je nepochybne európsky výmysel. Podobne ako demokracia, ktorá je vlastne cestou k čoraz rovnejším životným podmienkam pre čoraz väčší počet ľudí.
Suverénny a demokratický národný štát má svoj účel: poskytovať ochranu ľudských práv, utvárať a chrániť priestor rovnakých životných podmienok a šancí. Samozrejme, že nie akýchkoľvek podmienok a šancí. V pozadí sú mravné ciele a hodnoty. Aby štát toto všetko mohol ľuďom poskytovať, musí mať vysokú legitimitu. Vyššiu, ako je legitimita vyplývajúca z rodu, majetku, sociálneho statusu a podobne. Na oplátku dáva ľuďom istotu a zázemie pre slušný spoločenský život. Takýto štát je pýchou európskej, resp. euroatlantickej civilizácie, jej dieťaťom. Spochybňovanie zmyslu národného štátu, či dokonca jeho zánik, je koncom Európy, ako ju poznáme a máme v úcte. Toľkoto Pierre Manet vo svojej knihe „Proč existují národy“ (Brno 2007). Autor zrejme trochu pozabudol, že Európa má skúsenosť aj s Hitlerovým národným štátom a podobnými paškvilmi.
Napríklad moja mama. Keby sa rozhodla premýšľať o role štátu v jej živote, určite by si spomenula na predvojnové Československo, vojnový a fašistický Slovenský štát, na povojnové Československo, komunistickú Československú socialistickú republiku, na Českú a slovenskú federatívnu republiku po novembri 1989 a nakoniec na Slovenskú republiku po rozpade spoločného štátu Čechov a Slovákov. Koľko je to štátov dohromady? A ktoré z nich mohla naozaj považovať za štáty, ktorým by bola ochotná priznať naozajstnú úctu, rešpekt a legitimitu? A čo ja? Veď som „otcov“ Slovenskej republiky, ktorá vznikla po roku 1992, poznal osobne. Boli medzi nimi aj veľkohubí populisti, demagógovia, dokonca i kriminálnici.
A čo so štátom v časoch európskej integrácie, globalizácie, medzinárodného organizovaného zločinu, nadnárodných ekonomík, islamistického teroru, masívnych migračných vĺn z krízových oblastí sveta, globálnych klimatických zmien, virtualizácie verejného priestoru prostredníctvom e-médií a e-komunikácie? Najjednoduchšie by zrejme bolo obzrieť sa, ako to funguje v okolitom svete. Dva príklady sú očividne modelové. Jedným sú Spojené štáty severoamerické a druhým Izrael. Ten prvý je pestrým gulášom národností, etník, náboženstiev... ciest životom. Ten druhý je štátom Židov a židov. Cez milión všelijakých odlišností je tmelom v oboch prípadoch pocit zdieľanej istoty, že „tento štát je môj štát“, môžem sa naň spoľahnúť a on sa môže spoľahnúť na mňa. Takáto vzájomná príťažlivosť je drinkom emócií, tradície, výchovy, materiálnych podmienok života, sociálneho zakotvenia, mýtov a legiend, osobného príbehu, mobility a vie boh akých ešte ingrediencií.
Môj osobný príbeh, napríklad, spôsobil, že necítim k inštitúcii štátu žiadnu špeciálnu príťažlivosť. Chcem akurát, aby fungoval a ak bude fungovať, má môj rešpekt a lojalitu. Štát sa však rozprestiera aj nad ulicami, kde som vyrastal, prežíval lásky, spoznával zákutia jazyka a kultúry, miloval, trpel, nachádzal zmysel života. Tento priestor je podstatná časť mojej identity a tento priestor som schopný mať rád a ctiť. Lenže to nebol, a nie je, jeden štát. Čo s tým? Nuž, najradšej by som svoju štátnu príslušnosť symetricky rozložil medzi Slovensko, Čechy, USA a Izrael. Keďže to nejde, musím si vybrať. Beriem Čechy, kde teraz žijem a pracujem, i keď ten tunajší štát má k dobrému fungovaniu ďaleko. Naozaj mi celé to okázalé národovectvo pripadá ako glorifikácia pripútanosti, ergo nesloboda. Chcem byť, a som, občan. Neslúžim štátu, slúžim ľuďom, s ktorými zdieľam priestor života.
Napríklad moja mama. Keby sa rozhodla premýšľať o role štátu v jej živote, určite by si spomenula na predvojnové Československo, vojnový a fašistický Slovenský štát, na povojnové Československo, komunistickú Československú socialistickú republiku, na Českú a slovenskú federatívnu republiku po novembri 1989 a nakoniec na Slovenskú republiku po rozpade spoločného štátu Čechov a Slovákov. Koľko je to štátov dohromady? A ktoré z nich mohla naozaj považovať za štáty, ktorým by bola ochotná priznať naozajstnú úctu, rešpekt a legitimitu? A čo ja? Veď som „otcov“ Slovenskej republiky, ktorá vznikla po roku 1992, poznal osobne. Boli medzi nimi aj veľkohubí populisti, demagógovia, dokonca i kriminálnici.
A čo so štátom v časoch európskej integrácie, globalizácie, medzinárodného organizovaného zločinu, nadnárodných ekonomík, islamistického teroru, masívnych migračných vĺn z krízových oblastí sveta, globálnych klimatických zmien, virtualizácie verejného priestoru prostredníctvom e-médií a e-komunikácie? Najjednoduchšie by zrejme bolo obzrieť sa, ako to funguje v okolitom svete. Dva príklady sú očividne modelové. Jedným sú Spojené štáty severoamerické a druhým Izrael. Ten prvý je pestrým gulášom národností, etník, náboženstiev... ciest životom. Ten druhý je štátom Židov a židov. Cez milión všelijakých odlišností je tmelom v oboch prípadoch pocit zdieľanej istoty, že „tento štát je môj štát“, môžem sa naň spoľahnúť a on sa môže spoľahnúť na mňa. Takáto vzájomná príťažlivosť je drinkom emócií, tradície, výchovy, materiálnych podmienok života, sociálneho zakotvenia, mýtov a legiend, osobného príbehu, mobility a vie boh akých ešte ingrediencií.
Môj osobný príbeh, napríklad, spôsobil, že necítim k inštitúcii štátu žiadnu špeciálnu príťažlivosť. Chcem akurát, aby fungoval a ak bude fungovať, má môj rešpekt a lojalitu. Štát sa však rozprestiera aj nad ulicami, kde som vyrastal, prežíval lásky, spoznával zákutia jazyka a kultúry, miloval, trpel, nachádzal zmysel života. Tento priestor je podstatná časť mojej identity a tento priestor som schopný mať rád a ctiť. Lenže to nebol, a nie je, jeden štát. Čo s tým? Nuž, najradšej by som svoju štátnu príslušnosť symetricky rozložil medzi Slovensko, Čechy, USA a Izrael. Keďže to nejde, musím si vybrať. Beriem Čechy, kde teraz žijem a pracujem, i keď ten tunajší štát má k dobrému fungovaniu ďaleko. Naozaj mi celé to okázalé národovectvo pripadá ako glorifikácia pripútanosti, ergo nesloboda. Chcem byť, a som, občan. Neslúžim štátu, slúžim ľuďom, s ktorými zdieľam priestor života.