Môže pán XY kadiť roky rokúce na vedenie pôvodnej Verejnosti proti násiliu, že v Novembri 1989, a po ňom, nestáli komunisti s krvou na rukách pred súdom a nesedeli v base?
Má sa človek konzervatívneho, alebo liberálneho vyznania, hanbiť za to, že sa rozpráva so sympatizantom ideológie nacionálneho socializmu, alebo voličom nejakého populistického politického zoskupenia? Má sa „normálny“ človek vyhýbať klobásam vyrábaným firmou Agrofert? Má sa vyhýbať nemocniciam vo vlastníctve Penty? Krčmám, o ktorých sa hovorí, že ich vlastnia mafiáni? Má právo cítiť sa ako vlastník pravdy, ktorú od kohosi prevzal, bol ňou naočkovaný v rodine, škole, prepracoval sa k nej vlastným a dlhodobým úsilím? A čo sú to vlastne morálne dilemy?
Liberál, napríklad, má problém vzdať sa svojho pohľadu na svet, konzervatívec detto. Veriaci katolík sa svojej viery nevzdá ani náhodou. Podobne žid, muslim... Alebo vedec, ktorý po dlhých rokoch experimentovania dospel k teórii. Je ako jeho dieťa a bude sa s ňou piplať aj keď bude zrelá do večných lovíšť. Mnohí okamih jej konca berú ako osobnú krivdu. Veľmi osobnú.
Štve ma tiež, keď vidím, že „ten druhý“ prepadne hysáku keď je vystavený konfrontácii s názorom, iným, ako ten, za ktorým si stojí. Alebo keď tomu druhému zatvára ústa svojou autoritou, alebo egom. Áno, štve ma to, a pritom týmto rozšíreným neduhom trpím sám.
Existujú iba dve stratégie, ako na to. Prvá: odísť „z hry“, alebo, poetickejšie: vystúpiť z ringu. Robím to dosť často, keď si spočítam „náklady a výnosy“ potencionálneho konfliktu. Druhá: stáť si za svojím a dotiahnuť myšlienku, akciu, projekt... kam až to ide. V prípade prehry sa tomu hovorí „padnúť so cťou“. Výhra však padne určite lepšie. Dôležité je neľpenie na víťazstve, pretože budúce prehry čakajú za rohom. Hovorí sa tomu niekedy pokora.
Výhry, alebo prehry, pretože hovorím tentoraz o spoločenských problémoch, však nemajú charakter „boja muža proti mužovi“. Bez spolupracovníkov, voličov, sympatizantov, členov komunity... to nejde. Toto však už je iná šálka kávy. Už nejde o „ja“, ale o „my“. O zodpovednosť za iné životy. S tým svojím si môžem hazardovať, s ich nie.
Začítal som sa nedávno do knihy Rudolfa Jičína „Kladivo na dvojnohý hmyz“ Hneď prvé strany idú do jadra Jičínovho pohľadu na svet: Hýbatelia dejín sú ľudia s akčným potenciálom. Autor abstrahuje od bežných morálních hľadísk dobra a zla a stavia vedľa seba napríklad Stalina, Beethovena, Churchilla, Hitlera, Napoleona... Pýta sa: Aký abstraktný (všeobecný) človek? Taký neexistuje! Je to mýtus intelektuálov. Z dejín sa ozýva len rev zúfalstva a bolesti? Bitka o žrádlo, to je štatistický človek. Jediný pokrok je morálny pokrok a tu nebolo nič dosiahnuté. Človek je furt rovnaký, iba niekoľko jednotlivcov prekonáva zvrhlosti priemeru a stojí za zmienku. Uf, povedal som si po pár stránkach.
