Minulý týždeň v Tanzánii tragicky zahynula misionárka Emília Biháriová. V jej práci ju podporoval známy tropický lekár Vladimír Krčméry. Čo si myslí o bezpečnosti humanitárnych projektov?
Nebojí sa naďalej pomáhať v Afrike a vládze ešte vôbec?
s Emíliou ste dlhodobo spolupracovali na humanitárnych projektoch. V krátkom čase ide už o druhé tragické úmrtie – v marci na africkom kontinente zahynula humanitárna pracovníčka Danica Olexová. Stávajú sa podobné tragédie častejšie?
Áno, za posledných dvadsať rokov sme mali štyri tragické udalosti, kde zomreli traja slovenskí lekári a jedna sociálna pracovníčka a etnografička. Zomreli v Keni, v Burundi, v Sudáne a teraz Emily Biháriová v Tanzánii. Všetci boli členovia alebo frekventanti nášho tropicteamu.
aká bola misionárka Biháriová?
Ona je takmer verný obraz svojho Majstra, učiteľa a svojej lásky – nášho Pána Ježiša, lebo zakúsila opovrhnutie, ohováranie, okradnutie. Len čo postavila školu, ukradli jej ju, len čo postavila kliniku, zhabali jej lieky, len čo opravila kostol, vyhnali ju preč z farnosti. Tri roky sa liečila z Jóbových rán v hlbokom odpustení a hlbokej viere. Keď bola na dne, ešte dokázala posilňovať aj mňa so slovami: „Pán rektor, všetko môžete v Tom, ktorý nás – vás aj mňa – posilňuje“. Počas mojich návštev v Shelui sa vysťahovala zo svojej izby a nasťahovala do biednej chatrče lekárok Zuzky a Katky, ktoré hrdinsky, často bez liekov, zvládali davy pacientov za neuveriteľné tri roky.
nebojíte sa, že smrť vašich lekárov a humanitárnych pracovníkov vyľaká a odradí ďalších potenciálnych záujemcov o prácu v Afrike?
Napriek medializácii prvých troch úmrtí nám po poslednej smrti pribúdali lekári takým tempom, že sme ich nemali kam poslať. Preto sme otvorili nový projekt v Mozambiku a Myanmare. Napriek logike teda máme paradoxne čoraz viac záujemcov, pričom skoro polovica je z Českej republiky a asi pätina zo zahraničia mimo Česka.
„Ona je takmer verný obraz svojho Majstra, učiteľa a svojej lásky – nášho Pána Ježiša. Zakúsila opovrhnutie, ohováranie, okradnutie.“
spravujete vyše tridsať misií na piatich kontinentoch. Je Afrika naozaj nebezpečná, keďže všetci štyria humanitárni pracovníci zahynuli tam?
Áno, niektoré turistické destinácie sú stále z hľadiska bezpečnosti zlé a horšie ako zlé. Keňa, Juhoafrická republika, Sudán, Kongo (DRC), Stredoafrická republika, Somálsko – teda subsaharská Afrika. Tam sú miesta, kam nielen turistom, ale ani misionárom neodporúčame cestovať. Dôvodom pritom nie sú infekčné choroby, ktoré sú našou prioritou, ale miestne konflikty, vysoká kriminalita, katastrofálna infraštruktúra, obrovská korupcia, teda odstrániteľné príčiny.
aké iné nástrahy hrozia misionárom v Afrike? Akým problémom musia najčastejšie čeliť?
Uvediem 12 príkladov, mená s vaším dovolením upravím:
K.H., počas pobytu v sprche pri 42°C v tieni v Južnom Sudáne zaregistrovala, ako na ňu počas sprchovania z vodnej rúry vypadla mamba zelená, čo je najjedovatejší had v Afrike. Táto železná lady zostala podľa svojich dobrých vedomostí z herpetológie nehybne stáť pätnásť minút, až z nej had pokojne zliezol.
J.K. bola prepadnutá lupičmi v Nairobi, spútaná a naložená do auta. Každú hodinu musela vyberať z bankomatovej karty po celom Nairobi lupičom cash. Keď sa peniaze minuli, „za odmenu“ ju chceli znásilniť v jej dome, v poslednej chvíli sa prebral jeden zo strážcov, ktorý chránil misiu a zachránil ju.
