Fedor Gál pripravil knihu sedemnástich výpovedí ľudí, ktorí si spomínajú na svojich posledných tridsať rokov, na čas roztiahnutý od Nežnej revolúcie až po súčasnosť. Ten čas priniesol mnoho dobrých a rovnako aj veľa zlých spomienok. Načo je dobrá taká knižka a kto má byť jej čitateľom?
Keď som sa narodil, ubehlo desať rokov od udalostí roka 1968. Keď som mal jedenásť, prišiel november ’89 a ja som začínal vnímať politiku. Keď som mal dvadsať, práve sa končilo Mečiarovo bačovanie a žezlo preberala prvá Dzurindova vláda. My dvadsaťroční sme vtedy neveľmi riešili tridsať rokov staré udalosti okupácie Československa, pretože sme žili na tepe doby – ako hovorí floskula. Niežeby sme o roku 1968 nevedeli, ale žili sme nádejou, že Mečiar už raz a navždy skončí, a nadšením, že ho vystriedalo niečo nové, o čom sme ešte netušili, ako to dopadne. Minulosť? Kdeže. Žili sme prítomnosťou – pulzujúcou, rýchlou, premenlivou.
No v priebehu ďalších dvadsiatich rokov sme sa my, Husákove „deti s kľúčom na krku“, potrebovali z prítomnosti, ktorá nás okúzlila, vrátiť do dejín, ktoré nás vytvorili: takých, akí dnes sme. A podľa toho dnes rozumieme súvislostiam medzi tým, čo nám predchádzalo, čo sa deje a čo nás zrejme čaká. Takto sme napriahnutí medzi minulosťou a budúcnosťou.
.mojich, tvojich, vašich 30 rokov
Fedor Gál dával celý minulý rok dokopy výpovede ľudí, ktorí sa ponorili do tridsať rokov starých spomienok. Vznikla z toho kniha – venovaná Ernestovi Valkovi. Prvé, na čo som si pri tej knihe spomenul, bolo toto: ako k nej pristúpia dnešní dvadsaťroční ľudia, ktorí sa narodili okolo roku 2000, pre ktorých sa udalosti novembra odohrali dekádu pred ich narodením – tak ako rok 1968 v mojom prípade? Nevidím do ich mysle, no zrejme tak ako ja vtedy, aj oni dnes žijú skôr virvarom aktuálneho politického diania a mnohí aj nádejou na to, že sa už raz a navždy rozlúčime s Ficom. A azda budú čochvíľa žiť aj v nadšení z toho nového, čo príde, hoci ešte netušia, ako to dopadne.
Neviem, prečo mi pri tej knihe prišla na myseľ práve táto úvaha, no zrejme preto, lebo som si predstavoval cieľovú skupinu, ktorej je kniha určená. Nám, čo sme už pamätníci (áno, aj naša generácia už patrí do tejto kategórie)? Alebo tým, ktorí si nič z toho pamätať nemôžu, no mali by o tom vedieť? Uznávam, nie je to hlboká otázka, lebo knihy sú určené rôznym skupinám čitateľov, no nevedel som sa tej myšlienky zbaviť. Možno preto, lebo mojich posledných tridsať rokov som prežíval inak, než ich prežíval, povedzme, Fedor Gál. Žili sme tú istú históriu, no žili sme ju inak. On bol súčasťou politického života, podnikateľských aktivít, intelektuálneho zápasu s okolitou tuposťou. Ja som študoval, učil sa existovať v zmenenom svete, potom som vyše desať rokov prednášal na univerzite a dnes je zo mňa redaktor tohto týždenníka. Mojich tridsať rokov od novembra ’89 sa prekrýva skôr s tridsiatimi rokmi mojej rovesníčky, poľskej autorky Pauliny Wilk, ktorá toto obdobie opísala v knihe Poznávacie znamenia (Literárna bašta 2018). Rozdiel je len v tom, že Paulina toho na rozdiel odo mňa zažila oveľa viac – čo jej tak trochu aj závidím, lebo jej tridsať rokov sa naplnilo inak a plnšie. No kto posúdi plnosť a prázdnotu toho, čím sme si prešli?
Nech už bola táto moja nehlboká úvaha akokoľvek prostá, pod jej vplyvom som čítal knihu Fedora Gála – knihu nie o tom, kto toho koľko stihol, ale ako to všetko prežil.
.sedemnásť životov
Mojich tridsať rokov je zbierka sedemnástich výpovedí ľudí pozbieraných z rôznych generácií. Keď som čítal list Inge Vagačovej o relácii .pod lampou, ktorú sme venovali autizmu a keď som v tom liste objavil názov svojej reportáže z .týždňa 45/2016 Prekričať sa k šťastiu, uvedomil som si, že hoci žijeme rozličné životy a stretajú nás rozličné osudy, nie sú to životy izolované a že úplne nečakane dokážu ovplyvniť jeden druhý navzájom a ani nevedno ako.