Dá sa povedať, že žijeme v časoch prajných pre pokojné spolužitie. Kazia nám to jednotlivci, ktorí – z rozmanitých dôvodov – považujú sami seba za nositeľov jedinej pravdy a ostatných pasujú rovno za jej nepriateľov. Pokiaľ naše konflikty ostanú v rovine názorových stretov, nič sa nedeje. Pokiaľ „hýbatelia“ politického diania budú rešpektovať demokratický právny poriadok, nič sa nedeje. Pokiaľ občianska spoločnosť, čiže aktívni občania, nestratí bdelosť a právo vyjadrovať sa k aktuálnemu dianiu, je všetko v poriadku.
Zatiaľ, tak sa zdá, je všetko v poriadku. Konflikty, ktoré zažívame a prežívame nás držia v bdelosti. Teda, až na to, že premiér podozrivý z kriminálneho jednania nemá byť premiérom, podvodník šéfom parlamentu, propagátor násilia voči skupine obyvateľov, vodcom strany a tak podobne.
Čo nevidieť nás čaká významná udalosť – tridsiate výročie Novembra 89. Súčasná delostrelecká príprava na oslavy pred nás stavia rovno celú sériu morálnych dilem. Napríklad: Kto na námestia, a kto nie? O čom hovoriť na tribúnach, a o čom nie? A treba nám vôbec tribúny?
Môj osobný sen: každý pre koho je tá udalosť sviatkom, by mal byť na akomsi námestí. Pocit, že sme tu a je nás veľa, je mobilizačný. Zdieľaná pozitívna emócia je mobilizačná. Napokon, čo nevidieť budú voľby a to je ten ring, kam sa chodí vyhrávať a prehrávať zápas o politickú vieru. A v prípadne prehry, stáť si naďalej za svojím.
Nie sme dvojnohý hmyz, zúfalstvo a bolesť druhých nás trápi. Okrem základných potrieb máme aj iné problémy, než morálne dilemy. Riešime ich denne ako na bežiacom páse, vedomí si toho, že – ak veríme Zlatému pravidlu – definitívne víťazstvo je aj tak naše. Naše, a nie moje tvoje a „našich ľudí“. Je fajn, že máme šancu vnímať, cítiť a poznávať aktuálne riziká. Potrebujete konkrétny príklad? Započúvajte sa do slov nepriateľov liberálnej demokracie, napríklad Fica, Danka, Zemana, Klausa staršieho i mladšieho, Okamuru, Orbána... O Kotlebovi a podobných nehovoriac. A máte limity všetkých dialógov, obcovania rôznych právd medzi sebou, nekonfrontačného riešenia problémov... ako na dlani. Treba sa zdvihnúť a ísť do konfliktu.
Písané pre Denník N
Liberál, napríklad, má problém vzdať sa svojho pohľadu na svet, konzervatívec detto. Veriaci katolík sa svojej viery nevzdá ani náhodou. Podobne žid, muslim... Alebo vedec, ktorý po dlhých rokoch experimentovania dospel k teórii. Je ako jeho dieťa a bude sa s ňou piplať aj keď bude zrelá do večných lovíšť. Mnohí okamih jej konca berú ako osobnú krivdu. Veľmi osobnú.
Štve ma tiež, keď vidím, že „ten druhý“ prepadne hysáku keď je vystavený konfrontácii s názorom, iným, ako ten, za ktorým si stojí. Alebo keď tomu druhému zatvára ústa svojou autoritou, alebo egom. Áno, štve ma to, a pritom týmto rozšíreným neduhom trpím sám.
Existujú iba dve stratégie, ako na to. Prvá: odísť „z hry“, alebo, poetickejšie: vystúpiť z ringu. Robím to dosť často, keď si spočítam „náklady a výnosy“ potencionálneho konfliktu. Druhá: stáť si za svojím a dotiahnuť myšlienku, akciu, projekt... kam až to ide. V prípade prehry sa tomu hovorí „padnúť so cťou“. Výhra však padne určite lepšie. Dôležité je neľpenie na víťazstve, pretože budúce prehry čakajú za rohom. Hovorí sa tomu niekedy pokora.
