Prišiel mi cez veľkonočné sviatky email: „Dobrý deň, pán Gál, moje meno je Vlado Rafael, som z občianskeho zzdruženia eduRoma zo Slovenska
a touto cestou si Vás dovoľujem požiadať o spoluprácu. Potreboval by som od Vás úvahu, krátku esej na tému Rómovia 30 rokov po revolúcii...“
Nuž, povedal som si, čo už ja s tým? Žili sme a žijeme vedľa seba a súčasne každý po svojom a oddelene. Navyše, profesijne už dávno nie som sociológ a ľudí nezvyknem rozlišovať podľa etnicity, národnosti, viery... Takže skúsim zvládnuť tému na základe osobnej skúsenosti.
Áno, vyrastal som v bratislavskom podhradí, kde bolo pred vojnou židovské a cigánske ghetto. Volali sa Židovňa a Vidrica. Do školy sme chodili spolu, na ulici sme sa kamarátili aj bijávali, ale inak sme si žili v mieri – ako bohatší a chudobnejší príbuzní. Oni boli tí chudobnejší. Naše mamky a otcovia zväčša úradničili, ich otcovia pracovali zväčša na stavbách. Kráľom podhradia bol Kajto. Vzhliadali sme k nemu s úctou. Bol silák, dosť často sedel v base. Občas, to už sme boli väčší, sme si spolu pofilozofovali. Tvrdil, že riešenie rómskeho problému my gádžovia vnímame ako likvidáciu Rómov. Po revolúcii sme sa celkom skamarátili.
Po revolúcii. Pamätám sa na kandidátku, s ktorou šla Verejnosť proti násiliu do prvých slobodných volieb. Mali sme tam okrem Maďarskej nezávislej iniciatívy aj Rómsku nezávislú iniciatívu. Myslím, že prvý raz a súčasne aj naposledy. Dúfam len, že si to naši rómski spoluobčania užili. Čo však viem určite, je fakt, že si užili „nový svet“ bez hraníc, ktorý prišiel s pádom železnej opony a komunizmu. Celé rody sa vybrali na cesty Európou. Kusé správy ku mne prichádzali z Holandska, Nového Zélandu, Írska, Veľkej Británie. Po čase prestali. Ako asi žije, ak žije, Mirek Duna (skvelý muzikant)? Naposledy mi písal, že jeho deti už hovoria lepšie anglicky ako česky a slovensky. Ľubo Zubák už nežije. Zomrel v Írsku s nenaplneným snom, že natočí film o rómskom hrdinovi. Kto si tu už dnes pamätá, že to bol on, kto spolu s Američanom Paulom Polanskym a Nemcom Markusom Papem razantne otvoril tému veľkovýkrmne prasiat na mieste kde stával koncentračný tábor pre Rómov v Letoch u Písku.
Medzičasom zavládlo namiesto centrálne riadenej ekonomiky trhové hospodárstvo. Jeho „neviditeľná ruka“ síce otvorila priestor nových šancí aj pre Rómov, ale aj prehĺbila majetkové nerovnosti. Zvlášť dramaticky zasiahla ľudí v ghettách, ktorí prišli o svoje tradičné remeslá kováčov, konských handliarov, muzikantov..., pretože súkromné podnikanie a komunistický režim nešli dohromady. To, čo som videl v Hermanovciach na východnom Slovensku, v Chánove pri Ústí nad Labem, v Ostrave v Železnej ulici, či na Bedřiške a inde bolo drsné. Bieda, nezamestnanosť, drogy, prostitúcia...
Súčasne som však prichádzal čoraz častejšie do styku s rómskou inteligenciou. Od riaditeľky Múzea rómskej kultúry Jany Horváthovej a týmu okolo nej, cez redakciu Rómskeho vysielania rozhlasu a televízie, až po nadácie, ktoré sa venovali vzdelávacím projektom. Pamätáš si ešte Monika Horváthová (Mihaličková), ako sme sa pokúšali založiť rómsku internetovú televíziu a ako som presadzoval jej „nadetnický“ charakter? Vždy ma štvalo, keď sa jednými ústami hovorilo o potrebe integrácie rómskej menšiny a na druhej samotní Rómovia trvali na exkluzivite v programových schémach médií, v grantových a v nadačných aktivitách... Moja chyba – nepochopil som, že aj tu ide o peniaze na existenciu a že ich rozdeľovanie (prideľovanie) má aj etnických charakter, podobne ako naša mentalita.
