, režim na tom nič príliš nezmenia. Ako som povedal, slobodu a dôstojnosť buď máš, alebo nemáš. Je to na tebe!
Post scriptum z 27. mája 2020
Život sa vracia do normálu. U Vystřelenýho oka sa schádza „stará parta“, na farmárskych trhoch nakupujeme bez rúšok, mnohí spoluobčania sa radujú z toho, ako odrbali štát, keď si zažiadali o kompenzáciu finančných strát vinou pandémie, iní dumajú, ako prežiť. Sadám si ráno ku káve a cigarete na balkón, potom k stolu a píšem. Narýchlo. Práve som uzavrel „bleskovku“ o medzigeneračnom dialógu pre vydavateľstvo Raabe, čosi dopísal do denníka tohoto zvláštneho roka, prečítal emaily, odpísal a zapísal na papierik povinnosti na dnešok. Kníhkupectvám sa zďaleka vyhnem. Na raňajky oškvarky, kus koláča zo včerajška, z kaviarne od naproti, čaj na tlak a vyrážam. Včerajšia hádka s manželkou „až na dreň“ potlačená kamsi do podvedomia. Dôstojnosť, sloboda?
... a bodka
Vracal som sa k tomuto kratučkému textu opakovane. Nemenil som napísané, hoci som mal chuť škrtnúť jednu adresnú poznámku a jedno vybodkované slovo, iba som dodával post scriptá. A dával text čítať ľuďom, ktorých mám rád a vážim si ich. Pýtal som sa ich na hranicu medzi privátnym a verejným. Popri tom som premýšľal o vzťahu tejto hranice k téme slobody a dôstojnosti. Niektorí neodpovedali vôbec, čo je tiež názor. Ďalší, že „je to príliš“, že je to „veľmi osobné, no jedine takto to má zmysel“, že „cítim z toho rezignáciu“. O slobode a dôstojnosti však nikto ani „ň“. Nečudujem sa im. Jedno i druhé buď je, alebo nie je. Osobne to cítim tak, že aj je, aj nie je – od jednej konkrétnej situácie k druhej. To sa však už opakujem.
Krátko pred odoslaním textu Mirovi som ešte dopísal: Ako má človek poznať, že dokráčal k nejakej hranici, keď nemá šancu pozrieť sa na hlbinu, ktorá sa za ňou rozprestiera? Pozrieť sa do nej, samozrejme, neznamená skočiť.
Život a jeho zmysel je v skutočnosti triviálny až hrôza. Si to, čo robíš a ako to robíš. Veľkolepé balenie prichádza až post factum.
Existujú, samozrejme, situácie keď je rozprávanie o dôstojnosti problém.
Foto Jindřich Buxbaum.
Písané pre www.tyzden.sk