M.J. pri prechode hranicou z Kene do Ugandy, zadržaný miestnym veliteľom ako rukojemník, za ktorého žiadali veľké výkupné, trpezlivo čakal za mrežami odovzdaný do rúk všemohúceho – bez jediného zlorečenia a sťažovania, až kým sme nevybavili intervenciu z Nairobi, aby ho prepustili.
O.M. anestéziológ a popredný profesor lekárskej fakulty počas bombardovania nemocnice dotiahol operáciu pacienta do konca, hoci takmer všetci z horiacej nemocnice zutekali a trpezlivo vyčkal na evakuáciu za pomoci Francúzskej ambasády.
Vedúca misie v Nairobi L. R., keď sa opovážila na spoločenskom podujatí v Nairobi rozprávať s iným ako svojím priateľom, ten vytiahol na ňu zbraň a zranil ju i okolie. Podarilo sa jej ujsť na naše veľvyslanectvo, kde chcem poďakovať vtedajšiemu veľvyslancovi Igorovi Liškovi, ktorý ju napriek predpisom ubytoval na ambasáde až do času, kým násilníka nezatkli. Ten istý ambasádor aj napriek predpisom presadil výsadok helikoptéry, aby evakuovala vtedajšieho farára v Eldorete, ktorého sa chystali upáliť s tisíckou katolíkov po voľbách 2006 – 2007. Ten istý kňaz, keď ho prišli evakuovať, pokojne miesto seba pustil matky s deťmi a odkázal na ambasádu, že veľmi ďakuje za pomoc, ale že sa rozhodol nechať sa upáliť so svojimi veriacimi s tým, že ako pastier nikdy neopustí svoje stádo.
Najmenej dve krásne mladé lekárky M.T. a N.S. len tak-tak prežili v Sudáne útok povstalcov na nemocnicu, nie celkom bezbolestne. Po návrate na Slovensko každá z nich porodila krásne kakaové bábätko, čím vyhrali dvojnásobný boj nad smrťou. Veď slobodná matka musí prekonať najmä odpor k násiliu, a potom žiť so strachom, ako prijme xenofóbne Slovensko s dvoma totalitnými tradíciami „kakaové bábo“ najmä v škôlke a škole.
„Len čo postavila školu, ukradli jej ju, len čo postavila kliniku, zhabali jej lieky, len čo opravila kostol, vyhnali ju preč z farnosti.“
Dvaja mladí Trnavčania, lekárka a informatik, na misii s dnešnou zosnulou Emíliou Biháriovou po celodennej šichte na klinike putovali nie pod sprchu, do bazéna alebo do klimatizovanej izby, ale do tanzánijskej miestnej basy. Báli sa, že ujdú z neznesiteľných podmienok, za akých museli pracovať, keď im zobrali všetky peniaze na lieky, čo sme im poslali z univerzity.
Veľvyslanec Slovenskej republiky pán M.M., keď sa dozvedel o útoku na slovenskú posádku a na dnešnú hrdinku Emíliu, poslal okamžite konzula J.B. 600 km do Busu vyhľadať našich mladých hrdinov, oslobodiť ich a doviesť z Tanzánie do Kene. Porušil všetky predpisy, ktoré mohol.
B.S. každoročne čelí v Ugande policajnému vyšetrovaniu za „údajne finančné machinácie“ pričom univerzita jej posiela financie spôsobom podľa ich predpisov a doktorka s nimi desať rokov hospodári tak príkladne, že tu na Slovensku by ju možno považovali za naivku.
V.S. pracuje 20 rokov v misiách, absolvovala 12 epizód malárie a jej logistka – inžinierka 20 epizód napriek profylaxii. Navzdory tomu sa po návrate hlásia zas
VŠZaSP sv. AlžbetyA nakoniec A.K., zhodou náhod súčasná pani ministerka zdravotníctva, si vybrala najhoršie miesto pre misiu – vidiecku nemocnicu v Južnom Sudáne práve na konci vojny a v sezóne dažďov, pri ťažkej malárii upadla do bezvedomia. Napriek tomu sa nenechala evakuovať a takmer v bezvedomí obetavo ošetrovala malarické deti, hoci vinou nežiaducich účinkov antimalarík tri dni skoro nepočula a nevidela. S ďalším lekárom J.B., súčasným naším prorektorom, a profesorkou A.D. išli v noci na sudánsko-ugandskej hranici hľadať spojku, ktorá im niesla lieky a zapadla v močiari. V noci prešli dvadsať kilometrov medzi hadmi, škorpiónmi, pavúkmi a aligátormi.