Zásadný význam však pripisujem týmto skúsenostiam: Práci na dokumentovaní rómskeho holocaustu (pracoval som na projekte zberu osobných svedectiev pre Yale University a Wahingtonské múzeum holocaustu). Priateľstvo so skvelým človekom a výtvarníkom Rudofom Dzurkom. A príbeh dievčatka Natálky a jej rodiny, ktorú takmer upálili zaživa českí neonacisti.
Desiatky rozhovorov s rómskymi preživšími holocaust sú sami o sebe svedectvo veľkej zmeny, súvisiacej s cestou, ktorú prešla spoločnosť za posledných tridsať rokov. Tá téma bola totiž za komunizmu tabu. Aj dnes síce budí vášne, ale tabu už naozaj nie je. Napokon, bol to práve verejný diskurz aj k tejto téme, ktorý nám umožnil nahliadnuť do hĺbky predsudkov, ovládajúcich mysle a srdcia občanov Československa, a neskôr Slovenska a Česka. Nezabudnem na ženu vo veku mojej mamky, s ktorou sme nakrúcali jej svedectvo z koncentračného tábora v Letoch u Písku. Vyhradila si, aby mohla sedieť chrbtom ku kamere. Bála sa rasistov. Toľko rokov po vojne!
Naplno som však miestami až fatálnu ťažobu tohoto problému rozpoznal až vďaka dlhodobému priateľstvu s Rudolfom Dzurkom. Mal som možnosť precítiť rómstvo zblízka a pochopiť mnohé. Napríklad to, že ich kolektívna stigmatizácia je zverstvo a že naše takzvané „riešenie rómskeho problému“ je zvrátenosť, ak k nemu pristupujeme ako k rozdávaniu odrobiniek, a nie ako k partnerstvu rovných s rovnými. Rudo raz namaľoval triptych. Jednotlivé obrázky mali názvy: Fašizmus, Komunizmus a Táto demokracia. To azda hovorí jasnou rečou aj o tom, že Rómovia sa ani po páde komunizmu necítia naozaj slobodní.
Musel som sa však dostať do tesnej blízkosti rodiny, ktorá takmer neprežila podpaľačský útok s rasovým motívom, aby som si naplno uvedomil symboliku krematórií koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau pre dnešok. Musel som sa zadívať do očí v ohňom zdevastovanej tváričke malej Natálky, aby som si s konečnou platnosťou uvedomil, že utrpenie nevinného „iného“ je aj moje a naše utrpenie.
Iba nedávno som sa spoznal a spriatelil s Jardom Mikom – Rómom, diaľkovým šoférom, hlavou rodiny z malého mestečka, ktorý sa postavil do čela skupinky ľudí, ktorá sa podujala pomôcť k novým domovom detským sirotám z neľudských podmienok utečeneckých táborov. Áno, Jarda Miko je symbolom cesty, ktorá má zmysel. Hovorí sa síce neustále o vzdelaní a vzdelávaní, ale je to hlavne láskavosť a súcit, ktoré liečia predsudky. Zdá sa mi dokonca, že práve láskavosti a súcitu majú (zatiaľ) Rómovia na rozdávanie, a my nedostatok.
A na záver: Už tridsať rokov ma každý rok okolo novembra pozývajú na tribúny, alebo do médií, čosi povedať k výročiu Nežnej revolúcie. Minulý rok to bolo rovno na námestí Slovenského národného povstania v Bratislave. Zopakujem svoje tri želania, o ktorých som sa tam zmienil:
1) Prajem si, aby sme si aj za tridsať rokov dokázali navzájom podať ruky.
2) Želám si, aby sme pochopili, že našou úlohou je búrať ploty, spájať ľudí naprieč národmi, štátmi, kultúrami. Národovecké kecy sú nanič.
3) Myslime aj na tých, ktorí nesedia za „plnými stolmi“. Aj oni sú my.
P.S.
