Priateľ, a skvelý novinár i spisovateľ, Milan M. Šimečka opakovane píše (v knihe „Jsme jako oni“. Paseka, 2019, na strane 161): „Pokiaľ ma na ulici mladý muž či žena zastaví s otázkou (Prečo intelektuáli po Novembri 1989 neprevzali zodpovednosť?), nebudem mať inú možnosť, než povedať: prepáčte.“
Koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu (VPN) reprezentovaný maliarmi Miroslavom Cipárom a Rudolfom Sikorom, spisovateľom Ľubomírom Feldekom, hercom Milanom Kňažkom, prognostikom Fedorom Gálom, dramaturgom a pamiatkárom Ladislavom Snopkom, sochárom Vladimírom Kompánkom, literárnym vedcom Petrom Zajacom, sociológom a terapeutom Martinom Bútorom, kuričom a ochranárom Jánom Budajom a novinárom Eugenom Gindlom, vznikol 22. novembra 1989.
Štyria z menovaných (Kňažko, Snopko, Zajac, Budaj) strávili v profesionálnej politike dlhé roky, podaktorí (Budaj) sú v nej dodnes. Martin Bútora slúžil v diplomacii a v rôznych poradcovských rolách pre špičkových politikov. Maliar, spisovateľ, sochár, novinár na politiku už nesiahli. Ja som fakticky, ako glosátor aktuálneho diania, dodnes v politickom diskurze prítomný.
Otázka znie: boli, napríklad, Cipár, Sikora, Feldek, Kompánek, Gindl, Gál, ktorí sa po zmene režimu vrátili do ateliérov a k písaniu, nezodpovední? Nehovoriac o tom, že v skutočnosti odišli z politiky podstatne neskôr, ako prebehli prvé slobodné voľby v lete 1990. Ten bratislavský barak, kde sídlila Verenosť proti násiliu by sa totiž bez nich rozpadol. Nejako podobne, predpokladám, to bolo všade, akurát aktéri vtedajších zmien, ktorí žili mimo Bratislavy, boli menej viditeľní.
Navyše, do miestnej a celoštátnej politiky vtedy narukovali tísíce ľudí, väčšina z nich pod vlajkou VPN. Medzi nimi, samozrejme, aj takí, ktorí – keďže už bolo vyhraté – neoplývali rýdzimi charaktermi či záujmami. Typická postrevolučná situácia, ako ju poznáme od susedov a z dejín.
Ako však vlastne vznikla fáma o „nezodpovedných“ ľuďoch vo vedení Verejnosti proti násiliu, ktorí napriek tomu, že žiadnu zodpovednosť „nemali“, riadili politiku? Prvý ju sformuloval Mečiar, rovno do televízie, hneď potom, ako prehral voľby o post predsedu VPN. Tak sa zrodila fáma o ľuďoch, ktorí „bez zodpovednosti“ riadia tých „zodpovedných“. „Zodpovední“ vzápätí založili Hnutie za demokratické Slovensko. Nasledovalo obdobie mečiarizmu.
Nepíšem však tento text kvôli nejakému fiktívnemu a dávnemu „previneniu“ ľudí z vedenia VPN. Píšem ho kvôli dnešnému vnímaniu zodpovednosti. Medzičasom sa totiž politika zmenila, do značnej miery, na výnosný obchod. Prospelo by jej viac zodpovednosti potencionálnych aktérov. Alebo viac rozvahy voličov pred urnou. Alebo väčšia angažovanosť občanov aj medzi voľbami.
Za seba skromne dodávam: po skúsenostiach z uplynulých desaťročí by som, ako dôchodca, tiež nejaký ten menší obnos za nejaké poradcovstvo uvítal. Obávam sa však, že môj zodpovedný prístup k prijatiu akejkoľvek role v štruktúrach moci by mi v tom zabránil. Dnes, rovnako ako vtedy. Mimochodom, za posledných tridsať rokov som to na všelijakých uliciach, v mnohých kaviarňach a krčmách, pri rozhovoroch do médií, na prednáškach... povedal n-razy. Životnosť fám je neuveriteľná.
