Som v očakávaní už od januára tohto roku. Inflácii pozvaní čelím po svojom. Chcem byť na Východe „kde sa nič nedeje“.
V Rožňave. V malej galérii na pozvanie Bela Heflera z občianskeho združenia Alenka. V Sobranciach na vernisáži inštalácii Fera Guldana, na pamiatku utečencov, ktorí zahynuli pri prechode ukrajinsko – slovenských hraníc. V Humennom s rodinou a kamarátmi, medzi obrazmi svojho švagra Mariána Kusika, ktorý bol medzi prvými miestnymi „vítačmi“ Nežnej revolúcie. V košickom Artfóre, kde zavzpomíname na staré časy a nové problémy.
Skúsim sa tiež presunúť včas z Košíc do Bratislavy, aby som stihol „Koncert pre všímavých“ Miša Kaščáka, skvelého človeka a kamaráta. Medzičasom som odmietol napríklad pozvania do Cardiffu, Bernu, Tel Avivu... k tridsiatemu výročiu našej revolúcie, pretože to bola naozaj revolúcia, a žiaden dohodnutý prevrat. Budem sa pritom vyhýbať polemikám s ľuďmi, ktorí medzičasom uverili konšpiračným teóriám, alebo začali cítiť, že ich srdce buší s Orbánom, Kaczynskim, prípadne rovno s Putinom.
Chcem tiež splniť vlastný sľub, že nebudem zahlcovať spoločný sviatok polemickými textami s hatermi. Ani s tými, z vlastných radov, ktorí zabudli, alebo chcú zabudnúť na kadečo. Napríklad na to, že podpis spolupráce s komunistickou tajnou políciou je vlastnoručný, a nie „politická poprava“ neprajníkmi či konkurentmi. Alebo že Mečiara na post ponovembrového ministra vnútra uviedol a presadil, narýchlo zvolaným konkurzom, vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky Milan Čič, a nie Peter Zajac či Fedor Gál.
Navyše verím, že existuje reč faktov, ktorá formuje historickú pamäť. Pracuje síce pomaly, ale s váhou parného valca.
S odstupom mnohých rokov môžem povedať jediné: dejiny sú otvorená kniha. Stále je čo dopisovať. Raz podľa toho, ako spomínajú pamätníci, inokedy podľa toho, ako sa otvárajú archívy. Vždy je však „nedopísaná“. Vždy! A vždy je tiež veľmi osobná. To preto, že každý z nás cítil, videl, počuli v tých časoch čosi iné. A tiež preto, že sme neboli všetci rovnakí a na jednom mieste v rovnakom čase. Ja osobne som cítil, videl a počul nádej. Cítim, vidím a počujem ju aj dnes, aj keď to chce poriadnu dávku fantázie.
Písané pre Denník N
Skúsim sa tiež presunúť včas z Košíc do Bratislavy, aby som stihol „Koncert pre všímavých“ Miša Kaščáka, skvelého človeka a kamaráta. Medzičasom som odmietol napríklad pozvania do Cardiffu, Bernu, Tel Avivu... k tridsiatemu výročiu našej revolúcie, pretože to bola naozaj revolúcia, a žiaden dohodnutý prevrat. Budem sa pritom vyhýbať polemikám s ľuďmi, ktorí medzičasom uverili konšpiračným teóriám, alebo začali cítiť, že ich srdce buší s Orbánom, Kaczynskim, prípadne rovno s Putinom.
Chcem tiež splniť vlastný sľub, že nebudem zahlcovať spoločný sviatok polemickými textami s hatermi. Ani s tými, z vlastných radov, ktorí zabudli, alebo chcú zabudnúť na kadečo. Napríklad na to, že podpis spolupráce s komunistickou tajnou políciou je vlastnoručný, a nie „politická poprava“ neprajníkmi či konkurentmi. Alebo že Mečiara na post ponovembrového ministra vnútra uviedol a presadil, narýchlo zvolaným konkurzom, vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky Milan Čič, a nie Peter Zajac či Fedor Gál.
Navyše verím, že existuje reč faktov, ktorá formuje historickú pamäť. Pracuje síce pomaly, ale s váhou parného valca.
S odstupom mnohých rokov môžem povedať jediné: dejiny sú otvorená kniha. Stále je čo dopisovať. Raz podľa toho, ako spomínajú pamätníci, inokedy podľa toho, ako sa otvárajú archívy. Vždy je však „nedopísaná“. Vždy! A vždy je tiež veľmi osobná. To preto, že každý z nás cítil, videl, počuli v tých časoch čosi iné. A tiež preto, že sme neboli všetci rovnakí a na jednom mieste v rovnakom čase. Ja osobne som cítil, videl a počul nádej. Cítim, vidím a počujem ju aj dnes, aj keď to chce poriadnu dávku fantázie.
Písané pre Denník N