Text som napísal pre http://www.eduroma.sk/#corobime, do knihy "Rómovia, 30 rokov po revolúcii", ktorá výjde na jeseň 2019. Poslal som ho aj do N-ka (možno uverejnia)
Nuž, povedal som si, čo už ja s tým? Žili sme a žijeme vedľa seba a súčasne každý po svojom a oddelene. Navyše, profesijne už dávno nie som sociológ a ľudí nezvyknem rozlišovať podľa etnicity, národnosti, viery... Takže skúsim zvládnuť tému na základe osobnej skúsenosti.
Áno, vyrastal som v bratislavskom podhradí, kde bolo pred vojnou židovské a cigánske ghetto. Volali sa Židovňa a Vidrica. Do školy sme chodili spolu, na ulici sme sa kamarátili aj bijávali, ale inak sme si žili v mieri – ako bohatší a chudobnejší príbuzní. Oni boli tí chudobnejší. Naše mamky a otcovia zväčša úradničili, ich otcovia pracovali zväčša na stavbách. Kráľom podhradia bol Kajto. Vzhliadali sme k nemu s úctou. Bol silák, dosť často sedel v base. Občas, to už sme boli väčší, sme si spolu pofilozofovali. Tvrdil, že riešenie rómskeho problému my gádžovia vnímame ako likvidáciu Rómov. Po revolúcii sme sa celkom skamarátili.
Po revolúcii. Pamätám sa na kandidátku, s ktorou šla Verejnosť proti násiliu do prvých slobodných volieb. Mali sme tam okrem Maďarskej nezávislej iniciatívy aj Rómsku nezávislú iniciatívu. Myslím, že prvý raz a súčasne aj naposledy. Dúfam len, že si to naši rómski spoluobčania užili. Čo však viem určite, je fakt, že si užili „nový svet“ bez hraníc, ktorý prišiel s pádom železnej opony a komunizmu. Celé rody sa vybrali na cesty Európou. Kusé správy ku mne prichádzali z Holandska, Nového Zélandu, Írska, Veľkej Británie. Po čase prestali. Ako asi žije, ak žije, Mirek Duna (skvelý muzikant)? Naposledy mi písal, že jeho deti už hovoria lepšie anglicky ako česky a slovensky. Ľubo Zubák už nežije. Zomrel v Írsku s nenaplneným snom, že natočí film o rómskom hrdinovi. Kto si tu už dnes pamätá, že to bol on, kto spolu s Američanom Paulom Polanskym a Nemcom Markusom Papem razantne otvoril tému veľkovýkrmne prasiat na mieste kde stával koncentračný tábor pre Rómov v Letoch u Písku.
Medzičasom zavládlo namiesto centrálne riadenej ekonomiky trhové hospodárstvo. Jeho „neviditeľná ruka“ síce otvorila priestor nových šancí aj pre Rómov, ale aj prehĺbila majetkové nerovnosti. Zvlášť dramaticky zasiahla ľudí v ghettách, ktorí prišli o svoje tradičné remeslá kováčov, konských handliarov, muzikantov..., pretože súkromné podnikanie a komunistický režim nešli dohromady. To, čo som videl v Hermanovciach na východnom Slovensku, v Chánove pri Ústí nad Labem, v Ostrave v Železnej ulici, či na Bedřiške a inde bolo drsné. Bieda, nezamestnanosť, drogy, prostitúcia...
Súčasne som však prichádzal čoraz častejšie do styku s rómskou inteligenciou. Od riaditeľky Múzea rómskej kultúry Jany Horváthovej a týmu okolo nej, cez redakciu Rómskeho vysielania rozhlasu a televízie, až po nadácie, ktoré sa venovali vzdelávacím projektom. Pamätáš si ešte Monika Horváthová (Mihaličková), ako sme sa pokúšali založiť rómsku internetovú televíziu a ako som presadzoval jej „nadetnický“ charakter? Vždy ma štvalo, keď sa jednými ústami hovorilo o potrebe integrácie rómskej menšiny a na druhej samotní Rómovia trvali na exkluzivite v programových schémach médií, v grantových a v nadačných aktivitách... Moja chyba – nepochopil som, že aj tu ide o peniaze na existenciu a že ich rozdeľovanie (prideľovanie) má aj etnických charakter, podobne ako naša mentalita.
