Zdá sa, že aktuality vytlačili z médií na okraj myšlienky.
Súčasne však aktualita prestáva byť aktualitou už takmer v okamihu, keď je zverejnená.
Internet vytláča z trhu na okraj printové médiá a keďže internet nemá hranice, akoby aj medializované informácie boli bez hraníc. A orientuj sa potom v nekonečne.
Zlé správy vytlačili dobré, obraz vytlačil slovo. Posolstvo sa stáva dotykom s emóciou – zväčša negatívnou. Tma víťazí nad svetlom, kam až dovidíme.
Množstvo pestrých emócií si hľadá adresáta. Tí sa rozhodujú intuitívne a podľa melódie. Natŕčajú uši a reagujú situačne. V tme to ani inak nejde.
Senzormi sú jednotlivé a kolektívne duše. Kritériá výberu diktujú „slúchadlá“ – moje štandardizované slúchadlá vyrobené v Číne či kde.
Vďaka technológiám som aj ja sám médium. Mám svoj blog, facebook, filter na googli, YouTube... Sú nás miliardy. Napriek štandardizovaným slúchadlám je nás veľa, príliš veľa.
Pravda sa v kakofónii melódií určuje potleskom a poradím v hitparáde. Ako je krátky život aktualít, tak ani hity nemajú dlhý život.
Istú stabilitu do tejto premenlivosti vnáša pre veriacich ilúzia Boha, pre ostatných priadok prírodných zákonov a pravidlá spoločenského života. Jedno i druhé pôsobí ako dirigent v orchestri. Zápas o príslušnosť naznačuje, kadiaľ vedú zákopy.
Stav zápasu komentujú médiá, kde aktuality vytlačili na okraj myšlienky, zlé správy dobré a tie sa šíria na krídlach emócií v nekonečne, sú recipované slúchadlami a tak ďalej.
Sme hráči orchestra – každý jeden sme médium a všetci dohromady svet, ktorý sa stáva médiom osebe. Je čas započúvať sa, čo rozpráva Vesmír.
Skúšam to každé ráno, hneď po tom, ako som sa na internete mrkol na novinky. Na balkóne pri prvej káve a cigarete. Počujem drozdy a sýkorky na strome oproti a hluk smetiarskych áut, vidím prázdne ulice, cítim jar.
Nazad k titulku: V karanténe sú sociálne médiá individuálnym aj kolektívnym senzorom i receptorom súčasne. Dobrá príležitosť prispieť k šíreniu svetla: AJ MY SME MÉDIÁ.
Písané pre www.tyzden.sk
Súčasne však aktualita prestáva byť aktualitou už takmer v okamihu, keď je zverejnená.
Internet vytláča z trhu na okraj printové médiá a keďže internet nemá hranice, akoby aj medializované informácie boli bez hraníc. A orientuj sa potom v nekonečne.
Zlé správy vytlačili dobré, obraz vytlačil slovo. Posolstvo sa stáva dotykom s emóciou – zväčša negatívnou. Tma víťazí nad svetlom, kam až dovidíme.
Množstvo pestrých emócií si hľadá adresáta. Tí sa rozhodujú intuitívne a podľa melódie. Natŕčajú uši a reagujú situačne. V tme to ani inak nejde.
Senzormi sú jednotlivé a kolektívne duše. Kritériá výberu diktujú „slúchadlá“ – moje štandardizované slúchadlá vyrobené v Číne či kde.
Vďaka technológiám som aj ja sám médium. Mám svoj blog, facebook, filter na googli, YouTube... Sú nás miliardy. Napriek štandardizovaným slúchadlám je nás veľa, príliš veľa.
Pravda sa v kakofónii melódií určuje potleskom a poradím v hitparáde. Ako je krátky život aktualít, tak ani hity nemajú dlhý život.
Istú stabilitu do tejto premenlivosti vnáša pre veriacich ilúzia Boha, pre ostatných priadok prírodných zákonov a pravidlá spoločenského života. Jedno i druhé pôsobí ako dirigent v orchestri. Zápas o príslušnosť naznačuje, kadiaľ vedú zákopy.
Stav zápasu komentujú médiá, kde aktuality vytlačili na okraj myšlienky, zlé správy dobré a tie sa šíria na krídlach emócií v nekonečne, sú recipované slúchadlami a tak ďalej.
Sme hráči orchestra – každý jeden sme médium a všetci dohromady svet, ktorý sa stáva médiom osebe. Je čas započúvať sa, čo rozpráva Vesmír.
Skúšam to každé ráno, hneď po tom, ako som sa na internete mrkol na novinky. Na balkóne pri prvej káve a cigarete. Počujem drozdy a sýkorky na strome oproti a hluk smetiarskych áut, vidím prázdne ulice, cítim jar.
Nazad k titulku: V karanténe sú sociálne médiá individuálnym aj kolektívnym senzorom i receptorom súčasne. Dobrá príležitosť prispieť k šíreniu svetla: AJ MY SME MÉDIÁ.
Písané pre www.tyzden.sk