Keby som to mal povedať jednou vetou, tak bude znieť takto: November 1989 bol veľký tresk; nový poriadok sa rodil z chaosu, generácia protagonistov dokráčala na koniec svojej cesty, máme pred sebou zmenu, no jej konkrétna podoba je ešte v oblakoch.
Po piatich rokoch
Po piatich rokoch som – už po odchode zo Slovenska do Prahy – napísal pre Slovenské listy (dnes už neexistujúce periodikum pre slovenskú menšinu v Česku) krátky text venovaný piatim rokom „po“. To už bola Verejnosť proti násiliu, ako sa vtedy hovorilo, „na smetisku dejín“. Uvažoval som vtedy zhruba takto:
Keby sme nespustili personálne zmeny v podnikoch a inštitúciách štátu, keby sme vykázali bývalých a súčasných komunistov kamsi „za ostnaté drôty“ (bolo ich v Československu jeden a trištvrte milióna), keby sme nelustrovali svojich kandidátov do prvých slobodných volieb (išlo o spoluprácu s komunistickou tajnou políciou a tohto deliktu sa dopustili aj mnohí z protagonistov udalostí z novembra 1989), keby sme si to nerozdali s Mečiarom v čase, keď ho adorovalo zhruba osemdesiatpäť percent slovenských voličov, keby sme nasadli na nacionalistickú vlnu a boli za rozpad Československa... možno by sme prežili. Bolo by to však víťazstvo?
Udalosti vtedy explodovali plošne a spontánne. Charakter tejto explózie a jej neriadená spontaneita sa vymyká všetkým možným konšpiráciám. Nové mocenské elity vtedy vzišli najmä z paralelných štruktúr a šedej zóny. Bola to revolúcia! Veď čím iným by mala byť taká rýchla a radikálna zmena politických a ekonomických pomerov? A tá revolúcia bola bez násilia, čo bol historický precedens.
Predpokladám tiež, že za strohou evidenciou udalostí a ich súvislostí bude mať raz čitateľ šancu pochopiť, že novodobé dejiny Slovenska sú sekvenciou príbehov. Príbehov, za ktorými stojí improvizácia a – spočiatku – pozitívne emócie. Improvizácia a emócie konkrétnych ľudí, ktorí sa nechali viesť snom o demokracii a slobode.
Egoizmus, profit, osobné a skupinové záujmy vstúpili do hry, až keď bolo jasné, že zmena režimu je nezvratná. Ich protagonistami boli opäť konkrétni ľudia. Nech je im zem ľahká.
Bol by som rád, keby sa podarilo za dejinnými udalosťami odkryť fakt, že nešlo o nijaké spoločenské zákonitosti, ale o rutinné každodenné víťazstvá a prehry konkrétnych ľudí. Budú to aj príbehy Marcela Strýka, ktorý vymenil manuálnu robotu za parlament a skoro tam vypustil dušu, Slavomíra Stračára, ktorý doslova zomrel na misii za zmeny spoločnosti, Petra Zajaca a Martina Bútoru, ktorí boli intelektuálnym jadrom Verejnosti proti násiliu, Inge Antalovej-Vagačovej, Terezy Grellovej-Horskej, Petra Tatára, Juraja Flamíka, ktorí boli vždy tam, kde bolo treba, Jozefa Kučeráka a Pavla Hoffmana, ktorí sa pričinili o reformy našej ekonomiky, Milana Žitného, Karola Ježíka, Milana Šimečku a Štefana Hríba, ktorí prispeli k vzniku slobodných médií, Ernesta Valka a Pavla Hollandera, ktorí sa pričinili o vznik novej, demokratickej legislatívy a tisícov ďalších.
Po pätnástich rokoch
S Petrom Zajacom sme vtedy vydali knihu glos, ktorá sa volala 1 + 1 (Bratislava: Petrus 2004). Tu je z nej to podstatné:
Možnosť rozhodovať sa medzi dobrom a zlom sme mali vždy. Až posledných pätnásť rokov sa však rozhodujeme bez vonkajšieho tlaku. Aj preto žasneme, že zla neubúda a dobra nepribúda tak, ako by sme si priali. Všetky ostatné slobody sú iba bonus.
