Dalo by sa začať od Adama a Evy, prekráčať cez Ábela a Kaina, rodinné, kmeňové, klanové, národné, medzištátne... konflikty a skončiť dneškom.
Konflikty patria k životu.
Dnešok iba rozmnožil tému konfliktov o širokú paletu takých, ktoré by zneli pred niekoľkými desaťročiami naozaj kuriózne. Myslím napríklad tie genderovské a mnohé ďalšie.
V pozadí sú, ako si myslím, stále zápasy s vlastným „ja“, nezvládnuté vášne, túžby, predsudky, úzkosti a strachy, ktoré majú rôzne, zväčša ideologizované, nálepky. Často im hovoríme „pravdy“.
Napríklad kultúrne „vojny“. „Vojny“, a nie vojny. Spoločnosť bez konfliktov je mŕtva. Treba však pamätať, že slovo kultúrne je od slova kultúrnosť – vylučuje násilie. To po prvé.
Po druhé: prvotné strety sa odohrávajú na domácom bojisku. Sú namierené proti „kultúrne inakšiemu“. Pokojne tomu hovorme mäkké občianske „vojny“ na kultúrnom fronte.
Po tretie: vlastne ide o konflikt subkultúr. Myslím konflikty vyznávačov rôznych životných štýlov, umenia, módy, náboženstiev, ideológií a podobne. Inak sme všetci Slováci, Česi... že áno?
S inakosťou zápasíme s plným nasadením, pretože, čo by sme boli bez „inakších“? A že spolu zápasíme? No a? Ako som povedal: bez konfliktov spoločnosť nežije.
Vlastne je fajn vidieť aj tých nacistov, fašistov, komunistov a podobných „istov“ na verejnom pódiu. Ako by sme inak vedeli, s čím sa konfrontujeme? A ako by sme sa konfrontovali? Je to poučné.
Áno, poučné, ale odtiaľ potiaľ. To odkiaľ pokiaľ je vecou pravidiel. Napríklad demokratických pravidiel, ktorých súčasťou sú aj ľudské práva... Prekročíš ich? Trest ťa neminie.
Ten, kto porušuje pravidlá, je nepriateľ, a s nepriateľom sa bojuje. Istým spôsobom sa však bojuje aj s inými inými, kde nemá zmysel hľadať dohodu a nestačí buchnúť dverami a odísť.
Aha, dialóg. V rámci jednej subkultúry je možný, samozrejme, i keď niekedy hlučný. Medzi subkultúrami a kultúrami je možný tiež, pokiaľ sa netýka vecí viery (a ideológie, čo je viera o sebe).
Čoho teda sa má dialóg týkať? Vecných problémov. Napríklad kvality životného prostredia, školstva, zdravotníctva, justície, bezpečnosti, všetkého, kde existuje aká taká zhoda na kritériách hodnotenia.
A čo s tým obrovským priestorom, kde je dialóg nemožný? A čo s úplne inými civilizáciami, kultúrami, režimami...? Ísť si po krku?
Pokojne, keď ide o život. Potom mám právo, aj povinnosť, použiť silu. A veľká sila môže protivníka odradiť od násilia. Je to dobrá prevencia.
Niekedy skutočne silný víťazí aj bez toho, aby musel udrieť. A rozhovor je aj vzájomným poznávaním. A občas aj vzájomným učením, pacifikáciou, diplomaciou... a niekedy aj terapiou.
A čo s fanatikmi a fundamentalistami? Možnosti: 1) rezignovať na dohodu a nechať to plávať, až po kritickú hranicu, 2) hľadať prieniky záujmov (riešenia vecných problémov), 3) ísť do boja.
Ako som povedal, kultúrne „vojny“ sú fajn. Vo vojne bez úvodzoviek je všetko inak. Všetko! A po vojne začíname odznovu. Teda, tí, čo prežili.
Jasne, existujú konflikty, ktoré presahujú sociologickú, alebo politologickú optiku a patria do sféry psychológie, psychiatrie... „Svetlo a tma v nás“, ale to je na iné rozprávanie.
Hlavne však: Vykašlime sa na to, čo nás rozdeľuje – je to od diabla. A keďže to zväčša nejde, tak sa aspoň držme na uzde. Kultúrne „vojny“ sú fajn, vojny sú zlo. A nemusia pritom ani lietať guľky.
P.S.
Kamarát, psychiater, ktorému som dal tento text čítať pred zverejnením, mi povedal, že rezignácia na možnosť diskusie, napríklad s fanatikmi, je zlá. Asi má pravdu. Treba to skúšať. Aj „cez ploty“.