Pôvodne som text písal pre Denník N.
Koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu (VPN) reprezentovaný maliarmi Miroslavom Cipárom a Rudolfom Sikorom, spisovateľom Ľubomírom Feldekom, hercom Milanom Kňažkom, prognostikom Fedorom Gálom, dramaturgom a pamiatkárom Ladislavom Snopkom, sochárom Vladimírom Kompánkom, literárnym vedcom Petrom Zajacom, sociológom a terapeutom Martinom Bútorom, kuričom a ochranárom Jánom Budajom a novinárom Eugenom Gindlom, vznikol 22. novembra 1989.
Štyria z menovaných (Kňažko, Snopko, Zajac, Budaj) strávili v profesionálnej politike dlhé roky, podaktorí (Budaj) sú v nej dodnes. Martin Bútora slúžil v diplomacii a v rôznych poradcovských rolách pre špičkových politikov. Maliar, spisovateľ, sochár, novinár na politiku už nesiahli. Ja som fakticky, ako glosátor aktuálneho diania, dodnes v politickom diskurze prítomný.
Otázka znie: boli, napríklad, Cipár, Sikora, Feldek, Kompánek, Gindl, Gál, ktorí sa po zmene režimu vrátili do ateliérov a k písaniu, nezodpovední? Nehovoriac o tom, že v skutočnosti odišli z politiky podstatne neskôr, ako prebehli prvé slobodné voľby v lete 1990. Ten bratislavský barak, kde sídlila Verenosť proti násiliu by sa totiž bez nich rozpadol. Nejako podobne, predpokladám, to bolo všade, akurát aktéri vtedajších zmien, ktorí žili mimo Bratislavy, boli menej viditeľní.
Navyše, do miestnej a celoštátnej politiky vtedy narukovali tísíce ľudí, väčšina z nich pod vlajkou VPN. Medzi nimi, samozrejme, aj takí, ktorí – keďže už bolo vyhraté – neoplývali rýdzimi charaktermi či záujmami. Typická postrevolučná situácia, ako ju poznáme od susedov a z dejín.
Ako však vlastne vznikla fáma o „nezodpovedných“ ľuďoch vo vedení Verejnosti proti násiliu, ktorí napriek tomu, že žiadnu zodpovednosť „nemali“, riadili politiku? Prvý ju sformuloval Mečiar, rovno do televízie, hneď potom, ako prehral voľby o post predsedu VPN. Tak sa zrodila fáma o ľuďoch, ktorí „bez zodpovednosti“ riadia tých „zodpovedných“. „Zodpovední“ vzápätí založili Hnutie za demokratické Slovensko. Nasledovalo obdobie mečiarizmu.
Nepíšem však tento text kvôli nejakému fiktívnemu a dávnemu „previneniu“ ľudí z vedenia VPN. Píšem ho kvôli dnešnému vnímaniu zodpovednosti. Medzičasom sa totiž politika zmenila, do značnej miery, na výnosný obchod. Prospelo by jej viac zodpovednosti potencionálnych aktérov. Alebo viac rozvahy voličov pred urnou. Alebo väčšia angažovanosť občanov aj medzi voľbami.
Za seba skromne dodávam: po skúsenostiach z uplynulých desaťročí by som, ako dôchodca, tiež nejaký ten menší obnos za nejaké poradcovstvo uvítal. Obávam sa však, že môj zodpovedný prístup k prijatiu akejkoľvek role v štruktúrach moci by mi v tom zabránil. Dnes, rovnako ako vtedy. Mimochodom, za posledných tridsať rokov som to na všelijakých uliciach, v mnohých kaviarňach a krčmách, pri rozhovoroch do médií, na prednáškach... povedal n-razy. Životnosť fám je neuveriteľná.
Pôvodne som text písal pre Denník N.