Iste, je fajn čítať, čo sa predtým nedalo. Napríklad slobodne vyjadrovať svoj názor, cestovať, podnikať, nakupovať z pestrej ponuky a podobne. Opakujem však, je to iba bonus. Existujú však „bliky“, ktoré sa mi za tie roky zažrali hlboko pod kožu. Napríklad:
• Bolo to ešte v časoch veľkej revolučnej eufórie. Šiel som skoro ráno električkou na vtedajšiu Jiráskovu ulicu, kde sídlilo Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu (VPN) . Pristúpil ku mne opitý človek a obvinil ma, že mojou vinou jeho deti nemajú čo jest'. Poradil som mu, nech menej pije. Strhla sa hádka, na čo vodič zastavil a povedal, že nepôjde ďalej, kým jeden z nás nevystúpi. Vystúpil som ja.
• Asi mesiac po spontánnom výbuchu revolučného nadšenia sme v Koordinačnom centre VPN začali registrovať rýchle rozmnožovanie buniek Verejnosti proti násiliu v podnikoch a inštitúciách štátu. V sporoch o legitimitu so železnou pravidelnosťou prehrávali tie pôvodné a autentické vépeenky. Očakávaný profit priťahuje podobný typ ľudí za všetkých režimov – ľudí so živočíšnou gravitáciou ku korytu a k moci.
• Súbežne s pádom režimu došlo k sérii rebélií vo väzeniach. Spočiatku to vyzeralo tak, akoby aj na ľudí s kriminálnou históriou a prítomnosťou doľahla očistná sila nových čias. Nedoľahla!
• Z ničoho nič sa na uliciach objavili ľudia, ktorí začali hovoriť o novej totalite VPN fašizoidným jazykom. Kde vyvierala pár dní po tom, čo sme sa zbavili neslobody, nenávisť a heslá o Maďaroch, ktorí majú ísť za Dunaj, a o Židoch, ktorí by mali ísť do Palestíny? To už som bol z ilúzií o víťazstve pravdy a lásky vyliečený. Súboj so lžou a nenávisťou je večný.
• Pred prvými slobodnými voľbami v lete 1990 prišli lustrácie kandidátov na pozície v novom politickom režime. Ukázalo sa, že roky života v uzavretej a neslobodnej spoločnosti splodili masu kolaborantov. Áno, s nimi všetkými bude treba žiť na tomto malom slovenskom piesočku. Lenže po každej spoločenskej zmene najrýchlejšie vyštartujú za kariérou a profitom tí, ktorí si nepotrpia na škrupule a netrápia sa bolestivým sebaspytovaním.
• Ako plynul čas a spoločenské pomery sa „štandardizovali“, všímal som si (už bez úžasu), že aj ľudia z nových elít si osvojujú maniere, ktoré vedú rýchlo a ešte rýchlejšie ku kariére a profitu. Lenže tentoraz som si to všímal – na rozdiel od starých čias – vďaka pluralitným a zväčša nezávislým médiám, súdom a polícii, konkurencii strán a politikov. Bolo to sklamanie, no aj výzva súčasne. Manna z neba nepadala, nepadá a nebude padať.
• O moc sa uchádzajú aj populistickí politici, o profit aj podvodníci. Naďalej dochádza k smiešnym i vážnym škandálom. Lenže to už o veciach verejných vedieme nielen diskusiu a spor, ale sa na nich aj priamo zúčastňujeme. Každé lajno, do ktorého na ceste do budúcnosti stúpime, sme tam zanechali my sami! Konečne sme zobrali budúcnosť do vlastných rúk.
• O to, aká bude naša budúcnosť, zvedieme ťažký zápas – sami so sebou, so svojou bezvýznamnosťou v Európe a v globalizovanom svete. Slovo „bezvýznamnosť“ však kladiem zámerne do úvodzoviek. Na ministerstvách a v parlamente nebudú sedieť úradníci z Bruselu ani americkí experti. A nebudú poskytovať zdravotný či iný servis v našich inštitúciách, mestách a obciach. Konkrétna kvalita života sa bude odvíjať od našich schopností.
• Fakt, že výročie novembra 1989 na Slovensku si pripomínam ako občan Českej republiky, je tiež príznačný. Pestrosť našich životných šancí, konkrétna podoba našich ciest životom, kvalita všedného dňa je naozaj našou a jedine našou vecou. Keď hovorím „našou“, mám pod tým na mysli tvojou a mojou, a nie nejakého anonymného kolektívu, spoločenstva, masy či dokonca nejakého tajomného „hýbateľa“. Liberalizáciu sveta, v ktorom žijeme, považujem za skvelú – aj keď často nepohodlnú – vec.
