Hodinou pravdy udalostí z novembra 1989 boli prvé slobodné voľby 8. a 9. júna 1990.
Konali sa do Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady. Žili sme vtedy v jednom spoločnom československom štáte. Pamätáte?
53 a 29 percent
Česká dobová tlač komentovala výsledky takto: „Vlastní volby dopadly překvapivě skvěle. Všichni ti, kdo v listopadu 1989 vycházeli do ulic, se mohli radovat: Občanské fórum dostalo polovinu hlasů. Konkrétně: Výsledky v České republice do Sněmovny lidu Federálního shromáždění: Občanské fórum: 53 %, Komunistická strana Československa: 13 %, Hnutí za samosprávnou demokracii (HSD) – Společnost pro Moravu a Slezsko: 8 %, Křesťanská a demokratická unie: 9 %. Výsledky voleb do České národní rady: Občanské fórum: 50 %, Komunistická strana Československa: 13 %, HSD – Společnost pro Moravu a Slezsko: 10 %, Křesťanská a demokratická unie: 8 %. Komunisté získali překvapivě hodně: v průměru 13 procent hlasů a stávají se druhou nejsilnější politickou silou. Hrozivě to vypadalo spíše na první pohled: k volbám totiž přišlo neuvěřitelných více než 96 procent voličů a 83 procent z nich odmítlo komunisty.“
Voľby do Slovenskej národnej rady sa konali paralelne s voľbami do Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR). Zvolených bolo 150 poslancov Slovenskej národnej rady. Vo voľbách zvíťazila Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorá získala 29,35 % a 48 mandátov. Na druhom mieste skončilo KDH, ktoré získalo 19,21 % a 31 mandátov. Na treťom mieste skončila SNS so ziskom 13,94 % a 22 mandátmi. Ako štvrtá v poradí skončila Komunistická strana Slovenska s 13,35 %, piata koalícia Spolužitie-Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (8,66 %). Do SNR sa dostali aj Demokratická strana (4,4 % percenta) a Strana zelených (3,49 %).
Tri pripomienky
Naši partneri v Česku nad našimi výsledkami vtedy krútili nosmi. S odstupom času tvrdím: bolo to fajn. Necelých tridsať percent donútilo VPN hľadať koaličné riešenie v predvolebnom i povolebnom partnerstve – najmä s kresťanskými demokratmi, Demokratickou stranou a Maďarskou nezávislou iniciatívou. S odstupom takmer tridsiatich rokov sa možno oplatí pripomenúť, že na kandidátke VPN boli aj Rómovia z Rómskej nezávislej iniciatívy (ROI) a ekológovia z Trendu tretieho tisícročia (TTT). Prvá a veľmi užitočná skúsenosť s politickým vyjednávaním.
Nepochybujem o tom, že k hromade analýz, ktoré medzičasom vznikli, pribudnú ďalšie. V roku, keď si budeme pripomínať tridsiate výročie udalostí z novembra 1989, však môže byť užitočné pripomenúť tri veci. Po prvé, komunistický „kultúrny genotyp“ za tie tri desaťročia nezmizol, iba sa rozriedil, rozptýlil a erodoval. Po druhé, voľby 1990 boli poslednými, keď na kandidátke víťaza volieb našli miesto politické zoskupenia bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, etnicitu a liberálnu či konzervatívnu politickú vieru. Po tretie, už vtedy sa dalo vycítiť, že politická viera kombinovaná s politickým biznisom a ingerenciou zahranično-politických záujmov skôr alebo neskôr rozmiestnia na pôde liberálnej demokracie nášľapné míny.
Život v demokracii nie je grátis
Kráčanie mínovým poľom má niečo do seba. V konflikte s nepriateľmi liberálnej demokracie zlepšuje jej kondíciu a obranyschopnosť. S odstupom troch desaťročí mám dokonca nutkanie povedať: pánboh zaplať za Mečiara, Fica, Kotlebu…, Klausa, Zemana, Okamuru… Manna z neba je totiž vyhradená pre zázraky. Život v demokracii nie je grátis.
