Kauza Babiš, tu v Čechách, iba ukazuje, že krízové riadenie spoločnosti politikmi vedie k odloženiu masiek.
S tým ani geniálni marketéri nič nenarobia. Nech je toto poznanie príspevkom súčasnej pandémie koronavíru k budúcim zmenám, ak sa ich dožijeme. Osobne sa snažím žiť ako predtým – čítam, píšem, pracujem, meditujem... a občas si zájdem na drink do neďalekej kaviarničky, kde ho kupujem cez okienko. To iba médiá ma zásobujú jobovkami a blízki ľudia rúškami.
V tomto rozpoložení som poslal kamarátovi, skvelému psychiatrovi a lekárovi Petrovi Pöthemu, email: „Robím si ilúzie, že pandémia vyvolá v ľuďoch potrebu prehodnotiť prístup k životu. Zmena je síce na spadnutie, chýba však silný impulz. Ten je teraz tu. Otázka znie: v čom spočíva očakávaná zmena? Vo vnímaní faktu, že svet je jeden pre všetkých, alebo národovecký izolacionizmus? V ilúzii, že naštvaní a frustrovaní ľudia rozhodnú o budúcom smerovaní spoločnosti? V pochopení faktu, že ochrana životného prostredia nejde príliš dohromady s konzumerizmom? V akceptácii nových informačných a komunikačných technológií v prospech ľudstva? A vieme si vôbec predstaviť, čo sa momentálne deje na Lesbose, napríklad v tábore Moria, a na kadejakých hraniciach, či v getách priamo pod našimi nosmi? Možno sa práve tam formuje budúcnosť euroatlantickej civilizácie.“
Prišla mi takáto odpoveď: „Myslím, že momentálne sú ľudia solidárni, pretože majú všetkého dosť a vírus môže postihnúť každého. Spoločne zdieľajú úzkosť a strach. Situácia sa môže obrátiť, keď začnú materiálne strádať. Vytiahnu svojich starých démonov nenávisti, závisti a budú hľadať a nachádzať vinníkov. Navyše, dnešná solidarita sa týka „nás“. Takže sa obávam, že keď to bude trvať dlho, tak sa situácia zmení k horšiemu – dôjde k historickej regresii na kmeňovú úroveň.“
Diskusia medzi mnou a Petrom pokračovala:
Ja: „Áno, Peter, možných scenárov je viac. Premýšľam hlavne o tom, v čom spočíva naša misia. Byť pripravený na najhoršie a starať sa o šírenie najlepšieho?“
Peter: „Ja si myslím, že naša misia má byť v tom, čo nám najviac sedí...vyhovuje. ..uspokojuje nás... Potom bude (naša misia) vyzerať tak, akí sme my sami. To neoklameš.... Je to dobrá a súčasne aj zlá správa. Ale lepšiu nevymyslíš.“
Post Scriptum
Takže, keď koronavírus zasiahne aj utečencov v táboroch, rómske komunity a prekariát, budeme ich nenávidieť, a báť sa ich, ešte viac. Ak ich nezasiahne, budeme sa ich báť o to väčšmi. Medzičasom možno koronavírus, alebo prirodzený demografický úpadok, vyhladí podstatnú časť populácie. Uvoľnený priestor obsadia – „barbari“. Zanecháme im pomerne hodnotné artefakty a kultúrnu stopu. V dobrom aj v zlom. Nejaký čas to azda vydrží a potom všetko začne odznova.
Alebo je to inak a kultúrna evolúcia existuje, a my smerujeme po špirále nahor. V takom prípade buďme v pohode. Všetko je tak, ako má byť.
Písané pre www.tyzden.sk
V tomto rozpoložení som poslal kamarátovi, skvelému psychiatrovi a lekárovi Petrovi Pöthemu, email: „Robím si ilúzie, že pandémia vyvolá v ľuďoch potrebu prehodnotiť prístup k životu. Zmena je síce na spadnutie, chýba však silný impulz. Ten je teraz tu. Otázka znie: v čom spočíva očakávaná zmena? Vo vnímaní faktu, že svet je jeden pre všetkých, alebo národovecký izolacionizmus? V ilúzii, že naštvaní a frustrovaní ľudia rozhodnú o budúcom smerovaní spoločnosti? V pochopení faktu, že ochrana životného prostredia nejde príliš dohromady s konzumerizmom? V akceptácii nových informačných a komunikačných technológií v prospech ľudstva? A vieme si vôbec predstaviť, čo sa momentálne deje na Lesbose, napríklad v tábore Moria, a na kadejakých hraniciach, či v getách priamo pod našimi nosmi? Možno sa práve tam formuje budúcnosť euroatlantickej civilizácie.“
Prišla mi takáto odpoveď: „Myslím, že momentálne sú ľudia solidárni, pretože majú všetkého dosť a vírus môže postihnúť každého. Spoločne zdieľajú úzkosť a strach. Situácia sa môže obrátiť, keď začnú materiálne strádať. Vytiahnu svojich starých démonov nenávisti, závisti a budú hľadať a nachádzať vinníkov. Navyše, dnešná solidarita sa týka „nás“. Takže sa obávam, že keď to bude trvať dlho, tak sa situácia zmení k horšiemu – dôjde k historickej regresii na kmeňovú úroveň.“
Diskusia medzi mnou a Petrom pokračovala:
Ja: „Áno, Peter, možných scenárov je viac. Premýšľam hlavne o tom, v čom spočíva naša misia. Byť pripravený na najhoršie a starať sa o šírenie najlepšieho?“
Peter: „Ja si myslím, že naša misia má byť v tom, čo nám najviac sedí...vyhovuje. ..uspokojuje nás... Potom bude (naša misia) vyzerať tak, akí sme my sami. To neoklameš.... Je to dobrá a súčasne aj zlá správa. Ale lepšiu nevymyslíš.“
Post Scriptum
Takže, keď koronavírus zasiahne aj utečencov v táboroch, rómske komunity a prekariát, budeme ich nenávidieť, a báť sa ich, ešte viac. Ak ich nezasiahne, budeme sa ich báť o to väčšmi. Medzičasom možno koronavírus, alebo prirodzený demografický úpadok, vyhladí podstatnú časť populácie. Uvoľnený priestor obsadia – „barbari“. Zanecháme im pomerne hodnotné artefakty a kultúrnu stopu. V dobrom aj v zlom. Nejaký čas to azda vydrží a potom všetko začne odznova.
Alebo je to inak a kultúrna evolúcia existuje, a my smerujeme po špirále nahor. V takom prípade buďme v pohode. Všetko je tak, ako má byť.
Písané pre www.tyzden.sk