Rozprávania Jana Urbana o tom, ako skĺzaval z normálneho sveta do sveta vojny v Bosne a Hercegovine a čo všetko to s ním spravilo, mi zasa ukázalo, že kým som ja v pokoji študoval, kdesi inde sa zomieralo – a zomieralo sa tam kruto a bezohľadne. Zomiera sa tak aj dnes, samozrejme, no vždy je to iné, keď o tom rozpráva očitý svedok, ktorého to poznačilo. Podobne ťažko sa čítali spomienky Oľgy Valkovej na vraždu jej manžela Ernesta.
Generačne je mi z respondentov Gálovej knihy najbližšie Peter Leponi, ktorý píše o novembri ’89 toto: „Niečo sa stalo, dostatočne kritické a zásadné, aby to zmenilo smerovanie krajiny a v konečnom dôsledku aj kontinentu.“ Leponi má pravdu, že o tom, čo všetko sa dialo predtým, vtedy a potom mala naša generácia len hmlistú predstavu a má pravdu aj v tom, keď píše, že tí starší nám o tom až tak nehovorili a my sme sa ich zas nepýtali. Medzitým sa to zmenilo: oni začali hovoriť a my sme sa začali pýtať.
Môj najstarší syn má už takmer desať rokov. Mečiar dovládol desať rokov pred jeho narodením. Politicky – až na krátku prestávku – zažil vlastne iba samé Ficove vlády. Teraz prichádza do veku, v ktorom som ja prežíval november ’89. O ďalších desať rokov už bude naplno ponorený do zatiaľ neznámej politickej reality. Neviem, či sa bude vtedy pýtať na minulosť, a neviem, či mu budem vedieť o nej rozprávať. No som presvedčený, že na to skôr či neskôr príde. Bez napriahnutia medzi minulosťou a budúcnosťou by sme sami sebe rozumeli len obmedzene. Projekt Fedora Gála Mojich tridsať rokov vnímam presne takto: ako príležitosť vysloviť konkrétny ľudský príbeh a vypočuť si ho. Nech sú ploty medzi nami akékoľvek, žili sme popri sebe rôzni ľudia vo vleku tej istej historickej udalosti.
Prevzaté z: .anton Vydra: Tridsať rokov, .týždeň, č. 12,2019.
Keď som sa narodil, ubehlo desať rokov od udalostí roka 1968. Keď som mal jedenásť, prišiel november ’89 a ja som začínal vnímať politiku. Keď som mal dvadsať, práve sa končilo Mečiarovo bačovanie a žezlo preberala prvá Dzurindova vláda. My dvadsaťroční sme vtedy neveľmi riešili tridsať rokov staré udalosti okupácie Československa, pretože sme žili na tepe doby – ako hovorí floskula. Niežeby sme o roku 1968 nevedeli, ale žili sme nádejou, že Mečiar už raz a navždy skončí, a nadšením, že ho vystriedalo niečo nové, o čom sme ešte netušili, ako to dopadne. Minulosť? Kdeže. Žili sme prítomnosťou – pulzujúcou, rýchlou, premenlivou.
No v priebehu ďalších dvadsiatich rokov sme sa my, Husákove „deti s kľúčom na krku“, potrebovali z prítomnosti, ktorá nás okúzlila, vrátiť do dejín, ktoré nás vytvorili: takých, akí dnes sme. A podľa toho dnes rozumieme súvislostiam medzi tým, čo nám predchádzalo, čo sa deje a čo nás zrejme čaká. Takto sme napriahnutí medzi minulosťou a budúcnosťou.
.mojich, tvojich, vašich 30 rokov
Fedor Gál dával celý minulý rok dokopy výpovede ľudí, ktorí sa ponorili do tridsať rokov starých spomienok. Vznikla z toho kniha – venovaná Ernestovi Valkovi. Prvé, na čo som si pri tej knihe spomenul, bolo toto: ako k nej pristúpia dnešní dvadsaťroční ľudia, ktorí sa narodili okolo roku 2000, pre ktorých sa udalosti novembra odohrali dekádu pred ich narodením – tak ako rok 1968 v mojom prípade? Nevidím do ich mysle, no zrejme tak ako ja vtedy, aj oni dnes žijú skôr virvarom aktuálneho politického diania a mnohí aj nádejou na to, že sa už raz a navždy rozlúčime s Ficom. A azda budú čochvíľa žiť aj v nadšení z toho nového, čo príde, hoci ešte netušia, ako to dopadne.