Písané pre Denník N
53 a 29 percent
Česká dobová tlač komentovala výsledky takto: „Vlastní volby dopadly překvapivě skvěle. Všichni ti, kdo v listopadu 1989 vycházeli do ulic, se mohli radovat: Občanské fórum dostalo polovinu hlasů. Konkrétně: Výsledky v České republice do Sněmovny lidu Federálního shromáždění: Občanské fórum: 53 %, Komunistická strana Československa: 13 %, Hnutí za samosprávnou demokracii (HSD) – Společnost pro Moravu a Slezsko: 8 %, Křesťanská a demokratická unie: 9 %. Výsledky voleb do České národní rady: Občanské fórum: 50 %, Komunistická strana Československa: 13 %, HSD – Společnost pro Moravu a Slezsko: 10 %, Křesťanská a demokratická unie: 8 %. Komunisté získali překvapivě hodně: v průměru 13 procent hlasů a stávají se druhou nejsilnější politickou silou. Hrozivě to vypadalo spíše na první pohled: k volbám totiž přišlo neuvěřitelných více než 96 procent voličů a 83 procent z nich odmítlo komunisty.“
Voľby do Slovenskej národnej rady sa konali paralelne s voľbami do Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR). Zvolených bolo 150 poslancov Slovenskej národnej rady. Vo voľbách zvíťazila Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorá získala 29,35 % a 48 mandátov. Na druhom mieste skončilo KDH, ktoré získalo 19,21 % a 31 mandátov. Na treťom mieste skončila SNS so ziskom 13,94 % a 22 mandátmi. Ako štvrtá v poradí skončila Komunistická strana Slovenska s 13,35 %, piata koalícia Spolužitie-Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (8,66 %). Do SNR sa dostali aj Demokratická strana (4,4 % percenta) a Strana zelených (3,49 %).
Tri pripomienky
Naši partneri v Česku nad našimi výsledkami vtedy krútili nosmi. S odstupom času tvrdím: bolo to fajn. Necelých tridsať percent donútilo VPN hľadať koaličné riešenie v predvolebnom i povolebnom partnerstve – najmä s kresťanskými demokratmi, Demokratickou stranou a Maďarskou nezávislou iniciatívou. S odstupom takmer tridsiatich rokov sa možno oplatí pripomenúť, že na kandidátke VPN boli aj Rómovia z Rómskej nezávislej iniciatívy (ROI) a ekológovia z Trendu tretieho tisícročia (TTT). Prvá a veľmi užitočná skúsenosť s politickým vyjednávaním.
Nepochybujem o tom, že k hromade analýz, ktoré medzičasom vznikli, pribudnú ďalšie. V roku, keď si budeme pripomínať tridsiate výročie udalostí z novembra 1989, však môže byť užitočné pripomenúť tri veci. Po prvé, komunistický „kultúrny genotyp“ za tie tri desaťročia nezmizol, iba sa rozriedil, rozptýlil a erodoval. Po druhé, voľby 1990 boli poslednými, keď na kandidátke víťaza volieb našli miesto politické zoskupenia bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, etnicitu a liberálnu či konzervatívnu politickú vieru. Po tretie, už vtedy sa dalo vycítiť, že politická viera kombinovaná s politickým biznisom a ingerenciou zahranično-politických záujmov skôr alebo neskôr rozmiestnia na pôde liberálnej demokracie nášľapné míny.
Život v demokracii nie je grátis
Kráčanie mínovým poľom má niečo do seba. V konflikte s nepriateľmi liberálnej demokracie zlepšuje jej kondíciu a obranyschopnosť. S odstupom troch desaťročí mám dokonca nutkanie povedať: pánboh zaplať za Mečiara, Fica, Kotlebu…, Klausa, Zemana, Okamuru… Manna z neba je totiž vyhradená pre zázraky. Život v demokracii nie je grátis.
Písané pre Denník N