• Keď hovorím našou vecou, musím tiež povedať, že moja generácia začína odchádzať z aktívneho života. Po nás prídu ľudia nepostihnutí skúsenosťou nacistického vojnového slovenského štátu a povojnového komunistického Československa. Nerobím si ilúzie o tom, že zdedia rajskú záhradu. Mám však isté ilúzie o tom, ako sa dá využiť fakt, že budú žiť v otvorenej a modernej spoločnosti. Otvorenosť súvisí s priestorom životných šancí a modernosť so spôsobom ich využívania. Za oboje budú vďačiť aj novembru 1989.
Zhrnuté a podčiarknuté: Dá sa predpokladať, že existuje významný počet ľudí, ktorí by dali prednosť dobre fungujúcej zoologickej záhrade (so zabezpečeným bydlom a prísunom stravy) pred nebezpečnou džungľou kapitalizmu. Takže: čo nás uchráni pred totalitným alebo socialistickým zajtrajškom? Dve veci: 1. jeho – empiricky potvrdená – neefektívnosť, ergo problémy s udržateľným bydlom a prísunom stravy a 2. tá zvláštna ľudská túžba po slobode, a to aj napriek tomu, že je tak ťažko uchopiteľná a udržateľná.
A napokon tridsať rokov po
Medzičasom dozreli ďalšie výzvy. Napríklad klimatické zmeny, starnutie populácie, revolúcia v informačných a komunikačných technológiách, nové migračné vlny z kultúrne odlišných oblastí sveta a kopa ďalších. Treba veriť a dúfať, že nové výzvy nájdu aj svojich politických vodcov a nadkritické množstvo aktívnych občanov. Napokon, čo iné sú hnutia Za slušné Slovensko a české Milion chvilek pro demokracii?
To zásadné, čo stojí pred nami, má spirituálnu povahu. Ide totiž o „ducha našej doby“. Svet, v ktorom žijeme, je jeden pre všetkých; láskavosť a súcit sú tmel našej súdržnosti; inakosť je prirodzená; a pravidlá spolužitia sú našimi hradbami.
P.S.
Text som písal pre www.tyzden.sk. Mal som v ňom pôvodne aj post scriptum, kde som sa rozpísal o svojej predstave „novej“ (dialogickej, participatívnej, ekologickej…) politiky. Anton Vydra, ktorý text pre .týždeň editoval, mi napísal (zhruba) toto: „Sme vďační za reflexiu udalostí za ostatných tridsať rokov od generácie 89. Svoj politický program si však vytvoríme sami“. Myslím, že má pravdu.
Po piatich rokoch
Po piatich rokoch som – už po odchode zo Slovenska do Prahy – napísal pre Slovenské listy (dnes už neexistujúce periodikum pre slovenskú menšinu v Česku) krátky text venovaný piatim rokom „po“. To už bola Verejnosť proti násiliu, ako sa vtedy hovorilo, „na smetisku dejín“. Uvažoval som vtedy zhruba takto:
Keby sme nespustili personálne zmeny v podnikoch a inštitúciách štátu, keby sme vykázali bývalých a súčasných komunistov kamsi „za ostnaté drôty“ (bolo ich v Československu jeden a trištvrte milióna), keby sme nelustrovali svojich kandidátov do prvých slobodných volieb (išlo o spoluprácu s komunistickou tajnou políciou a tohto deliktu sa dopustili aj mnohí z protagonistov udalostí z novembra 1989), keby sme si to nerozdali s Mečiarom v čase, keď ho adorovalo zhruba osemdesiatpäť percent slovenských voličov, keby sme nasadli na nacionalistickú vlnu a boli za rozpad Československa... možno by sme prežili. Bolo by to však víťazstvo?
Udalosti vtedy explodovali plošne a spontánne. Charakter tejto explózie a jej neriadená spontaneita sa vymyká všetkým možným konšpiráciám. Nové mocenské elity vtedy vzišli najmä z paralelných štruktúr a šedej zóny. Bola to revolúcia! Veď čím iným by mala byť taká rýchla a radikálna zmena politických a ekonomických pomerov? A tá revolúcia bola bez násilia, čo bol historický precedens.
Predpokladám tiež, že za strohou evidenciou udalostí a ich súvislostí bude mať raz čitateľ šancu pochopiť, že novodobé dejiny Slovenska sú sekvenciou príbehov. Príbehov, za ktorými stojí improvizácia a – spočiatku – pozitívne emócie. Improvizácia a emócie konkrétnych ľudí, ktorí sa nechali viesť snom o demokracii a slobode.
