mám uložených samostatne tak, aby boli po ruke. Neležia samostatne náhodou. Sú to „Nezvestný“ Dušana Mitanu, „Stručné odpovede na veľké otázky“ Stephena Hawkinga, „Transgenerační přenos (nejen) traumatu“ Mareka Presissa, Daniely Vizinovej a ďalších, „Cestovatelé ve třetí říši“ Julie Boydovej a „Zabij jako první“ Romena Bergmana.

Mitanova kniha je záverečná bilancia spísaná pred samovraždou autora. V nepatetickej a múdrej mozaike rozhovorov, meditácií, poviedok a reflexií odkrýva svoj názorový svet. Žili sme síce obaja rovnakú dobu a v rovnakom meste, ale nepoznali sme sa. Je mi ľúto, že ho objavujem tak neskoro. Blízky človek.

Hawkingova kniha je o sile mysle, ktorá sa vie aj z bezvládneho tela (Hawking bol podstatnú väčšinu svojho života nevládny a na vozíku) vzniesť do vesmírnych diaľav. Čo diaľav, rovno do nekonečna Vesmíru! A tvoriť hypotézy o začiatku a konci (Veľkom tresku), o Čiernych dierach a ďalších tajomstvách Absolútna. Fascinujúce.

Bergman píše o stratégii obrany pred násilím proti ľudským spoločenstvám. Na rozdiel od úteku, aktívnej sebaobrany, „mŕtveho chrobáka“ ..., ukazuje cestu cielených preventívnym útokov, ktoré používali agenti izraelských tajných služieb od vzniku židovského štátu. Mali na štíte citát z Babylonského Talmudu: „Přichází-li někdo s úmyslem tě zabít, vstaň a zabij ho jako první“. Uff.

Boydová na základe analýzy dobových dokumentov z čias nástupu nacionálneho socializmu v medzivojnovom Nemecku odhaľuje aktuálne riziká. Nepreháňam, paralely medzi „vtedy a tam“ a „tu a teraz“ sú miestami šokujúce. Chcelo by sa povedať, že sme sa nepoučili ani za mak a sme stále rovnako náchylní poddať sa vôli Vodcov a manipulácii. Stačí, aby dozreli okolnosti. Memento!

Kniha o medzigeneračnom prenose Mareka Preissa s kolektívom rozvíja tému, o ktorej som mal čosi vedieť už pred pol storočím. Aj my všetci. Partia autorov tu zhrnula množstvo poznatkov z literatúry i terénu o tom, ako sa odovzdáva – aj traumatická – skúsenosť z generácie na generáciu. Pokiaľ ostáva ukrytá v hĺbke nevedomia môže to mať katastrofálne dopady. Osobné aj spoločenské.

Skutočný život však začína, až keď človek zdvihne zadok a vyrazí z dverí do sveta. Sveta osobných rozhodnutí, vzťahov, skutkov, gest, emócií. Vyzerajú vedľa udalostí, ktoré hýbu svetom, ako úplné prkotiny. Omyl! Každá prkotina v sebe nesie posolstvo. Minimálne o tom, ako si stojíme s vlastnou pozíciou a rolou zoči-voči duchu našej doby.

„Kto seje vietor,
žne búrku“, hovorí sa.
Kto sa však zaujíma o nejaký vietor?


A mal by! Hoci je len ako poletujúci lístok z vyschnutého stromu, ktorý sa stane súčasťou pôdy ukrývajúcej miliardy mŕtvych bytostí. Čo na tom, že stromom je to jedno?