Riešenie problémov predpokladá zväčša spoluprácu. Mnohé z nich aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasím, nemám ich rád, prípadne im neverím alebo sú dokonca mojimi nepriateľmi. Záleží, samozrejme, od situácie. Tam, kde sa umiera kvôli násiliu, neočakávaným prírodným katastrofám..., to platí obzvlášť.
Lipnúť na súlade, harmónii, dobrej atmosfére, zdieľaní hodnôt... nejde. Dokonca treba rezignovať aj na zhodu v chápaní problému a jeho riešení. A je tiež ilúziou očakávať, že ostatní sa zmenia v myslení a konaní iba preto, že to veľmi chceme. Sme odkázaní meniť predovšetkým sami seba v prospech veci. To všetko sú presahy oproti tomu, ako sa chápe konvenčný prístup k riešeniu (spoločenských) problémov. Presnejšie by bolo v tejto súvislosti hovoriť o problémoch mimoriadnych, o krízových situáciách. A o prístupoch nekonvenčných, netradičných, pružných, situačných.
Prirodzene, nie všetci sme v tejto „hre“ v rovnakých pozíciách – niekto rozhoduje, niekto mu radí, niekto tých prvých dvoch podrobuje kritickej analýze, ktorá môže byť rovnako odborná, ako laická. Nehovoriac o tom, že zväčša sa rieši súbežne viacero problémov a samotní riešitelia sú ich súčasťou. Za jeden stôl sa nezmestia. Delegovať účastníkov takého „tímu“ je riadny rébus, ale ide to. Iluzórna je však predstava, že keď sa už takáto partia poskladá, je vyhrané. Možno sa podarí naozajstná spolupráca, možno bude treba použiť silu autority, prispôsobenie, alebo buchnúť dverami a odísť. Nič nie je vopred dané.
Takýto prístup k riešeniu problémov je cesta bez zaručeného výsledku, cesta neznámym terénom, počas ktorej sa problémy menia – niektoré sa strácajú, iné pribúdajú. Občas platí „však sa vyspime a zajtra uvidíme, ako ďalej“, hlavne, aby sme postupovali dopredu. Hovoríme o ceste, pre ktorú nebol predom stanovený plán, spoločný cieľ, neexistoval bedeker, vedecká teória, ako na to. Jednoducho, cesta po ktorej sa „chodci“ učia zvládať vlastné vzťahy, tému, problém, situáciu. Niektorí pritom majú sklon hlásať hotové pravdy, iní skôr počúvať a reagovať, všímať si a reflektovať... a pritom kráčať. Je to síce občas „skackanie“, prešľapovanie..., ale furt by to mala byť (!) spolupráca v prospech veci. A pokiaľ ľudia spolupracujú, tak si minimálne nejdú po krku.
Takto nejako sa dá stručne (!) zhrnúť obsah knihy „Spolupráce s nepřítelem“ s podtitulom „Jak vyjít s lidmi, s nimiž nesouhlasíme“, ktorú napísal Adam Kahane (Portál, Praha 2020). Sú v nej desiatky rokov práce v teréne, v krajinách Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky..., v krajinách, kde prebiehala vojna, zápas s drogami, kriminalitou, dych berúcou sociálnou nerovnosťou, v podmienkach, keď sedeli za jedným stolom vodcovia pravicových aj ľavicových geríl, chudáci zo slumov, bohatí podnikatelia, politici, armádni generáli, akademici... Poviem to rovno: nebol som nestranný čitateľ Kahaneho knihy. Vážim si ľudí dobrej (!) akcie, vyznávam prístup, ktorý pri riešení spoločenských problémov akcentuje situačné rozhodovanie a intuíciu. Je ústretový k účasti zainteresovanej verejnosti na definíciách a riešeniach problémov.
P.S.
Nemám patent na rozum, ani návod pre iných – je to iba názor, jeden z možných. Napokon, keď sa zdvihnem od klávesnice svojho počítača a nasadím rúško, vyrážam tiež za povinnosťami, ktoré prislúchajú mojej role a pozícii.
Prirodzene, nie všetci sme v tejto „hre“ v rovnakých pozíciách – niekto rozhoduje, niekto mu radí, niekto tých prvých dvoch podrobuje kritickej analýze, ktorá môže byť rovnako odborná, ako laická. Nehovoriac o tom, že zväčša sa rieši súbežne viacero problémov a samotní riešitelia sú ich súčasťou. Za jeden stôl sa nezmestia. Delegovať účastníkov takého „tímu“ je riadny rébus, ale ide to. Iluzórna je však predstava, že keď sa už takáto partia poskladá, je vyhrané. Možno sa podarí naozajstná spolupráca, možno bude treba použiť silu autority, prispôsobenie, alebo buchnúť dverami a odísť. Nič nie je vopred dané.
Takýto prístup k riešeniu problémov je cesta bez zaručeného výsledku, cesta neznámym terénom, počas ktorej sa problémy menia – niektoré sa strácajú, iné pribúdajú. Občas platí „však sa vyspime a zajtra uvidíme, ako ďalej“, hlavne, aby sme postupovali dopredu. Hovoríme o ceste, pre ktorú nebol predom stanovený plán, spoločný cieľ, neexistoval bedeker, vedecká teória, ako na to. Jednoducho, cesta po ktorej sa „chodci“ učia zvládať vlastné vzťahy, tému, problém, situáciu. Niektorí pritom majú sklon hlásať hotové pravdy, iní skôr počúvať a reagovať, všímať si a reflektovať... a pritom kráčať. Je to síce občas „skackanie“, prešľapovanie..., ale furt by to mala byť (!) spolupráca v prospech veci. A pokiaľ ľudia spolupracujú, tak si minimálne nejdú po krku.
Takto nejako sa dá stručne (!) zhrnúť obsah knihy „Spolupráce s nepřítelem“ s podtitulom „Jak vyjít s lidmi, s nimiž nesouhlasíme“, ktorú napísal Adam Kahane (Portál, Praha 2020). Sú v nej desiatky rokov práce v teréne, v krajinách Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky..., v krajinách, kde prebiehala vojna, zápas s drogami, kriminalitou, dych berúcou sociálnou nerovnosťou, v podmienkach, keď sedeli za jedným stolom vodcovia pravicových aj ľavicových geríl, chudáci zo slumov, bohatí podnikatelia, politici, armádni generáli, akademici... Poviem to rovno: nebol som nestranný čitateľ Kahaneho knihy. Vážim si ľudí dobrej (!) akcie, vyznávam prístup, ktorý pri riešení spoločenských problémov akcentuje situačné rozhodovanie a intuíciu. Je ústretový k účasti zainteresovanej verejnosti na definíciách a riešeniach problémov.
P.S.
Nemám patent na rozum, ani návod pre iných – je to iba názor, jeden z možných. Napokon, keď sa zdvihnem od klávesnice svojho počítača a nasadím rúško, vyrážam tiež za povinnosťami, ktoré prislúchajú mojej role a pozícii.