Tu pri čísle dvanásť skončím, ak dovolíte. Jednak ide o číslo, ktoré v historickom písomníctve znamená takmer to, čo nazývame „nekonečne veľa“, ale aj preto, lebo v súčasnosti pripravujem knihu typu A. Paulinyho – Vedeli sa obetovať – nielen na pamiatku mŕtvych, ale aby príbehy našich živých hrdinov neskončili len v nostalgických spomienkach tropicteamu svätej Alžbety, ale aby svietili ako príklad pre našu mladú generáciu. Okrem dvoch všetky hrdinstvá idú na vrub mladých ľudí.
veľa hovoríte o utrpení iných. Boli ste niekedy aj vy sám v ohrození života alebo zdravia? Aké máte ešte plány v oblasti zahraničných humanitárnych projektov?
Minulú jeseň som prekonal cerebrálnu maláriu s krátkym bezvedomím a následne túto jar infarkt počas ťažkého zápalu pľúc. Oba prípady po návrate z trópov. Cítim, že sa čas môjho pozemského putovania kráti.
Mám ešte dve želania. Jedno časové a druhé nadčasové. To časové je, aby keď budem mať tú milosť a budem môcť zomrieť doma prirodzenou smrťou, aby na stene izby mojich vnúčat a detí boli namiesto pseudoidolov z rodiny hudobných hviezd či miliardových gladiátorov, teda chovných koní miliónových futbalových stajní, plagáty s obrazom pravých, aj keď nenápadných hrdinov. Nadčasové želanie je, aby som sa mohol v deň posledného súdu pevne chytiť rúk, čo mi naproti vystrú naša dnešná Emília Biháriová a druhú ruku Veronika Rácková alebo doktor Kornel či doktor Franko, aby ma previedli popred lavice Sudcu. Verím, že s nimi na lavici obhajcov budú sedieť naši úspešne vyliečení tropickí pacienti, školské deti, nakŕmené vytešené mamičky a kakaové bábätká.
Prevzaté z: https://www.tyzden.sk/rozhovory/58041/vladimir-krcmery-cas-mojho-pozemskeho-putovania-sa-krati/?ref=tit
S hlbokou pokorou sa skláňam.
s Emíliou ste dlhodobo spolupracovali na humanitárnych projektoch. V krátkom čase ide už o druhé tragické úmrtie – v marci na africkom kontinente zahynula humanitárna pracovníčka Danica Olexová. Stávajú sa podobné tragédie častejšie?
Áno, za posledných dvadsať rokov sme mali štyri tragické udalosti, kde zomreli traja slovenskí lekári a jedna sociálna pracovníčka a etnografička. Zomreli v Keni, v Burundi, v Sudáne a teraz Emily Biháriová v Tanzánii. Všetci boli členovia alebo frekventanti nášho tropicteamu.
aká bola misionárka Biháriová?
Ona je takmer verný obraz svojho Majstra, učiteľa a svojej lásky – nášho Pána Ježiša, lebo zakúsila opovrhnutie, ohováranie, okradnutie. Len čo postavila školu, ukradli jej ju, len čo postavila kliniku, zhabali jej lieky, len čo opravila kostol, vyhnali ju preč z farnosti. Tri roky sa liečila z Jóbových rán v hlbokom odpustení a hlbokej viere. Keď bola na dne, ešte dokázala posilňovať aj mňa so slovami: „Pán rektor, všetko môžete v Tom, ktorý nás – vás aj mňa – posilňuje“. Počas mojich návštev v Shelui sa vysťahovala zo svojej izby a nasťahovala do biednej chatrče lekárok Zuzky a Katky, ktoré hrdinsky, často bez liekov, zvládali davy pacientov za neuveriteľné tri roky.
nebojíte sa, že smrť vašich lekárov a humanitárnych pracovníkov vyľaká a odradí ďalších potenciálnych záujemcov o prácu v Afrike?
Napriek medializácii prvých troch úmrtí nám po poslednej smrti pribúdali lekári takým tempom, že sme ich nemali kam poslať. Preto sme otvorili nový projekt v Mozambiku a Myanmare. Napriek logike teda máme paradoxne čoraz viac záujemcov, pričom skoro polovica je z Českej republiky a asi pätina zo zahraničia mimo Česka.