Egoizmus, profit, osobné a skupinové záujmy vstúpili do hry, až keď bolo jasné, že zmena režimu je nezvratná. Ich protagonistami boli opäť konkrétni ľudia. Nech je im zem ľahká.
Bol by som rád, keby sa podarilo za dejinnými udalosťami odkryť fakt, že nešlo o nijaké spoločenské zákonitosti, ale o rutinné každodenné víťazstvá a prehry konkrétnych ľudí. Budú to aj príbehy Marcela Strýka, ktorý vymenil manuálnu robotu za parlament a skoro tam vypustil dušu, Slavomíra Stračára, ktorý doslova zomrel na misii za zmeny spoločnosti, Petra Zajaca a Martina Bútoru, ktorí boli intelektuálnym jadrom Verejnosti proti násiliu, Inge Antalovej-Vagačovej, Terezy Grellovej-Horskej, Petra Tatára, Juraja Flamíka, ktorí boli vždy tam, kde bolo treba, Jozefa Kučeráka a Pavla Hoffmana, ktorí sa pričinili o reformy našej ekonomiky, Milana Žitného, Karola Ježíka, Milana Šimečku a Štefana Hríba, ktorí prispeli k vzniku slobodných médií, Ernesta Valka a Pavla Hollandera, ktorí sa pričinili o vznik novej, demokratickej legislatívy a tisícov ďalších.
Po pätnástich rokoch
S Petrom Zajacom sme vtedy vydali knihu glos, ktorá sa volala 1 + 1 (Bratislava: Petrus 2004). Tu je z nej to podstatné:
Možnosť rozhodovať sa medzi dobrom a zlom sme mali vždy. Až posledných pätnásť rokov sa však rozhodujeme bez vonkajšieho tlaku. Aj preto žasneme, že zla neubúda a dobra nepribúda tak, ako by sme si priali. Všetky ostatné slobody sú iba bonus.
Iste, je fajn čítať, čo sa predtým nedalo. Napríklad slobodne vyjadrovať svoj názor, cestovať, podnikať, nakupovať z pestrej ponuky a podobne. Opakujem však, je to iba bonus. Existujú však „bliky“, ktoré sa mi za tie roky zažrali hlboko pod kožu. Napríklad:
• Bolo to ešte v časoch veľkej revolučnej eufórie. Šiel som skoro ráno električkou na vtedajšiu Jiráskovu ulicu, kde sídlilo Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu (VPN) . Pristúpil ku mne opitý človek a obvinil ma, že mojou vinou jeho deti nemajú čo jest'. Poradil som mu, nech menej pije. Strhla sa hádka, na čo vodič zastavil a povedal, že nepôjde ďalej, kým jeden z nás nevystúpi. Vystúpil som ja.
• Asi mesiac po spontánnom výbuchu revolučného nadšenia sme v Koordinačnom centre VPN začali registrovať rýchle rozmnožovanie buniek Verejnosti proti násiliu v podnikoch a inštitúciách štátu. V sporoch o legitimitu so železnou pravidelnosťou prehrávali tie pôvodné a autentické vépeenky. Očakávaný profit priťahuje podobný typ ľudí za všetkých režimov – ľudí so živočíšnou gravitáciou ku korytu a k moci.
• Súbežne s pádom režimu došlo k sérii rebélií vo väzeniach. Spočiatku to vyzeralo tak, akoby aj na ľudí s kriminálnou históriou a prítomnosťou doľahla očistná sila nových čias. Nedoľahla!
• Z ničoho nič sa na uliciach objavili ľudia, ktorí začali hovoriť o novej totalite VPN fašizoidným jazykom. Kde vyvierala pár dní po tom, čo sme sa zbavili neslobody, nenávisť a heslá o Maďaroch, ktorí majú ísť za Dunaj, a o Židoch, ktorí by mali ísť do Palestíny? To už som bol z ilúzií o víťazstve pravdy a lásky vyliečený. Súboj so lžou a nenávisťou je večný.
• Pred prvými slobodnými voľbami v lete 1990 prišli lustrácie kandidátov na pozície v novom politickom režime. Ukázalo sa, že roky života v uzavretej a neslobodnej spoločnosti splodili masu kolaborantov. Áno, s nimi všetkými bude treba žiť na tomto malom slovenskom piesočku. Lenže po každej spoločenskej zmene najrýchlejšie vyštartujú za kariérou a profitom tí, ktorí si nepotrpia na škrupule a netrápia sa bolestivým sebaspytovaním.