Zásadný význam však pripisujem týmto skúsenostiam: Práci na dokumentovaní rómskeho holocaustu (pracoval som na projekte zberu osobných svedectiev pre Yale University a Wahingtonské múzeum holocaustu). Priateľstvo so skvelým človekom a výtvarníkom Rudofom Dzurkom. A príbeh dievčatka Natálky a jej rodiny, ktorú takmer upálili zaživa českí neonacisti.
Desiatky rozhovorov s rómskymi preživšími holocaust sú sami o sebe svedectvo veľkej zmeny, súvisiacej s cestou, ktorú prešla spoločnosť za posledných tridsať rokov. Tá téma bola totiž za komunizmu tabu. Aj dnes síce budí vášne, ale tabu už naozaj nie je. Napokon, bol to práve verejný diskurz aj k tejto téme, ktorý nám umožnil nahliadnuť do hĺbky predsudkov, ovládajúcich mysle a srdcia občanov Československa, a neskôr Slovenska a Česka. Nezabudnem na ženu vo veku mojej mamky, s ktorou sme nakrúcali jej svedectvo z koncentračného tábora v Letoch u Písku. Vyhradila si, aby mohla sedieť chrbtom ku kamere. Bála sa rasistov. Toľko rokov po vojne!
Naplno som však miestami až fatálnu ťažobu tohoto problému rozpoznal až vďaka dlhodobému priateľstvu s Rudolfom Dzurkom. Mal som možnosť precítiť rómstvo zblízka a pochopiť mnohé. Napríklad to, že ich kolektívna stigmatizácia je zverstvo a že naše takzvané „riešenie rómskeho problému“ je zvrátenosť, ak k nemu pristupujeme ako k rozdávaniu odrobiniek, a nie ako k partnerstvu rovných s rovnými. Rudo raz namaľoval triptych. Jednotlivé obrázky mali názvy: Fašizmus, Komunizmus a Táto demokracia. To azda hovorí jasnou rečou aj o tom, že Rómovia sa ani po páde komunizmu necítia naozaj slobodní.
Musel som sa však dostať do tesnej blízkosti rodiny, ktorá takmer neprežila podpaľačský útok s rasovým motívom, aby som si naplno uvedomil symboliku krematórií koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau pre dnešok. Musel som sa zadívať do očí v ohňom zdevastovanej tváričke malej Natálky, aby som si s konečnou platnosťou uvedomil, že utrpenie nevinného „iného“ je aj moje a naše utrpenie.
Iba nedávno som sa spoznal a spriatelil s Jardom Mikom – Rómom, diaľkovým šoférom, hlavou rodiny z malého mestečka, ktorý sa postavil do čela skupinky ľudí, ktorá sa podujala pomôcť k novým domovom detským sirotám z neľudských podmienok utečeneckých táborov. Áno, Jarda Miko je symbolom cesty, ktorá má zmysel. Hovorí sa síce neustále o vzdelaní a vzdelávaní, ale je to hlavne láskavosť a súcit, ktoré liečia predsudky. Zdá sa mi dokonca, že práve láskavosti a súcitu majú (zatiaľ) Rómovia na rozdávanie, a my nedostatok.
A na záver: Už tridsať rokov ma každý rok okolo novembra pozývajú na tribúny, alebo do médií, čosi povedať k výročiu Nežnej revolúcie. Minulý rok to bolo rovno na námestí Slovenského národného povstania v Bratislave. Zopakujem svoje tri želania, o ktorých som sa tam zmienil:
1) Prajem si, aby sme si aj za tridsať rokov dokázali navzájom podať ruky.
2) Želám si, aby sme pochopili, že našou úlohou je búrať ploty, spájať ľudí naprieč národmi, štátmi, kultúrami. Národovecké kecy sú nanič.
3) Myslime aj na tých, ktorí nesedia za „plnými stolmi“. Aj oni sú my.
P.S.
Text som napísal pre http://www.eduroma.sk/#corobime, do knihy "Rómovia, 30 rokov po revolúcii", ktorá výjde na jeseň 2019. Poslal som ho aj do N-ka (možno uverejnia)