Neviem, prečo mi pri tej knihe prišla na myseľ práve táto úvaha, no zrejme preto, lebo som si predstavoval cieľovú skupinu, ktorej je kniha určená. Nám, čo sme už pamätníci (áno, aj naša generácia už patrí do tejto kategórie)? Alebo tým, ktorí si nič z toho pamätať nemôžu, no mali by o tom vedieť? Uznávam, nie je to hlboká otázka, lebo knihy sú určené rôznym skupinám čitateľov, no nevedel som sa tej myšlienky zbaviť. Možno preto, lebo mojich posledných tridsať rokov som prežíval inak, než ich prežíval, povedzme, Fedor Gál. Žili sme tú istú históriu, no žili sme ju inak. On bol súčasťou politického života, podnikateľských aktivít, intelektuálneho zápasu s okolitou tuposťou. Ja som študoval, učil sa existovať v zmenenom svete, potom som vyše desať rokov prednášal na univerzite a dnes je zo mňa redaktor tohto týždenníka. Mojich tridsať rokov od novembra ’89 sa prekrýva skôr s tridsiatimi rokmi mojej rovesníčky, poľskej autorky Pauliny Wilk, ktorá toto obdobie opísala v knihe Poznávacie znamenia (Literárna bašta 2018). Rozdiel je len v tom, že Paulina toho na rozdiel odo mňa zažila oveľa viac – čo jej tak trochu aj závidím, lebo jej tridsať rokov sa naplnilo inak a plnšie. No kto posúdi plnosť a prázdnotu toho, čím sme si prešli?
Nech už bola táto moja nehlboká úvaha akokoľvek prostá, pod jej vplyvom som čítal knihu Fedora Gála – knihu nie o tom, kto toho koľko stihol, ale ako to všetko prežil.
.sedemnásť životov
Mojich tridsať rokov je zbierka sedemnástich výpovedí ľudí pozbieraných z rôznych generácií. Keď som čítal list Inge Vagačovej o relácii .pod lampou, ktorú sme venovali autizmu a keď som v tom liste objavil názov svojej reportáže z .týždňa 45/2016 Prekričať sa k šťastiu, uvedomil som si, že hoci žijeme rozličné životy a stretajú nás rozličné osudy, nie sú to životy izolované a že úplne nečakane dokážu ovplyvniť jeden druhý navzájom a ani nevedno ako.
Rozprávania Jana Urbana o tom, ako skĺzaval z normálneho sveta do sveta vojny v Bosne a Hercegovine a čo všetko to s ním spravilo, mi zasa ukázalo, že kým som ja v pokoji študoval, kdesi inde sa zomieralo – a zomieralo sa tam kruto a bezohľadne. Zomiera sa tak aj dnes, samozrejme, no vždy je to iné, keď o tom rozpráva očitý svedok, ktorého to poznačilo. Podobne ťažko sa čítali spomienky Oľgy Valkovej na vraždu jej manžela Ernesta.
Generačne je mi z respondentov Gálovej knihy najbližšie Peter Leponi, ktorý píše o novembri ’89 toto: „Niečo sa stalo, dostatočne kritické a zásadné, aby to zmenilo smerovanie krajiny a v konečnom dôsledku aj kontinentu.“ Leponi má pravdu, že o tom, čo všetko sa dialo predtým, vtedy a potom mala naša generácia len hmlistú predstavu a má pravdu aj v tom, keď píše, že tí starší nám o tom až tak nehovorili a my sme sa ich zas nepýtali. Medzitým sa to zmenilo: oni začali hovoriť a my sme sa začali pýtať.
Môj najstarší syn má už takmer desať rokov. Mečiar dovládol desať rokov pred jeho narodením. Politicky – až na krátku prestávku – zažil vlastne iba samé Ficove vlády. Teraz prichádza do veku, v ktorom som ja prežíval november ’89. O ďalších desať rokov už bude naplno ponorený do zatiaľ neznámej politickej reality. Neviem, či sa bude vtedy pýtať na minulosť, a neviem, či mu budem vedieť o nej rozprávať. No som presvedčený, že na to skôr či neskôr príde. Bez napriahnutia medzi minulosťou a budúcnosťou by sme sami sebe rozumeli len obmedzene. Projekt Fedora Gála Mojich tridsať rokov vnímam presne takto: ako príležitosť vysloviť konkrétny ľudský príbeh a vypočuť si ho. Nech sú ploty medzi nami akékoľvek, žili sme popri sebe rôzni ľudia vo vleku tej istej historickej udalosti.
Prevzaté z: .anton Vydra: Tridsať rokov, .týždeň, č. 12,2019.