„Ona je takmer verný obraz svojho Majstra, učiteľa a svojej lásky – nášho Pána Ježiša. Zakúsila opovrhnutie, ohováranie, okradnutie.“
spravujete vyše tridsať misií na piatich kontinentoch. Je Afrika naozaj nebezpečná, keďže všetci štyria humanitárni pracovníci zahynuli tam?
Áno, niektoré turistické destinácie sú stále z hľadiska bezpečnosti zlé a horšie ako zlé. Keňa, Juhoafrická republika, Sudán, Kongo (DRC), Stredoafrická republika, Somálsko – teda subsaharská Afrika. Tam sú miesta, kam nielen turistom, ale ani misionárom neodporúčame cestovať. Dôvodom pritom nie sú infekčné choroby, ktoré sú našou prioritou, ale miestne konflikty, vysoká kriminalita, katastrofálna infraštruktúra, obrovská korupcia, teda odstrániteľné príčiny.
aké iné nástrahy hrozia misionárom v Afrike? Akým problémom musia najčastejšie čeliť?
Uvediem 12 príkladov, mená s vaším dovolením upravím:
K.H., počas pobytu v sprche pri 42°C v tieni v Južnom Sudáne zaregistrovala, ako na ňu počas sprchovania z vodnej rúry vypadla mamba zelená, čo je najjedovatejší had v Afrike. Táto železná lady zostala podľa svojich dobrých vedomostí z herpetológie nehybne stáť pätnásť minút, až z nej had pokojne zliezol.
J.K. bola prepadnutá lupičmi v Nairobi, spútaná a naložená do auta. Každú hodinu musela vyberať z bankomatovej karty po celom Nairobi lupičom cash. Keď sa peniaze minuli, „za odmenu“ ju chceli znásilniť v jej dome, v poslednej chvíli sa prebral jeden zo strážcov, ktorý chránil misiu a zachránil ju.
M.J. pri prechode hranicou z Kene do Ugandy, zadržaný miestnym veliteľom ako rukojemník, za ktorého žiadali veľké výkupné, trpezlivo čakal za mrežami odovzdaný do rúk všemohúceho – bez jediného zlorečenia a sťažovania, až kým sme nevybavili intervenciu z Nairobi, aby ho prepustili.
O.M. anestéziológ a popredný profesor lekárskej fakulty počas bombardovania nemocnice dotiahol operáciu pacienta do konca, hoci takmer všetci z horiacej nemocnice zutekali a trpezlivo vyčkal na evakuáciu za pomoci Francúzskej ambasády.
Vedúca misie v Nairobi L. R., keď sa opovážila na spoločenskom podujatí v Nairobi rozprávať s iným ako svojím priateľom, ten vytiahol na ňu zbraň a zranil ju i okolie. Podarilo sa jej ujsť na naše veľvyslanectvo, kde chcem poďakovať vtedajšiemu veľvyslancovi Igorovi Liškovi, ktorý ju napriek predpisom ubytoval na ambasáde až do času, kým násilníka nezatkli. Ten istý ambasádor aj napriek predpisom presadil výsadok helikoptéry, aby evakuovala vtedajšieho farára v Eldorete, ktorého sa chystali upáliť s tisíckou katolíkov po voľbách 2006 – 2007. Ten istý kňaz, keď ho prišli evakuovať, pokojne miesto seba pustil matky s deťmi a odkázal na ambasádu, že veľmi ďakuje za pomoc, ale že sa rozhodol nechať sa upáliť so svojimi veriacimi s tým, že ako pastier nikdy neopustí svoje stádo.
Najmenej dve krásne mladé lekárky M.T. a N.S. len tak-tak prežili v Sudáne útok povstalcov na nemocnicu, nie celkom bezbolestne. Po návrate na Slovensko každá z nich porodila krásne kakaové bábätko, čím vyhrali dvojnásobný boj nad smrťou. Veď slobodná matka musí prekonať najmä odpor k násiliu, a potom žiť so strachom, ako prijme xenofóbne Slovensko s dvoma totalitnými tradíciami „kakaové bábo“ najmä v škôlke a škole.
