Samo Zubo a jeho partia „Srdcom doma“ to Slovákom, ktorí budú počas februárových parlamentných volieb v zahraničí, alebo zahraničným Slovákom, veľmi uľahčili. Ich online aplikácia umožní absolvovať voľby korešpondenčne aj blbým, medzi ktorých sa rátam. Keď je však niečoho veľa, tak je toho príliš. Vo finále som totiž zistil, že už mám neplatný pas i Osvedčenie o štátnom občianstvo Slovenskej republiky. Vyrazil som teda s príslušnými papiermi (rodný list, sobášny list a tak podobne) na slovenský konzulát v Prahe. Bol tam riadny cvrkot a za okienkami veľmi milé a profesionálne pracovníčky. Osobne by som sa rád poďakoval najmä Renáte Benovej a pani konzulke. Úplne ma pri nich prešla fóbia z úradov. O inom som však chcel.

Súčasťou žiadosti o aktualizáciu neplatného Osvedčenia o občianstve bol aj jednoduchý formulár, pri ktorom som sa takmer rozplakal. Mal som totiž vyplniť mená, roky a miesta narodenia starých rodičov. Tých, ktorí odišli z tohto sveta v plynových komorách osvienčimských a priľahlých krematóriách. Tých, o ktorých naša mamka nikdy nehovorila, pretože syndrom preživších. Tých, ktorých som nielenže nikdy nevidel a nikdy o nich nepočul, ale ani na fotkách sa mi nezachovali. Podobne to dopadlo, keď sa ma pani Benová popýtala na ich štátnu príslušnosť. Rodina mojej mamky doputovala odkiaľsi z Uhorska do Košíc v časoch keď sa len pánboh vyznal v tom, čo kam patrí. A v školách, do ktorých som ako decko chodil fičali iné predmety, ako skutočné dejiny. Vlastne aj to moje štátne občianstvo je trochu absurdný príbeh. Miesto narodenia Terezín, marec 1945. A teraz buďte múdri.

Opäť som si však raz potvrdil, že štát pre mňa fakticky znamená iba inštitúciu, ktorá má slúžiť ako servis pri úradovaní bežných vecí života typu starobné dôchodky a tak podobne. Občas sa jej síce kvôli všakovakým idiotom, ktorí ho považujú rečami za modlu a skutkami za dojnú kravu, nedarí a inštitúcie nefungujú. Ale čo už, pôjdeme voliť a snáď bude lepšie. Nie?

A keď som sa už dal do písania o veciach štátnosti. Deň pred mojimi pochôdzkami za právom voliť do slovenského parlamentu som si podiskutoval v kancelárii pána senátora Mareka Hiršlera na pražskom Žižkove. Pozvali ma ako hosťa na projekciu dokumentu Terezy Nvotovej „Mečiar“. Entý raz som prítomným porozprával príbeh otca zakladateľa modernej slovenskej štátnosti s krvou na rukách. Príbeh zlého človeka. Kdesi v pozadí mi pritom vibrovali mená Tisa a Fica a akéhosi vizuálneho poznávacieho znamenia, ktorý týchto dejateľov našej modernej história spája – tučné krky. Také, ktoré poznáme napríklad od mafiánskych bodygardov. Hejže?

Toľko k vnímaniu štátnosti občana môjho typu. A teraz ešte k samotnému glosovaniu udalostí všedného života. Píšem tento text nad ránom vo svojom pražskom byte. Jednoducho výplň prázdneho času. Redakcia N-ka, kam glosku za svitania pošlem, bude mať onakvejšie starosti. A právom. Kam sa hrabú subtílne témy národnej a politickej identity vedľa svinských vrážd mladých ľudí z púheho mamonu. Blednú pred nimi dokonca aj vygumované dejiny občanov, ktorým osud prihral kus života v nacistickej, komunistickej a nacionalistickej Slovenskej republike.

Ako som však zvykol hovoriť kedysi, v časoch prechodu od totality k demokracii, v kancelárii Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu: definitívne víťazstvo bude aj tak naše. Akurát vo svojich sedemdesiatich piatich rokoch premýšľam, čo konkrétne bude obnášať.

Písané pre Denník N, bez jazykovej redakcie