Predchádzajúci text som napísal po návrate z Bratislavy do Prahy. Na druhý deň, teda dnes, som oslavoval svoje sedemdesiate štvrté narodeniny s rodinou. Pri pohári vína som sa len tak mimochodom opýtal svojho syna: „Podať, či nepodať ruku Milanovi Kňažkovi a Jánovi Budajovi?“ Nebol prvý, koho som sa to pýtal. Bol však prvý, kto nezaváhal. Iba sa začudoval, že po tých rokoch, čo horujem za dialóg „cez ploty“, nemám vo veci jasno. „Jasne, že podať,“ povedal.

Takže teraz som sa k textu vrátil a dopisujem: Hovoriť o tridsiatom výročí Novembra 89 bez kontextu na dobové fakty je nezmysel. A dobovým faktom je, že symbolom tej chvíle boli tribúny na slovenských námestiach a prvé dialógy v médiách. Tváre a slová Jána Budaja a Milana Kňažka k nim neodmysliteľne patria. Medzičasom sa kadečo stalo. Cítim potrebu povedať obom: Bez vás dvoch by bol obraz doby, keď sa lámal neslobodný (komunistický) režim, neúplný. Vďaka! Berte to ako podanie ruky a moju osobnú bodku za rokmi animozít a nedopovedaných viet.

Text som poslal aj do denníka N.