sú „značky“, ku ktorým sa hlásim celkom intuitívne – bez patričného skúmania, listovania v učebniciach a príručkách či kanonických dielach súčasnej politickej filozofie. Vedie ma k tomu osobná skúsenosť, môj sociálny status, vek a celkové rozpoloženie. Občianske pritom chápem ako slušné a konzervatívne, ako nekolektivistické vyznanie príslušnosti k spoločenstvu, kde mám svoj domov, kultúru, prácu a rodinu, priateľov. Nemusím snáď hneď úvodom zdôrazňovať, že slušné a nekolektivistické vyznanie príslušnosti k spoločenstvu nie je vyhradené iba občianskym konzervatívcom a konzervatívnym občanom. Poznám jedného takého aj spomedzi ľavičiarov a niekoľkých podobných z tábora liberálov.

Osobná skúsenosť ma do konzervatívnych vôd viedla cez stretnutie so socializmom (nacionálnym a internacionálnym), cez skúsenosť holocaustu a komunistickej neslobody. Naozaj niet o čo stáť. Sociálny status som si budoval mnoho desaťročí a na sklonku života som stál nad dielom, ktorého hlavnými hodnotami boli rodina, individuálna sloboda, súkromné vlastníctvo a demokracia. Trvalo to dlho, a preto aj vek je súčasťou môjho súčasného ideového zakotvenia. Asi to však nebude iba vekom, pretože na mnohých mladých vidím, že zdieľame politické postoje a na mnohých starých, že nie. Nič z toho, čomu dnes verím a čo považujem za „svoje dielo“, neprišlo ľahko a zadarmo. Naozaj nie. V tejto „robote“ som sa tvaroval a politicky profiloval. A z nej pramení aj moje dnešné celkové rozpoloženie. Chápem ho ako rozpoloženie človeka, ktorý svoju osobnú skúsenosť a sociálny status prežíva v konkrétnom spoločenstve. Ľudia, s ktorými trávim voľný a pracovný čas, s ktorými premýšľam a rozbieham nové projekty, sú tiež zväčša občianski konzervatívci resp. konzervatívni občania.

Oukej, som občiansky konzervatívec, alebo konzervatívny občan. Kto sú tí ostatní? Sú to spoluobčania, ktorým život možno nadelil menej schopností, viac problémov, menej vlastníctva, viac skúseností, menej slobody a viac demokracie, menej vytrvalosti a viac šťastia, tvrdších, alebo láskavejších rodičov, učiteľov, spolužiakov... Niektorí nechodili na klavír, ďalší nemali doma knižnicu, niektorým sa deti posmievali, že nevedia po slovensky, iným, že nevedia po maďarsky... Jedni sa narodili chorľaví, iní stáli čo chvíľu na lyžiach či v telocvični. Títo všetci sú moji spoluobčania, cestujeme spolu MHD a vlakom, s mnohými som chodil do jednej roboty a celkom sa nám darilo. Ako sa teda voči ním vymedzujem a ako spolu vychádzame? Vymedzujem sa voči nim svojimi postojmi, správaním a tým, čo robím. Vychádzame spolu dobre, alebo horšie, podobne ako s občianskymi konzervatívcami, či konzervatívnymi občanmi. Akurát by som bol rád, keby nepremrhali sociálny kapitál, ktorý – ako verím – povstal z hodnôt rodiny, individuálnej slobody, súkromného vlastníctva a demokracie. Vladimír Palko by s Františkom Mikoškom a Jánom Čarnogurským istotne dodali, že aj z hodnôt kresťanstva a Kristovej zvesti. Rabín Mayers, Peter Sallner či Jaroslav Franek by protestovali a odkázali na Tóru, bez ktorej by žiadnej zvesti nebolo. Takto a podobne by som mohol pokračovať. Nebudem. Občiansky konzervatívec aj konzervatívny občan môžu pokojne spolunažívať s ľavicovými intelektuálmi, liberálmi, kresťanmi, Židmi, Rómami a Maďarmi... pokiaľ budú vedieť, chcieť a môcť spolu nažívať. V krčme môžu, ak chcú, sedieť separé a všetko bude fajn. Teda všetko bude fajn dovtedy, kým im tam nejakí blázni nezačnú vnucovať svoju „pravdu“ ako jedinú.