Aj ja. Čosi som sa však od toho vírusu naučil. Napríklad: žijeme v časoch, keď sa permanentne súťaží o pozornosť publika. Kríza, akékoľvek, je dobrá téma a súťaž o miesto na pódiu prehluší podstatné. A podstatné je predsa to, čo si myslím ja. Ktorýkoľvek „ja“.

Kolektívnemu „ja“ môjho typu COVID-19 potvrdil predovšetkým tri veci, ktoré hlásame opakovane: 1) Svet je jeden celok, jeden pre všetkých, 2) emócie sa v ňom šíria indukovane, epidemicky, 3) Umelá inteligencia (UI) je prirodzené pokračovanie (kultúrnej) evolúcie.

Jedno, druhé aj tretie je rovnako šanca, ako ohrozenie. Záleží na užití. Povedal by som, že na individuálnom i kolektívnom užití. Oboje beží súbežne a vpečaťuje sa do našich duší, myslí a tiel – stáva sa súčasťou našich „ja“ a ich tieňov, čiže tej stránky našich „ja“, ktorú si nepripúšťame.

Nič nové som nepovedal, iba to, že sa každý snažíme „našroubovať“ fakty na svoje predstavy o svete. V situáciách, ako je táto, dostáva ono „šroubovanie“ a naše predstavy naliehavý charakter. Je to výsostne inšpiratívna a nesmierne zaujímavá skúsenosť, pre podobných ako som sám.

Prečo? Napríklad preto, že: 1) potvrdzovanie predstáv faktami je dôležité samo o sebe, 2) kritické situácie ponúkajú možnosť osobného anagžmá, čiže pozitívneho konania, 3) a takéto počínanie vedie, v existenciálnom význame toho slova, aj k napĺňaniu zmyslu života.

Viktor Frankl, ktorý svoju logoterapiu začal formovať počas internácie v Terezníne, v Auschwitzi a v Bergen Belsene, v závere svojej knihy „Psychoterapie a náboženství“ hovorí: „Logoterapie má co do činění s jedinečným smyslem jedinečné situace, do které je postaven jedinečný člověk.“

Viem, že existujú aj ľudia opačného názoru, ako je ten môj. Napríklad takí, ktorí sú presvedčení, že: 1) Bez globalizácie by sme boli kadečoho zlého ušetrení, 2) bez prelínania kultúr (multikulturalizmu), migrácie...by nás šírenie negatívnych emócií nechalo v kľude, 3) UI je „zbraň hromadného ničenia“.

Hovorím o polarizácii názorov. Aj tí „iní“ sú jedineční ľudia v jedinečných situáciách a ich počínanie má jedinečný zmysel. Aj oni sú mnohí, majú svoje kolektívne „ja“ a idú si za svojím. „Naše“ komentáre, glosy, eseje... nečítajú, alebo kašlú na ne. Spoločné máme to, že všetci sme zalezení.

Teda, všetci nie – podaktorí rozhodujú o riešeniach. Tam „hore“ (politici, ich štáby...) a „dole“ (zdravotníci, predavačky...). Tí tiež kašlú na to, čo si myslím. Počúvajú tých, ktorých si vybrali do partie, alebo to vyplýva z ich povinností. A zodpovednosti. Zväčša.

A napokon tu je vec podstatná: osobná sloboda. Tu je moje „ja“, a jeho tieň, čiastočne pánom. Zodpovednosť ma drží na uzde a túžba po slobode ženie do ulíc, a k okienkam, kde sa čosi podáva. A za stôl, samozrejme, aby som písaním ukojil ego. No a, pokiaľ tým nikomu neškodím a baví ma to?

Písené pre www.tyzden.sk