Zdá sa, že vo vzduchu visí očakávanie. Volanie po akcii, ktorá nasmeruje spoločnosť z pociťovaného marazmu von.
Politickí vodcovia a verejní intelektuáli mobilizujú pestrou škálou vzájomne sa vylučujúcich hesiel. A vízií.
Dobrou víziou bol napríklad prvý, dvanásť bodový program Verejnosti proti násiliu z Novembra 1989. Načrtával cestu von z komunistického marazmu. Nasledovali už „iba“ konkrétne riešenia problémov. Vlastne ich odvtedy riešime, a stále je čo robiť. Akurát vizionárov začína byť inflácia. Však hej, predstava prekrásneho nového sveta, jediným úderom najneskôr zajtra, láka.
Podobne to je s náboženskými a ideologickými kazateľmi. Svetlo na konci tunela je buď v pradávnej minulosti, alebo vo veľmi vzdialenej budúcnosti. Občas rovno na nebesiach. Cesta však vedie džungľou prítomnosti. Každý jeden deň vystavuje každého jednotlivého človeka skúške. Predovšetkým skúške schopnosti situačne sa rozhodovať. Zväčša o úplných „prkotinách“.
Skutoční vizionári sú však úzky profil. Hovorím – skutoční! Nehľadajme ich medzi politikmi, ktorí žijú permanentnou kampaňou. Ani medzi verejnými kazateľmi, ktorí sledujú, ako sa im rozširuje stádo oviec.
Napríklad taký Carl Gustav Jung – mystik a mysliteľ. Jeho „Prítomnosť a budúcnosť“ vyšla nemecky roku 1957 (česky 2019). Naznačuje témy, ktoré vtedy cítil ako aktuálne. Schválne si ich pripomeňme (bez nárokov na poradie podľa významnosti, či presnosť a úplnosť mojich citácií) : Konfrontácia globalizácie a nacionalizmu, masového človeka a jednotlivca, človeka tvorcu a produktov jeho tvorivosti (ktoré ho občas zotročujú), napätie medzi pudmi a rozumom, medzi zachovaním druhu a prežitím jednotlivca, problém vzťahu civilizácie a kultúry (ktorá do civilizácie vnáša duchovné a morálne hodnoty), vzťahu pojmov a skutočnosti, vedomia a podvedomia, ducha a prírody, vedenia a viery...
Po akej vízii voláme? Po akom riešení „jediným úderom najneskôr zajtra“? V demokracii a v relatívnom blahobyte zrejme dobre padne pohovoriť „medzi nami“ o veľkých témach. Je to inšpiratívne, motivujúce a máme pocit, že sme účastní na formovaní ducha doby.
Napokon, málokto miluje neistotu, potrebujeme nádej a identifikovať sa, čo i nevedome, s nejakou cestou či autoritou. Robíme tak dnes a denne. Najčastejšie medzigeneračným prenosom (v rodine) či v komunite. Tam je to, samozrejme, najzložitejšie, pretože naozaj. „Kazateľom“ stačí uveriť a kúpiť „mačku vo vreci“, napríklad pred volebnou urnou. Rovno na niekoľko rokov dopredu. Bez záruky.
Vízie? Skôr každodenné situačné rozhodovanie pri riešení problémov – osobných, rodinných, komunitných, spoločenských(vrátane politických)... vo svojich pozíciách a rolách, pod kuratelou pravidiel, ktoré sú našimi hradbami.
A čo ja s tým?
Mé tělo, mysl i duše
žijí vlastním časem.
Někdy mi ten bordel dává řádně zabrat.
No a?
Písané pre Denník N
Dobrou víziou bol napríklad prvý, dvanásť bodový program Verejnosti proti násiliu z Novembra 1989. Načrtával cestu von z komunistického marazmu. Nasledovali už „iba“ konkrétne riešenia problémov. Vlastne ich odvtedy riešime, a stále je čo robiť. Akurát vizionárov začína byť inflácia. Však hej, predstava prekrásneho nového sveta, jediným úderom najneskôr zajtra, láka.
Podobne to je s náboženskými a ideologickými kazateľmi. Svetlo na konci tunela je buď v pradávnej minulosti, alebo vo veľmi vzdialenej budúcnosti. Občas rovno na nebesiach. Cesta však vedie džungľou prítomnosti. Každý jeden deň vystavuje každého jednotlivého človeka skúške. Predovšetkým skúške schopnosti situačne sa rozhodovať. Zväčša o úplných „prkotinách“.
Skutoční vizionári sú však úzky profil. Hovorím – skutoční! Nehľadajme ich medzi politikmi, ktorí žijú permanentnou kampaňou. Ani medzi verejnými kazateľmi, ktorí sledujú, ako sa im rozširuje stádo oviec.
Napríklad taký Carl Gustav Jung – mystik a mysliteľ. Jeho „Prítomnosť a budúcnosť“ vyšla nemecky roku 1957 (česky 2019). Naznačuje témy, ktoré vtedy cítil ako aktuálne. Schválne si ich pripomeňme (bez nárokov na poradie podľa významnosti, či presnosť a úplnosť mojich citácií) : Konfrontácia globalizácie a nacionalizmu, masového človeka a jednotlivca, človeka tvorcu a produktov jeho tvorivosti (ktoré ho občas zotročujú), napätie medzi pudmi a rozumom, medzi zachovaním druhu a prežitím jednotlivca, problém vzťahu civilizácie a kultúry (ktorá do civilizácie vnáša duchovné a morálne hodnoty), vzťahu pojmov a skutočnosti, vedomia a podvedomia, ducha a prírody, vedenia a viery...
Po akej vízii voláme? Po akom riešení „jediným úderom najneskôr zajtra“? V demokracii a v relatívnom blahobyte zrejme dobre padne pohovoriť „medzi nami“ o veľkých témach. Je to inšpiratívne, motivujúce a máme pocit, že sme účastní na formovaní ducha doby.
Napokon, málokto miluje neistotu, potrebujeme nádej a identifikovať sa, čo i nevedome, s nejakou cestou či autoritou. Robíme tak dnes a denne. Najčastejšie medzigeneračným prenosom (v rodine) či v komunite. Tam je to, samozrejme, najzložitejšie, pretože naozaj. „Kazateľom“ stačí uveriť a kúpiť „mačku vo vreci“, napríklad pred volebnou urnou. Rovno na niekoľko rokov dopredu. Bez záruky.
Vízie? Skôr každodenné situačné rozhodovanie pri riešení problémov – osobných, rodinných, komunitných, spoločenských(vrátane politických)... vo svojich pozíciách a rolách, pod kuratelou pravidiel, ktoré sú našimi hradbami.
A čo ja s tým?
Mé tělo, mysl i duše
žijí vlastním časem.
Někdy mi ten bordel dává řádně zabrat.
No a?
Písané pre Denník N