Boh, pravda, lož, národný záujem, nenávisť, súcit, tolerancia, demokracia, klimatické zmeny, liberalizmus, fašizmus, nacizmus... Slová, ktoré skloňujeme v našej (post)modernej dobe zväčša po svojom. Často s plným emocionálnym nasadením. Akurát tie významy sú pričasto odlišné a protichodné. Krčia sa kdesi v pozadí. Ako keby nešlo o tento svet, tento národ, túto spoločnosť, tento štát, toto spoločenstvo štátov a národov..., o mier, o holý život, o vecné problémy, ktoré chceme riešiť. RIEŠIŤ! A nie fackovať sa navzájom o svoje osobné egá, profit, prestíž, moc... , alebo aby reč nestála, keď už sme si zašli podebatovať pri poháriku.

Sám sa cítim previnilo. Práve mi telefonoval kamarát, že nadužívam slová „dialóg cez ploty“. Nadužívané slová sa menia na klišé. A klišé je prázdno. Prázdno! Prázdno v nás a medzi nami. Možno práve toto prázdno je najväčšia výzva našich čias. Mýtus o babylonskej veži rozpráva o mumraji jazykov a slov, ktoré neoslovovali, neviedli k spolupráci, spoločnému dielu. Dobrá situácia pre tých, ktorí si myslia, že až na troskách starého budú mať k dispozícii šancu, aby naplnili svoj sen o novom svete. Na troskách toho starého! Tentoraz možno rádioaktívnych.

Povedal som, že sa sám cítim previnilo. Píšem často a moje texty vychádzajú v novinách, na internete, hovorím do rádia a televízie. Prispievam k inflácii „blábolenia“. Životnosť textov sa počíta na dni. Niekedy je kratšia ako samotné písanie. Veriť, že občas niekto zarezonuje? K emócii a myšlienke pridá čin? A aký? Vo verejnej sfére súťažia dobré i zlé. A čo je dobré pre jedného, je aj pre druhého? Pozitívne emócie sú dobré vždy. Láskavosť a súcit = pozitívne emócie! Vecná a kompetentná diskusia o problémoch je dobrá. A ja si popri tom naplním kus poslania, kus osobnej ambície... Plus potreba naplniť život zmyslom. Honoráre nestoja za reč – sú mizerné

Napokon, píšem, lebo viem a chcem. Publikujú moje články, lebo sa im zdá, že to dajaký zmysel má. Treba veriť, že keď prestanú publikovať, sám pochopím, že chcieť nestačí. Alebo nepochopím, a budem si písať ďalej. Neškodne. Na blog, alebo kamsi na sociálne siete. Je to odskúšaná metóda na cibrenie pamäte, myslenia a jeho verbalizácie. Vrelo odporúčam rovesníkom. Alebo aspoň pravidelne zdieľať pocity, myšlienky... v komunite, v rodine, s vnúčatami. Až pokiaľ nenastane čas vyraziť do „bezdomovia“. Takto som si, inšpirovaný východnou spiritualitou, nazval sám pre seba cestu za posledným tajomstvom ľudského života.