• Ako plynul čas a spoločenské pomery sa „štandardizovali“, všímal som si (už bez úžasu), že aj ľudia z nových elít si osvojujú maniere, ktoré vedú rýchlo a ešte rýchlejšie ku kariére a profitu. Lenže tentoraz som si to všímal – na rozdiel od starých čias – vďaka pluralitným a zväčša nezávislým médiám, súdom a polícii, konkurencii strán a politikov. Bolo to sklamanie, no aj výzva súčasne. Manna z neba nepadala, nepadá a nebude padať.
• O moc sa uchádzajú aj populistickí politici, o profit aj podvodníci. Naďalej dochádza k smiešnym i vážnym škandálom. Lenže to už o veciach verejných vedieme nielen diskusiu a spor, ale sa na nich aj priamo zúčastňujeme. Každé lajno, do ktorého na ceste do budúcnosti stúpime, sme tam zanechali my sami! Konečne sme zobrali budúcnosť do vlastných rúk.
• O to, aká bude naša budúcnosť, zvedieme ťažký zápas – sami so sebou, so svojou bezvýznamnosťou v Európe a v globalizovanom svete. Slovo „bezvýznamnosť“ však kladiem zámerne do úvodzoviek. Na ministerstvách a v parlamente nebudú sedieť úradníci z Bruselu ani americkí experti. A nebudú poskytovať zdravotný či iný servis v našich inštitúciách, mestách a obciach. Konkrétna kvalita života sa bude odvíjať od našich schopností.
• Fakt, že výročie novembra 1989 na Slovensku si pripomínam ako občan Českej republiky, je tiež príznačný. Pestrosť našich životných šancí, konkrétna podoba našich ciest životom, kvalita všedného dňa je naozaj našou a jedine našou vecou. Keď hovorím „našou“, mám pod tým na mysli tvojou a mojou, a nie nejakého anonymného kolektívu, spoločenstva, masy či dokonca nejakého tajomného „hýbateľa“. Liberalizáciu sveta, v ktorom žijeme, považujem za skvelú – aj keď často nepohodlnú – vec.
• Keď hovorím našou vecou, musím tiež povedať, že moja generácia začína odchádzať z aktívneho života. Po nás prídu ľudia nepostihnutí skúsenosťou nacistického vojnového slovenského štátu a povojnového komunistického Československa. Nerobím si ilúzie o tom, že zdedia rajskú záhradu. Mám však isté ilúzie o tom, ako sa dá využiť fakt, že budú žiť v otvorenej a modernej spoločnosti. Otvorenosť súvisí s priestorom životných šancí a modernosť so spôsobom ich využívania. Za oboje budú vďačiť aj novembru 1989.
Zhrnuté a podčiarknuté: Dá sa predpokladať, že existuje významný počet ľudí, ktorí by dali prednosť dobre fungujúcej zoologickej záhrade (so zabezpečeným bydlom a prísunom stravy) pred nebezpečnou džungľou kapitalizmu. Takže: čo nás uchráni pred totalitným alebo socialistickým zajtrajškom? Dve veci: 1. jeho – empiricky potvrdená – neefektívnosť, ergo problémy s udržateľným bydlom a prísunom stravy a 2. tá zvláštna ľudská túžba po slobode, a to aj napriek tomu, že je tak ťažko uchopiteľná a udržateľná.
A napokon tridsať rokov po
Medzičasom dozreli ďalšie výzvy. Napríklad klimatické zmeny, starnutie populácie, revolúcia v informačných a komunikačných technológiách, nové migračné vlny z kultúrne odlišných oblastí sveta a kopa ďalších. Treba veriť a dúfať, že nové výzvy nájdu aj svojich politických vodcov a nadkritické množstvo aktívnych občanov. Napokon, čo iné sú hnutia Za slušné Slovensko a české Milion chvilek pro demokracii?
To zásadné, čo stojí pred nami, má spirituálnu povahu. Ide totiž o „ducha našej doby“. Svet, v ktorom žijeme, je jeden pre všetkých; láskavosť a súcit sú tmel našej súdržnosti; inakosť je prirodzená; a pravidlá spolužitia sú našimi hradbami.
P.S.
Text som písal pre www.tyzden.sk. Mal som v ňom pôvodne aj post scriptum, kde som sa rozpísal o svojej predstave „novej“ (dialogickej, participatívnej, ekologickej…) politiky. Anton Vydra, ktorý text pre .týždeň editoval, mi napísal (zhruba) toto: „Sme vďační za reflexiu udalostí za ostatných tridsať rokov od generácie 89. Svoj politický program si však vytvoríme sami“. Myslím, že má pravdu.