Ôsmeho a deviateho júna 1990 boli prvé slobodné voľby vo vtedajšom Československu.
Ešte krátko predtým bola Verejnosť proti násiliu (VPN) občianskym hnutím. Rozhodnutie ísť do volieb ako politické hnutie sa rodilo za pochodu.
Za pochodu sa rodila aj kampaň a kandidátky. Väčšina spoluzakladateľov VPN z bratislavského Koordinačného centra sa na ne netlačila. Podaktorí snívali o presune z kotolní do redakcií, z ilegality do ateliérov a vydavateľstiev, z podpalubia na palubu.
Pripadalo mi fajn, že sa na kandidátke VPN objavili Rómovia (Rómska nezávislá iniciatíva), liberálna Maďarská nezávislá iniciatíva, ekológovia. Boli však aj takí, ktorí sa chytali za hlavy a hovorili: „S týmto chcete vyhrať voľby na Slovensku?!“.
Ako sociológ som čosi o životných dráhach občianskych a sociálnych hnutí vedel. Už tesne po novembri 89 som hovoril a písal o blízkom štiepení VPN na politické strany, nezávislé inštitúcie a pestré občianske a svojpomocné hnutia. A tešil som sa na návrat do akademického sveta.
Boli, samozrejme, aj takí, ktorí mali o profesionálnu politickú dráhu záujem. Dobre, že boli. Väčšinou mi ich mená nič nehovorili, ale čo už. Žil som dovtedy vo svojej komunite (hovorili sme tomu „ostrovy pozitívnej deviácie“) a štruktúry moci ma nepriťahovali.
Počas kampane ma prekvapilo, že Bratislavu zaplavili plagáty lídrov VPN v podobe zvláštnych karikatúr. Tá moja bola „využitá“ v následných antisemitských útokoch, ale aj v oficiálnych tlačovinách. Manželka raz dokonca behala po meste a skupovala noviny po stánkoch.
Predvolebné prieskumy verejnej mienky neboli nijako optimistické. Občianske fórum (OF) v Česku signalizovalo volebný výsledok nejakých šesťdesiat percent, zatiaľ čo volebné preferencie VPN sa pohybovali kdesi okolo deviatich percent, ak sa dobre pamätám.
Oľga Valková, pracovala vtedy v Priore, mi poslala, po svojom manželovi Ernestovi, môj druhý oblek v živote. Učili sme sa politickému remeslu. Prichádzali zahraniční novinári, rôzni spravodajcovia a kde kto. Lietali sme hlavne v domácej agende. Bolo rušno dvadsaťštyri hodín denne.
Predohra k vlastným voľbám bola v znamení lustrácií. Spolupracovníkov komunistickej tajnej polície sme nekompromisne sťahovali z kandidátky. Niektorých dokonca z jej čela – na poslednú chvíľu a po úmorných sporoch. Škoda, že to vytlačilo na okraj mnohé témy zásadného významu.
Voľby VPN napokon vyhrala s cca dvadsiatimi deviatimi percentami. Na prvej tlačovke sme však riešili predovšetkým Jána Budaja. Korešpondenti zahraničných médií sa nestačili čudovať. To už som sa tešil, ako kamsi vypadnem a začnem si žiť po svojom.
Napokon som doslúžil pod vlajkou VPN až do jej konca. Prešlo tridsať rokov, a kadečo sa stalo. Len taká momentka: pred pár dňami kráčam z pražského Staromestského námestia a pri veľkom luxusnom aute ma osloví starší pán: „Ta demokracie se vám teda nepovedla, že jo?!“ a mávol rukou.
Mávol rukou aj nad sebou. Aj nad našou príslušnosťou k civilizovanému svetu, so všetkými jeho prednosťami a slabosťami. Mávol rukou nad zrkadlom, ktoré nám demokracia nastavila. Voľby 1990 boli „iba“ šanca. Pánboh zaplať za ňu.
Písané pre Denník N
Za pochodu sa rodila aj kampaň a kandidátky. Väčšina spoluzakladateľov VPN z bratislavského Koordinačného centra sa na ne netlačila. Podaktorí snívali o presune z kotolní do redakcií, z ilegality do ateliérov a vydavateľstiev, z podpalubia na palubu.
Pripadalo mi fajn, že sa na kandidátke VPN objavili Rómovia (Rómska nezávislá iniciatíva), liberálna Maďarská nezávislá iniciatíva, ekológovia. Boli však aj takí, ktorí sa chytali za hlavy a hovorili: „S týmto chcete vyhrať voľby na Slovensku?!“.
Ako sociológ som čosi o životných dráhach občianskych a sociálnych hnutí vedel. Už tesne po novembri 89 som hovoril a písal o blízkom štiepení VPN na politické strany, nezávislé inštitúcie a pestré občianske a svojpomocné hnutia. A tešil som sa na návrat do akademického sveta.
Boli, samozrejme, aj takí, ktorí mali o profesionálnu politickú dráhu záujem. Dobre, že boli. Väčšinou mi ich mená nič nehovorili, ale čo už. Žil som dovtedy vo svojej komunite (hovorili sme tomu „ostrovy pozitívnej deviácie“) a štruktúry moci ma nepriťahovali.
Počas kampane ma prekvapilo, že Bratislavu zaplavili plagáty lídrov VPN v podobe zvláštnych karikatúr. Tá moja bola „využitá“ v následných antisemitských útokoch, ale aj v oficiálnych tlačovinách. Manželka raz dokonca behala po meste a skupovala noviny po stánkoch.
Predvolebné prieskumy verejnej mienky neboli nijako optimistické. Občianske fórum (OF) v Česku signalizovalo volebný výsledok nejakých šesťdesiat percent, zatiaľ čo volebné preferencie VPN sa pohybovali kdesi okolo deviatich percent, ak sa dobre pamätám.
Oľga Valková, pracovala vtedy v Priore, mi poslala, po svojom manželovi Ernestovi, môj druhý oblek v živote. Učili sme sa politickému remeslu. Prichádzali zahraniční novinári, rôzni spravodajcovia a kde kto. Lietali sme hlavne v domácej agende. Bolo rušno dvadsaťštyri hodín denne.
Predohra k vlastným voľbám bola v znamení lustrácií. Spolupracovníkov komunistickej tajnej polície sme nekompromisne sťahovali z kandidátky. Niektorých dokonca z jej čela – na poslednú chvíľu a po úmorných sporoch. Škoda, že to vytlačilo na okraj mnohé témy zásadného významu.
Voľby VPN napokon vyhrala s cca dvadsiatimi deviatimi percentami. Na prvej tlačovke sme však riešili predovšetkým Jána Budaja. Korešpondenti zahraničných médií sa nestačili čudovať. To už som sa tešil, ako kamsi vypadnem a začnem si žiť po svojom.
Napokon som doslúžil pod vlajkou VPN až do jej konca. Prešlo tridsať rokov, a kadečo sa stalo. Len taká momentka: pred pár dňami kráčam z pražského Staromestského námestia a pri veľkom luxusnom aute ma osloví starší pán: „Ta demokracie se vám teda nepovedla, že jo?!“ a mávol rukou.
Mávol rukou aj nad sebou. Aj nad našou príslušnosťou k civilizovanému svetu, so všetkými jeho prednosťami a slabosťami. Mávol rukou nad zrkadlom, ktoré nám demokracia nastavila. Voľby 1990 boli „iba“ šanca. Pánboh zaplať za ňu.
Písané pre Denník N