Na prvé stretnutie v „Umelke“ 19.11.1989 som prišiel len tak tak. Nemal som totiž doma telefón a Miloš Žiak volal mojej mamke, kde bol práve náhodou na návšteve starší syn Róbert. Odkázal mi, že o piatej mám byť na mieste. To, čo držím na fotografii v rukách bolo zrejme prvé verejné prehlásenie budúcej Verejnosti proti násiliu.
Úrad vlády Slovenskej republiky, jej predseda a minister spravodlivosti. Ten tretí je tuším hovorca úradu. Po prvý raz v živote som čosi podobné videl zblízka. Vyzerali krotko a keď sme im oznámili, že chceme z Ústavy škrtnúť článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany a slobodné volby, neprotestovali. Potom sme si podali ruky a šli opäť sedieť na schody VŠMU, kde sme vtedy sídlili.
Žena ma do vzbúrenej leopoldovskej basy (bolo to tesne po novom roku 1990) vypravila z desiatou vo vrecu vetrovky. Dal som ju tomu chlapiskovi po pravej ruke. Zjedol ju cestou. Odvtedy si často spomínam na Joža Dychu. Pracovali sme v 70-tych rokoch na spoločnej smene v Dimitrovke a počas väzenských vzbúr, zdá sa mi, že práve v Leopoldove, som počul, že bol ubitý na cele. Neviem sa odvtedy zbaviť čierneho svedomia. Bol to on? Čo sa stalo? Prečo som si vtedy nenašiel čas na objasnenie jeho príbehu?
Rudolf Schuster, počas novembrových udalostí posledný šéf slovenského parlamentu, sa objavil v Koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu v situácii, keď ho mal vo funkcii šéfa ešte stále komunistického parlamentu nahradiť jeden z lídrov VPN Ján Budaj. Nenahradil. Nezvolenie Budaja do čela parlamentu sa vzápätí stalo témou mnohých diskusií. Moja interpretácia: nepripravená akcia, nedohoda, snaha držať sa ústavného rámca pri výmene mocenských postov. Symptomatické bolo, že Schuster odišiel z funkcie do Kanady ako veľvyslanec a neskôr sa stal prezidentom Slovenskej republiky.
Sídlo Verejnosti v čase tesne pred prvými slobodnými voľbami. Stojím pred tabuľou a rozprávam o posledných prieskumoch volebných preferencií v Československu. Vedľa sedia Milan Kňažko a Ján Budaj. Naše cesty sa rozišli pomerne rýchlo – s Budajom po lustráciách (podpísal spoluprácu s komunistickou Štátnou bezpečnosťou) a s Milanom Kňažkom, keď zohral kľúčovú rolu pri rozpade Verejnosti proti násiliu.
Tlačovka Verejnosti proti násiliu. Voľby sme vyhrali. Žiadne úsmevy, žiadna eufória, žiadne šampaňské.