Písané pre www.tyzden.sk
Dnešok iba rozmnožil tému konfliktov o širokú paletu takých, ktoré by zneli pred niekoľkými desaťročiami naozaj kuriózne. Myslím napríklad tie genderovské a mnohé ďalšie.
V pozadí sú, ako si myslím, stále zápasy s vlastným „ja“, nezvládnuté vášne, túžby, predsudky, úzkosti a strachy, ktoré majú rôzne, zväčša ideologizované, nálepky. Často im hovoríme „pravdy“.
Napríklad kultúrne „vojny“. „Vojny“, a nie vojny. Spoločnosť bez konfliktov je mŕtva. Treba však pamätať, že slovo kultúrne je od slova kultúrnosť – vylučuje násilie. To po prvé.
Po druhé: prvotné strety sa odohrávajú na domácom bojisku. Sú namierené proti „kultúrne inakšiemu“. Pokojne tomu hovorme mäkké občianske „vojny“ na kultúrnom fronte.
Po tretie: vlastne ide o konflikt subkultúr. Myslím konflikty vyznávačov rôznych životných štýlov, umenia, módy, náboženstiev, ideológií a podobne. Inak sme všetci Slováci, Česi... že áno?
S inakosťou zápasíme s plným nasadením, pretože, čo by sme boli bez „inakších“? A že spolu zápasíme? No a? Ako som povedal: bez konfliktov spoločnosť nežije.
Vlastne je fajn vidieť aj tých nacistov, fašistov, komunistov a podobných „istov“ na verejnom pódiu. Ako by sme inak vedeli, s čím sa konfrontujeme? A ako by sme sa konfrontovali? Je to poučné.
Áno, poučné, ale odtiaľ potiaľ. To odkiaľ pokiaľ je vecou pravidiel. Napríklad demokratických pravidiel, ktorých súčasťou sú aj ľudské práva... Prekročíš ich? Trest ťa neminie.
Ten, kto porušuje pravidlá, je nepriateľ, a s nepriateľom sa bojuje. Istým spôsobom sa však bojuje aj s inými inými, kde nemá zmysel hľadať dohodu a nestačí buchnúť dverami a odísť.
Aha, dialóg. V rámci jednej subkultúry je možný, samozrejme, i keď niekedy hlučný. Medzi subkultúrami a kultúrami je možný tiež, pokiaľ sa netýka vecí viery (a ideológie, čo je viera o sebe).
Čoho teda sa má dialóg týkať? Vecných problémov. Napríklad kvality životného prostredia, školstva, zdravotníctva, justície, bezpečnosti, všetkého, kde existuje aká taká zhoda na kritériách hodnotenia.
A čo s tým obrovským priestorom, kde je dialóg nemožný? A čo s úplne inými civilizáciami, kultúrami, režimami...? Ísť si po krku?
Pokojne, keď ide o život. Potom mám právo, aj povinnosť, použiť silu. A veľká sila môže protivníka odradiť od násilia. Je to dobrá prevencia.
Niekedy skutočne silný víťazí aj bez toho, aby musel udrieť. A rozhovor je aj vzájomným poznávaním. A občas aj vzájomným učením, pacifikáciou, diplomaciou... a niekedy aj terapiou.
A čo s fanatikmi a fundamentalistami? Možnosti: 1) rezignovať na dohodu a nechať to plávať, až po kritickú hranicu, 2) hľadať prieniky záujmov (riešenia vecných problémov), 3) ísť do boja.
Ako som povedal, kultúrne „vojny“ sú fajn. Vo vojne bez úvodzoviek je všetko inak. Všetko! A po vojne začíname odznovu. Teda, tí, čo prežili.
Jasne, existujú konflikty, ktoré presahujú sociologickú, alebo politologickú optiku a patria do sféry psychológie, psychiatrie... „Svetlo a tma v nás“, ale to je na iné rozprávanie.
Hlavne však: Vykašlime sa na to, čo nás rozdeľuje – je to od diabla. A keďže to zväčša nejde, tak sa aspoň držme na uzde. Kultúrne „vojny“ sú fajn, vojny sú zlo. A nemusia pritom ani lietať guľky.
P.S.
Kamarát, psychiater, ktorému som dal tento text čítať pred zverejnením, mi povedal, že rezignácia na možnosť diskusie, napríklad s fanatikmi, je zlá. Asi má pravdu. Treba to skúšať. Aj „cez ploty“.
Písané pre www.tyzden.sk