Výhry, alebo prehry, pretože hovorím tentoraz o spoločenských problémoch, však nemajú charakter „boja muža proti mužovi“. Bez spolupracovníkov, voličov, sympatizantov, členov komunity... to nejde. Toto však už je iná šálka kávy. Už nejde o „ja“, ale o „my“. O zodpovednosť za iné životy. S tým svojím si môžem hazardovať, s ich nie.
Začítal som sa nedávno do knihy Rudolfa Jičína „Kladivo na dvojnohý hmyz“ Hneď prvé strany idú do jadra Jičínovho pohľadu na svet: Hýbatelia dejín sú ľudia s akčným potenciálom. Autor abstrahuje od bežných morálních hľadísk dobra a zla a stavia vedľa seba napríklad Stalina, Beethovena, Churchilla, Hitlera, Napoleona... Pýta sa: Aký abstraktný (všeobecný) človek? Taký neexistuje! Je to mýtus intelektuálov. Z dejín sa ozýva len rev zúfalstva a bolesti? Bitka o žrádlo, to je štatistický človek. Jediný pokrok je morálny pokrok a tu nebolo nič dosiahnuté. Človek je furt rovnaký, iba niekoľko jednotlivcov prekonáva zvrhlosti priemeru a stojí za zmienku. Uf, povedal som si po pár stránkach.
Dá sa povedať, že žijeme v časoch prajných pre pokojné spolužitie. Kazia nám to jednotlivci, ktorí – z rozmanitých dôvodov – považujú sami seba za nositeľov jedinej pravdy a ostatných pasujú rovno za jej nepriateľov. Pokiaľ naše konflikty ostanú v rovine názorových stretov, nič sa nedeje. Pokiaľ „hýbatelia“ politického diania budú rešpektovať demokratický právny poriadok, nič sa nedeje. Pokiaľ občianska spoločnosť, čiže aktívni občania, nestratí bdelosť a právo vyjadrovať sa k aktuálnemu dianiu, je všetko v poriadku.
Zatiaľ, tak sa zdá, je všetko v poriadku. Konflikty, ktoré zažívame a prežívame nás držia v bdelosti. Teda, až na to, že premiér podozrivý z kriminálneho jednania nemá byť premiérom, podvodník šéfom parlamentu, propagátor násilia voči skupine obyvateľov, vodcom strany a tak podobne.
Čo nevidieť nás čaká významná udalosť – tridsiate výročie Novembra 89. Súčasná delostrelecká príprava na oslavy pred nás stavia rovno celú sériu morálnych dilem. Napríklad: Kto na námestia, a kto nie? O čom hovoriť na tribúnach, a o čom nie? A treba nám vôbec tribúny?
Môj osobný sen: každý pre koho je tá udalosť sviatkom, by mal byť na akomsi námestí. Pocit, že sme tu a je nás veľa, je mobilizačný. Zdieľaná pozitívna emócia je mobilizačná. Napokon, čo nevidieť budú voľby a to je ten ring, kam sa chodí vyhrávať a prehrávať zápas o politickú vieru. A v prípadne prehry, stáť si naďalej za svojím.
Nie sme dvojnohý hmyz, zúfalstvo a bolesť druhých nás trápi. Okrem základných potrieb máme aj iné problémy, než morálne dilemy. Riešime ich denne ako na bežiacom páse, vedomí si toho, že – ak veríme Zlatému pravidlu – definitívne víťazstvo je aj tak naše. Naše, a nie moje tvoje a „našich ľudí“. Je fajn, že máme šancu vnímať, cítiť a poznávať aktuálne riziká. Potrebujete konkrétny príklad? Započúvajte sa do slov nepriateľov liberálnej demokracie, napríklad Fica, Danka, Zemana, Klausa staršieho i mladšieho, Okamuru, Orbána... O Kotlebovi a podobných nehovoriac. A máte limity všetkých dialógov, obcovania rôznych právd medzi sebou, nekonfrontačného riešenia problémov... ako na dlani. Treba sa zdvihnúť a ísť do konfliktu.
Písané pre Denník N