„Len čo postavila školu, ukradli jej ju, len čo postavila kliniku, zhabali jej lieky, len čo opravila kostol, vyhnali ju preč z farnosti.“
Dvaja mladí Trnavčania, lekárka a informatik, na misii s dnešnou zosnulou Emíliou Biháriovou po celodennej šichte na klinike putovali nie pod sprchu, do bazéna alebo do klimatizovanej izby, ale do tanzánijskej miestnej basy. Báli sa, že ujdú z neznesiteľných podmienok, za akých museli pracovať, keď im zobrali všetky peniaze na lieky, čo sme im poslali z univerzity.
Veľvyslanec Slovenskej republiky pán M.M., keď sa dozvedel o útoku na slovenskú posádku a na dnešnú hrdinku Emíliu, poslal okamžite konzula J.B. 600 km do Busu vyhľadať našich mladých hrdinov, oslobodiť ich a doviesť z Tanzánie do Kene. Porušil všetky predpisy, ktoré mohol.
B.S. každoročne čelí v Ugande policajnému vyšetrovaniu za „údajne finančné machinácie“ pričom univerzita jej posiela financie spôsobom podľa ich predpisov a doktorka s nimi desať rokov hospodári tak príkladne, že tu na Slovensku by ju možno považovali za naivku.
V.S. pracuje 20 rokov v misiách, absolvovala 12 epizód malárie a jej logistka – inžinierka 20 epizód napriek profylaxii. Navzdory tomu sa po návrate hlásia zas
VŠZaSP sv. AlžbetyA nakoniec A.K., zhodou náhod súčasná pani ministerka zdravotníctva, si vybrala najhoršie miesto pre misiu – vidiecku nemocnicu v Južnom Sudáne práve na konci vojny a v sezóne dažďov, pri ťažkej malárii upadla do bezvedomia. Napriek tomu sa nenechala evakuovať a takmer v bezvedomí obetavo ošetrovala malarické deti, hoci vinou nežiaducich účinkov antimalarík tri dni skoro nepočula a nevidela. S ďalším lekárom J.B., súčasným naším prorektorom, a profesorkou A.D. išli v noci na sudánsko-ugandskej hranici hľadať spojku, ktorá im niesla lieky a zapadla v močiari. V noci prešli dvadsať kilometrov medzi hadmi, škorpiónmi, pavúkmi a aligátormi.
Tu pri čísle dvanásť skončím, ak dovolíte. Jednak ide o číslo, ktoré v historickom písomníctve znamená takmer to, čo nazývame „nekonečne veľa“, ale aj preto, lebo v súčasnosti pripravujem knihu typu A. Paulinyho – Vedeli sa obetovať – nielen na pamiatku mŕtvych, ale aby príbehy našich živých hrdinov neskončili len v nostalgických spomienkach tropicteamu svätej Alžbety, ale aby svietili ako príklad pre našu mladú generáciu. Okrem dvoch všetky hrdinstvá idú na vrub mladých ľudí.
veľa hovoríte o utrpení iných. Boli ste niekedy aj vy sám v ohrození života alebo zdravia? Aké máte ešte plány v oblasti zahraničných humanitárnych projektov?
Minulú jeseň som prekonal cerebrálnu maláriu s krátkym bezvedomím a následne túto jar infarkt počas ťažkého zápalu pľúc. Oba prípady po návrate z trópov. Cítim, že sa čas môjho pozemského putovania kráti.
Mám ešte dve želania. Jedno časové a druhé nadčasové. To časové je, aby keď budem mať tú milosť a budem môcť zomrieť doma prirodzenou smrťou, aby na stene izby mojich vnúčat a detí boli namiesto pseudoidolov z rodiny hudobných hviezd či miliardových gladiátorov, teda chovných koní miliónových futbalových stajní, plagáty s obrazom pravých, aj keď nenápadných hrdinov. Nadčasové želanie je, aby som sa mohol v deň posledného súdu pevne chytiť rúk, čo mi naproti vystrú naša dnešná Emília Biháriová a druhú ruku Veronika Rácková alebo doktor Kornel či doktor Franko, aby ma previedli popred lavice Sudcu. Verím, že s nimi na lavici obhajcov budú sedieť naši úspešne vyliečení tropickí pacienti, školské deti, nakŕmené vytešené mamičky a kakaové bábätká.
Prevzaté z: https://www.tyzden.sk/rozhovory/58041/vladimir-krcmery-cas-mojho-pozemskeho-putovania-sa-krati/?ref=tit
S hlbokou pokorou sa skláňam.