Tesne pred prezidentskými voľbami som zistil, že mi vypršala platnosť pasu. Volal som na slovenský konzulát v Prahe a zistil som, že skôr ako za štyri mesiace potrebné papiere nebudú.
Takže, milá pani Zuzana Čaputová, ospravedlňujem sa, môj hlas bude chýbať. Som si však istý, že z Vás bude skvelá prezidentka. Budem pyšný, že Slovensko je zase raz „first“. Bolo takým keď sme si to rozdávali s mečiarizmom, čo bol predvoj súčasného hrubozrnného populizmu a nacionalizmu, ktorý sa ako rakovina šíri naším civilizačným priestorom. Bolo takým aj v roku 1998, keď dokázalo, vďaka vzopätiu občianskej spoločnosti, poslať mečiarizmus do minulosti. A bolo takým aj v minulom roku, keď mladí ľudia zo „Za slušné Slovensko“ začali prepisovať mentálnu – a tým pádom aj politickú – mapu Slovenska a preberať štafetu po generácii mužov a žien Novembra 89. Vy, vážená pani Čaputová, budete viditeľným symbolom na tejto ceste.
Istým spôsobom je však moja neúčasť na slovenských prezidentských voľbách tiež symbolická. Žijem v Česku od rozpadu Československa a cítim, že slová ako štát a národ majú pre mňa iný rozmer, ako predtým. Vidím za národoveckou rétorikou konkrétne tváre, konkrétne slová, konkrétnu emóciu. Sú to tváre a slová ľudí, ktorí za národovecké a štátotvorné reči ukrývajú príliš často osobné mocenské a ekonomické záujmy. A ich emócia sa im zračí v tvárach. Napríklad v tej Ficovej, keď odovzdával svoju abdikáciu do rúk prezidenta Andreja Kisku. A ideologický fanatizmus, samozrejme. Rozlíšte však jedno od druhého. U bývalých komunistov, ktorí sú zrazu všetci birmovaní, sa to dá. Ale u časti katolíckeho kléru, napríklad? Ako žid narodený v koncentračnom tábore po deportáciách z Tisovho Slovenského štátu a vyhnaný do emigrácie mečiarizmom mám na túto tému zvláštnu senzitivitu.
A nie len senzitivitu. Mám k tejto téme aj pomerne racionálny vzťah. Žijem v nádeji, že životnosť národov a štátov je priamo úmerná ich schopnosti pochopiť svoju príslušnosť k spoločenstvu ostatných národov a štátov. Suverenita sa nerodí z toho, že sme si ocikali nejaký kúsoček zemegule a tvrdíme o ňom, že je od Boha. A „svojstojnosť“ národa, ak mám použiť slovník jedného zo strojcov drbnutého slovenského národovectva, nestojí na folklóre, haluškách s bryndzou..., ale sile zväzkov a záväzkov, ktoré z nás robia spoľahlivého parťáka ostatných krajín nášho civilizačného priestoru. Po prezidentských voľbách prídu európske. Skvelá príležitosť pre generáciu „Za slušné Slovensko“, aby sa uchádzala o hlas, ktorý bude počuť aj ďalej, ako za domáci záhumienok.
Ešte nedávno som Slovensko vnímal ako guberniu, ktorú spravujú ľudia s lokajskou mentalitou. Dnes začínam prepadať pocitu, že zmysel ich dočasného postavenia na čele krajiny bol jediný: Pozrite na nich! Toto chcete?! Fico, Danko, Kotleba... boli pre sebapoznanie občanov Slovenskej republiky dôležití.
S týmto pocitom sa, aj vďaka neúčasti na týchto prezidentských voľbách, stávam odteraz Ćechom ako poleno. Tu žijú moje deti a vnúčatá, tu si to rozdávame s Milošom Zemanom, s Babišom, s Okamurom, Klausom..., tu som doma. S celou tou svojou pestrou identitou Európana, ktorého mama hovorila maďarsky a slovensky, ktorý dospieval na českej, ruskej, americkej... literatúre a muzike, ktorý vďaka komunistom vystrčil nos do sveta až po Novembri 89, ako štyridsiatnik, aby zistil, že svet je jeden a ľudia sú všade rovnakí, akurát každý trochu iný.
Písané pre Denník N (bez jazykovej redakcie)
Istým spôsobom je však moja neúčasť na slovenských prezidentských voľbách tiež symbolická. Žijem v Česku od rozpadu Československa a cítim, že slová ako štát a národ majú pre mňa iný rozmer, ako predtým. Vidím za národoveckou rétorikou konkrétne tváre, konkrétne slová, konkrétnu emóciu. Sú to tváre a slová ľudí, ktorí za národovecké a štátotvorné reči ukrývajú príliš často osobné mocenské a ekonomické záujmy. A ich emócia sa im zračí v tvárach. Napríklad v tej Ficovej, keď odovzdával svoju abdikáciu do rúk prezidenta Andreja Kisku. A ideologický fanatizmus, samozrejme. Rozlíšte však jedno od druhého. U bývalých komunistov, ktorí sú zrazu všetci birmovaní, sa to dá. Ale u časti katolíckeho kléru, napríklad? Ako žid narodený v koncentračnom tábore po deportáciách z Tisovho Slovenského štátu a vyhnaný do emigrácie mečiarizmom mám na túto tému zvláštnu senzitivitu.
A nie len senzitivitu. Mám k tejto téme aj pomerne racionálny vzťah. Žijem v nádeji, že životnosť národov a štátov je priamo úmerná ich schopnosti pochopiť svoju príslušnosť k spoločenstvu ostatných národov a štátov. Suverenita sa nerodí z toho, že sme si ocikali nejaký kúsoček zemegule a tvrdíme o ňom, že je od Boha. A „svojstojnosť“ národa, ak mám použiť slovník jedného zo strojcov drbnutého slovenského národovectva, nestojí na folklóre, haluškách s bryndzou..., ale sile zväzkov a záväzkov, ktoré z nás robia spoľahlivého parťáka ostatných krajín nášho civilizačného priestoru. Po prezidentských voľbách prídu európske. Skvelá príležitosť pre generáciu „Za slušné Slovensko“, aby sa uchádzala o hlas, ktorý bude počuť aj ďalej, ako za domáci záhumienok.
Ešte nedávno som Slovensko vnímal ako guberniu, ktorú spravujú ľudia s lokajskou mentalitou. Dnes začínam prepadať pocitu, že zmysel ich dočasného postavenia na čele krajiny bol jediný: Pozrite na nich! Toto chcete?! Fico, Danko, Kotleba... boli pre sebapoznanie občanov Slovenskej republiky dôležití.
S týmto pocitom sa, aj vďaka neúčasti na týchto prezidentských voľbách, stávam odteraz Ćechom ako poleno. Tu žijú moje deti a vnúčatá, tu si to rozdávame s Milošom Zemanom, s Babišom, s Okamurom, Klausom..., tu som doma. S celou tou svojou pestrou identitou Európana, ktorého mama hovorila maďarsky a slovensky, ktorý dospieval na českej, ruskej, americkej... literatúre a muzike, ktorý vďaka komunistom vystrčil nos do sveta až po Novembri 89, ako štyridsiatnik, aby zistil, že svet je jeden a ľudia sú všade rovnakí, akurát každý trochu iný.
Písané pre Denník N (bez jazykovej redakcie)