Bóže, koľko razy ja som čítal kanonické dielo Starého Majstra a predsa som pochopil iba zlomok. Včera keď som, po rannej káve a cigarete čítal n-tý raz osemnástu kapitolu jedinej knihy, ktorá po ňom ostala, zrazu mi docvaklo: Keď sa začína všade rečniť o ľudomilnosti a spravodlivosti, asi sme sa dostali do dobrej riti. Keď sa cení chytrosť a obratnosť, asi zavládlo okolo pokrytectvo a klam. Keď sa omáľa dokola synovská úcta a bratská láska, asi máme problém s najbližšími. V krajine, kde vládne bordel, cítia mocní potrebu rozprávať o lojalite a vernosti.

To náhle osvietenie si dodatočne vysvetľujem dvomi príčinami: 1) táraním o tom, do akejže rizikovej skupiny my starí patríme a ako nám treba venovať zvýšenú pozornosť. A to Vás napadlo až teraz? 2) v tej chvíli som držal v rukách jeden z asi ôsmich prekladov Tao Te Ťingu do češtiny. Tentoraz od Berty Krebsovej, ktorá mu venovala takmer celý život. Uff, ten môj maratón cez záhony svetových literatúr. Niekedy naozaj stačí jedna kniha na celý život. Akurát tá cesta k nej môže byť prekérna.

P.S.
Vyzerá to tak, že rúška na našich tvárach nám umožnili nahliadnuť do našich duší. Napríklad taká Kajka s Jardom (alebo je to Jana a Karel?) na fotke kamaráta Jindru Buxbauma:



Text som poslal to .týždňa, možno ho uverejnia na svojich stránkach (www.tyzden.sk)